Milostný trojuholník
Už na začiatku diváka upúta zaujímavá scénografia, o ktorú sa postaral Pavol Andraško. Ide o akýsi prierez kockou, ktorý pôsobí azda trochu stiesnene a klaustrofobicky, ale taktiež aj útulne. Hlavným dejiskom je jedáleň (občas obývačka), kde dochádza k tým najintenzívnejším rodinným stretnutiam. Protagonisti v nej prežívajú zväčša krušné chvíle, ktoré sú však veľmi šikovne popretkávané vtipnými situáciami.
Inscenácia len dokazuje to, čo sme už dávno vedeli – že Božena Slančíková-Timrava bola majsterkou v nekompromisnej analýze ľudských charakterov a ich vzájomných vzťahov. Sledujeme dve postaršie sestry Kanátovú (Kamila Magálová) a Drozdíkovú (Emília Vášáryová), ktoré majú trocha odlišné pohľady na svet, na druhej strane sú si však v mnohom podobné.
Zatiaľ čo Kanátová je zatrpknutá a svoju zlosť si vylieva na novej neveste Zuze (Rebeka Poláková), Drozdíková je akosi povznesená nad realitu a nešetrí cynizmom. Asi každého upúta fakt, že žije s dvoma mužmi – Drozdíkom (František Kovár), ktorý je už trochu pomýlený a večne opitý, a Mišúrom (Emil Horváth), nadšeným autorom a recitátorom básní. Ich vzťah nie je jasne definovaný, zdá sa však, že žijú v ménage à trois a vyhovuje im to.
Skrytá hĺbka postáv
Inscenácia Deti je predovšetkým o vzťahoch. Režisérovi sa aj vďaka skvelému obsadeniu a dobrému scenáru podarila unikátna vec – napriek množstvu a zložitosti všetkých vzťahov sa v nich divák ľahko vyzná a nemá pocit, že by ich bolo priveľa.
Každý je navyše špecifický – Grúnik (Jozef Vajda) a Vrapúchová (Diana Mórová) sa po smrti svojich partnerov vracajú k starej láske spred dvadsiatich rokov, Zuza si zasa prekvapivo porozumie s novým manželom Paľom (Gregor Hološka), zároveň sa však neznáša so svokrou Kanátovou.
Jednotlivé postavy majú viacero vrstiev, vôbec sa o nich nedá tvrdiť, že by boli jednoliate. Zuza je obrazom ženy, ku ktorej život nebol práve zhovievavý, čo si následne vybíja na svojej malej dcére (Amélia Tkáčová). Scény, v ktorých je k nej miestami takmer až násilná, sa sledujú naozaj ťažko. Jej nový manžel Paľo je spočiatku vykreslený ako čudák, ktorým tak trochu aj je – neustále číta filozofa Kierkegaarda, na čom by nebolo nič zvláštne, keby už 20 rokov nečítal stále len prvú stranu.
Na druhej strane je to dobrák od kosti, ktorý si ako prvý v celej inscenácii vytvorí pozitívny vzťah so Zuzinou dcérou. Zatiaľ čo všetkých ostatných vrátane vlastnej matky sa bojí, k Paľovi časom prilipne – a on k nej tiež.
Popoluška aj smartfón
A prečo nesie inscenácia názov Deti? V samotnom deji to nie je zobrazené prvoplánovo, skôr prostredníctvom náznakov – životné rozhodnutia protagonistov boli neraz ovplyvnené práve ich deťmi, či už ide o Zuzu, Vrapúchovú alebo sestry Kanátovú a Drozdíkovú.
Zatiaľ čo Kanátovej syn je v jej očiach „nevydarený“, pretože nespĺňa základné kritériá praktického muža, Drozdíková stavia svojho Ondreja na piedestál – aj keď je v inscenácii neprítomný. Divák tak netuší, či ide o skutočnosť alebo len o jej predstavu – v kútiku duše sa totiž vynára podozrenie, že s ním nie je všetko v poriadku. To je však už na interpretácii jednotlivca.
Zaujímavosťou je, že inscenácia nie je nijako ukotvená v čase. Režisér síce do hry vsunul niekoľko prvkov symbolizujúcich modernú dobu – smartfón či televíznu Popolušku – nemal však potrebu preháňať. Išlo o správne rozhodnutie – naznačil tým, že Timrava a jej myšlienky sú dnes aktuálne rovnako ako pred sto rokmi. To, čo sa postavám dialo vtedy, by dnes nebolo ničím zvláštnym.
Napriek tomu, že je hra skôr tragédiou, nachádza sa v nej plno situačného i konverzačného humoru, ktorý je taký prirodzený, že sa na ňom schuti smialo celé publikum. V týchto situáciách vyniká svojím talentom pre komédiu najmä Daniel Fischer v úlohe Grúnikovho syna, ani ostatným hercom však nie je v tomto smere čo vytknúť. Vďaka dobre zvolenému temporytmu je inscenácia pútavá od začiatku do konca. Deti by ste si určite nemali nechať ujsť.
Kamila Magálová: Matky nájdu silu vždy
Herečka Kamila Magálová stvárnila v novej inscenácii Deti od režiséra Michala Vajdičku Kanátovú. Kedysi ju opustil muž, preto musela svojho syna Paľa (Gregor Hološka) vychovávať sama. Teraz je z nej zatrpknutá staršia žena, ktorá si vybíja zlosť na neveste Zuze (Rebeka Poláková).
Postava, ktorú stvárňujete, pôsobí najmä voči svojej neveste dosť zatrpknuto. Kde sa to v nej vzalo?
Myslím si, že dôvodom je jej ťažký život. Sama vychovávala postihnutého syna, ktorý je jej jediným svetlom, i keď tragickým. Je neuspokojená životom, nemá partnera. Ťažko sa jej prediera, pretože zo syna nemá žiadnu materiálnu hodnotu, s ničím jej nevie pomôcť. Všetko musí zvládať sama.
Okrem smrti nie je nič horšie, než keď má žena dieťa, ktoré nie je v poriadku. Kanátová chce pre svojho syna to najlepšie, čo je veľmi náročné, keďže Paľo nie je úplne v poriadku. Jeho matka robí všetko pre to, aby bol šťastný, ale veľmi sa jej to nedarí. Zrejme preto je taká zatrpknutá a zlá, je to však milujúca matka.
Kde našla silu ísť ďalej?
Matky nájdu silu vždy a za každých okolností.
Aký máte vzťah k dielu Boženy Slančíkovej-Timravy?
Veľmi blízky, pretože hrám aj v Bále, ktorý máme na repertoári. Timrava je neskutočná. Krása jej osudu je v tom, že žila medzi týmito ľuďmi a tak dobre ich poznala, že sama zostala starou dievkou a nikdy sa nevydala.
Sofia Prétorová
