Divadlo GUnaGU v kaberetnej komédii odhtajní staré recepty.
Nôž na ustrice
Viete, čo sa jedlo za prvej republiky a čo za slovenského štátu? Kedy slivkové gule podľa receptu Terézie Vansovej vystriedala hrianka s cesnakom? A čo je slovenský štvorboj, symbol prosperity a plných žalúdkov? Pani Lucia (Lucia Vráblicová) to vie a prezradí to aj divákom. Celý jej život a život jej rodiny je totiž spojený s varením. Do televíznej relácie príde spolu so svojou dcérou Petrou (Petra Dubayová), kde je ich hostiteľom (a neskôr, naopak, hosťom v rôznych postavách) Viktor Horján.
V novej kabaretnej komédii Viliama Klimáčka Varím a verím leží história Slovenska na pleciach troch hercov a ustoja to skvelo – herecky aj spevácky. Viac než scéna podčiarkujú danú dobu naprieč jedným storočím nápadité kostýmy (Simona Vachálková). Dej má rýchly spád, Klimáčkove repliky sú vtipné aj sarkastické a všetci protagonisti sú s nimi očividne zladení. Ľahko sa preto naladia aj diváci.
Foto: Waldemar Švábenský
Prenesieme sa teda o sto rokov späť, do fiktívnej kaviarne menom Annemarie, ktorá sa stane svedkom mnohých dejinných udalostí. Jej majitelia od 20. rokov 20. storočia vo svojom podniku varili pre hostí a verili v dobrý život. Sotva sa z ich prešporskej jedálne stane „lepší podnik“ a ľudia s nádejou upierajú zrak na rozbiehajúce sa krásne 20. storočie, príde slovenský štát, ďalšia vojna a chute sa zmenia. Teraz majú mastné bruchá tí, čo arizovali. Cudzie nechceme, svoje si nedáme!
Po Víťaznom februári príde znárodnenie, odhalenie nepriateľov ľudu a nútené vysťahovanie, keď z Bratislavy v rámci Akcie B vyhnali stovky rodín intelektuálov (ako aj z ďalších slovenských miest). Jediné, čo kaviarnickej rodine z celého majetku zostane, je jedna stolička a nôž na ustrice. Najmenej užitočná vec tam, kde sa varia zemiaky a cibuľa. Cudzie nechceme, svoje si nedáme!
Čítajte viac Tichá noc s Kamilou Magálovou? Sviatky domáceho násilia
Štúrova haruľa
Všetko plynie akosi rýchlo, no za sprievodu živej hudby (Slavo Solovic) veselšie. Dobové sú nielen recepty, ale aj hudba – znie tango, Voskovec a Werich, budovateľský pochod, mikroopera, tajne ladené rokenroly z Rádia Luxembourg, gottovská kantiléna aj punk-rock. Petra Dubayová, ktorá má v hudobných číslach najväčší priestor, vystrieda rôzne žánre a prespieva sa celými desaťročiami.
Foto: Waldemar Švábenský
A opäť sú tu ruské tanky a (ne)normalizácia, tanky aj hostia z družobných miest prichádzajú na večné časy a nikdy inak. Banány pod pultom a všadeprítomná vôňa kávy, ale aj kriminálne 90. roky, my ako kajúcni odrodilci sa znova vraciame k slovenským koreňom a na stole je Štúrova haruľa. Nakoniec zakotvíme v súčasnosti, trocha zadýchaní z toho rýchleho behu dejinami. Preto už netreba podávať ďalší čerstvý chod z dneška, diváci sú aj tak plní – dojmov a pocitov.
Foto: Waldemar Švábenský
Tí skôr narodení ešte stále cítia chuť kvalitnej kávy zo spriatelených krajín, pamätajú si hrianky aj haruľu – a aj všetko ostatné. Len sme všetko prikryli pokrievkou a dúfame, že to vychladne. Nikto sa nechce popáliť tým, čo bolo. A nikto nevidí, čo sa v hrnci varí dnes. „Pre koho varím? Kto sú dnešní Slováci?“ pýta sa pani Lucia.
V novej kabaretnej komédii Varím a verím leží história Slovenska na pleciach troch hercov a jedného muzikanta. A predstavte si, unesú ju! Možno by sme ten pohľad do zrkadla uniesli aj my. Keby sme si viac verili a pýtali sa: Pre koho varím a komu verím?
Čítajte viac Viliam Klimáček lieči ľudí smiechom. Aký je humor "made in GUnaGU"?
Divadlo GUnaGU nie je jediné, koho zaujala novodobá slovenská história, rovnakú tému ponúka v tomto čase aj DPOH v novej hre Pozsony Dance Club. Obe hry zhodne prestierajú históriu na kaviarenský stolík a obe ju spojili s pesničkami. GUnaGU má však inú tvár a na vážne veci sa rado díva s humorom a nadhľadom. Preto aj neveselými časmi od prešporských viech a kaviarní cez slovenský štát, nálet na rafinériu Apollo, znárodnenie, nútené vysťahovanie, cez šesťdesiate roky, ruskú okupáciu 1968, následnú normalizáciu až po mafiánske deväťdesiate pretancuje ľahkým krokom – a tiež pritom povie, čo má na srdci.
Čítajte viac Kronerová, Bača aj Tormová spievajú v bratislavskej kaviarni. A niektorí plačú ako dážď
Klimáček na malej scéne stavia na detailoch, DPOH na sile masových scén. Klimáček je kacírsky voči obom extrémom – popieračom histórie aj tým, čo veria, že presvedčia nepresvedčiteľných. Neverí, že pri vážnych veciach musia žarty bokom, a tak z tohto predstavenia diváci odchádzajú s úsmevom. Ani Pozsony Dance Clubu v DPOH však humor celkom nechýba, hoci je viac trpký. Je len dobré, že po tejto téme siahajú divadlá rôznou formou. Každý má predsa rád inú kuchyňu. A hlavne, nech sa divák dobre naje.
