Príbeh bratislavskej kaviarne, mesta a celej krajiny na javisku DPOH.
Nikomu sa tu nežije ľahko. Ale prečo?
Dej sa začína v marci roku 1848, keď Lájos Kossuth vyhlásil z balkóna hotela u Zeleného stromu (neskôr hotel Carlton) revolúciu starej monarchii. Tá istá kaviareň nasiakne hrôzami prvej svetovej vojny aj nádejami prvej Československej republiky, ktoré rozomelie druhá svetová vojna, tzv. slovenský štát a po ňom totalitný komunistický režim a sovietska okupácia. Zažijeme aj búrlivé 90. roky, rozpad Československa a vznik Slovenskej republiky a skončíme v súčasnosti, tesne po predčasných voľbách na jeseň v roku 2023.
„Nikomu sa tu nežije dobre a ľahko už vôbec nie. Prečo sa na to pozerať ešte aj v divadle?“ pýta sa autorka a režisérka inscenácie Valeria Schulczová. Pre divadlo – a nás divákov – je však práve preto dôležité snažiť sa pochopiť našu minulosť a nezatvárať pred ňou oči. „V inscenácii Pozsony Dance Club sme hlavnými postavami my všetci, z malých osobných dejín sa tu stávajú veľké dejiny našej krajiny,“ dodáva dramaturgička a spoluautorka hry Tereza Hladká.
Foto: Ľuboš Koltár
V inscenácii Pozsony Dance Club v réžii Valerie Schulczovej diváci uvidia Juraja Baču v alternácii s Alexandrom Maďarom, Zuzanu Bartoš Porubjakovú, Karola Csina, Juraja Hrčku, Adama Jančinu, Annamáriu Janekovú, Petra Kadlečíka, Bronislavu Kováčikovú, Zuzanu Kronerovú, Martina Madeja, Kristínu Tormovú a Katrin Virágovú, v sprievode živej hudby Marcely Cmorejovej, Martina Dohňanského, Martina Hasáka a Denisa Pagáča. Pre všetkých je to náročná hra, ktorá preverí nielen ich herecké, ale aj tanečné a spevácke nadanie. Ide im to krásne, podávajú strhujúce výkony. Hra vznikla v dramaturgii Terezy Hladkej a Moniky Michnovej, ktoré vychádzali z mnohých dobových archívnych materiálov, ale aj osobných spomienok jednotlivcov, ktorých životný príbeh sa prelínal s príbehom mesta Bratislava.
Čítajte viac Kto naučil Jamesa Bonda bojovať zblízka? Bratislavčan Lichtenfeld
Kufor plný beznádeje
Nikomu sa tu teda nežije ľahko. Ale prečo? Inscenácia Pozsony Dance Club hľadá odpoveď v histórii. Pripomenie divákom prostredníctvom hudby a tanca 175 rokov našich dejín, a preto v nej znie okrem slovenčiny maďarčina, nemčina, čeština aj ruština. Hostia v tejto kaviarni hovorili rôznymi jazykmi a predsa si rozumeli. Lenže vždy len nakrátko, kým si niekto nemusel zbaliť kufre, lebo sa stal doma, vo vlastnej krajine, zrazu nepohodlný.
Kufor je preto najčastejším symbolom v tejto inscenácii – a v celej našej histórii. Zbalený kufor plný beznádeje hovorí za 60-tisíc Čechov, ktorí museli opustiť vojnový slovenský štát, hovorí za vyvezených Židov, za politicky nepohodlných z éry komunizmu, po roku 1968 až po únos prezidentovho syna v kufri auta. So zbaleným kufrom si v kaviarni sadajú ľudia s dúhovou stuhou aj so šálom vo farbách Ukrajiny a je len na nás, či ich necháme odísť alebo pozveme ku stolu (kostýmy Eva Kleinová).
Čítajte viac Riaditeľka DPOH Valeria Schulczová reaguje na kritiku: Slovensko ide radostne vzad
Plakala som ako dážď
Všetkými zlomovými bodmi histórie od nacizmu, cez komunizmus, sovietsku okupáciu, boj za slobodu, kriminálne roky deväťdesiate, až po unesený štát a pandémiu diváka sprevádzajú piesne. Werich, Duchoň, Kubišová, Vondráčková a, samozrejme, aj dobové hudobné „agitky“ sa vynárajú z kolektívnej pamäti ako silný obraz danej doby a vytiahnu na svetlo aj to, čo by sme radšej nevideli. Kolektívne zabúdanie je slovenským syndrómom, história sa opakuje – akoby sme sa stále točili v kruhu. Ako v tejto hre – javisko sa rozkrúti a vždy je niekto z kola von (scéna Pavol Andraško).
Foto: Ľuboš Koltár
Symboly sú nenásilné a hovoria jasnou rečou. Ukážu nám rozdelenú spoločnosť, poníženie, nenávisť, ale aj empatiu, nádej, odvahu a ľudskosť. Tým všetkým za tie roky nasiakli steny jednej bratislavskej kaviarne, v ktorej hostia prežívajú svoje radosti a trápenia, nachádzajú a strácajú svoje lásky, ilúzie a niekedy aj svoj život. Hoci sa v tejto hre tancuje a dobre (choreografia Ladislav Cmorej), nebude to ľahký krok.
Čítajte viac Jekyll & Hyde v DPOH: počujeme praskať rebrá
Účinkujúci herci na scéne prechádzajú z jednej doby a postavy do druhej, ale striedajú aj svoje názorové pozície a v zlomových historických chvíľach často prechádzajú z jedného tábora do iného. Tá pestrá zmes postáv a presvedčení však neuberá hre na jej zrozumiteľnosti, keď si divák nemôže herca v tejto hre zaškatuľkovať medzi „dobrých“ alebo „zlých“ len pomáha prijať podstatu – že sme vždy boli a aj vždy budeme rôzni. Nech by sme odtiaľto vyhnali kohokoľvek.
Bratislavská kaviareň býva symbolom elitárskej skupiny, ktorá „ľudu“ nerozumie. Na javisku Divadla P. O. Hviezdoslava sa však jedna celkom konkrétna bratislavská kaviareň v hoteli Carlton stala miestom, kadiaľ sa prehnali dejiny, ktoré sa dotkli všetkých. Tejto inscenácii porozumie každý, kto chce rozumieť a nemožno jej vyčítať tendenčnosť, pretože tvorcovia nechali prehovoriť najmä fakty. A tie umocnili skvelé herecké aj spevácke a tanečné výkony, dômyselne zvolená scény aj kostýmy a hudba. Inscenácia Pozsony Dance Club je silná svojou témou aj spracovaním a aj niektorí z účinkujúcich sa priznali, že pri nej „plakali ako dážď“. Veď nikomu sa tu nežije ľahko. Ale prečo?
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
Pozsony Dance Club/ DPOH / r: Valeria Schulczová, h. Juraj Bača v alternácii s Alexandrom Maďarom, Zuzana Bartoš Porubjaková, Karol Csino, Juraj Hrčka, Adam Jančina, Annamária Janeková, Peter Kadlečík, Bronislava Kováčiková, Zuzana Kronerová, Martin Madej, Kristína Tormová, Katrin Virágová
