Výzva z hľadiska obsahu i formy
Autorom hry je americký spisovateľ Paul Rudnick, ktorý ju prvýkrát uviedol roku 2008 pod názvom New Century, teda Nové storočie. Jej inscenovanie nebolo výzvou len z hľadiska obsahu, ale aj formy – ide totiž o tri výstupy v stand-upovom štýle, ktoré sú zakončené spoločnou scénou všetkých účinkujúcich. Aj samotní herci na tlačovej konferencii priznali, že si to od nich vyžiadalo veľké úsilie. To sa však napokon vyplatilo.
V prvej časti sa predstavuje Helene (Zuzana Fialová), matka troch detí, ktorá pochádza z veľkého mesta a pohybuje sa vo vyšších spoločenských kruhoch. Zmýšľa liberálne a publikum stále presviedča o tom, že svoje deti bezpodmienečne miluje. Obe jej dcéry sú lesby, pričom jedna z nich je transrodová. Syn je zasa gej, ktorý má rád nevšedné erotické praktiky.
Počas komického vykresľovania svojich detí Helene vymenúva niekoľko zaužívaných kultúrnych fenoménov, ktoré sa s jednotlivými sexualitami či rodovými identitami spájajú. Práve v týchto pasážach sa ukazuje, že hra nejde len po povrchu – sme totiž svedkami niekoľkých „insiderských“ vtipov, na ktorých sa dobre pobavia najmä ľudia z LGBTI komunity.
Zuzane Fialovej dokonale sadla postava excentrickej a azda trochu pokryteckej ženy, ktorá sa snaží presvedčiť seba i ostatných o svojej láske k deťom. Nejde o žiadnu prvoplánovú, stokrát omieľanú tému neprijatia dieťaťa konzervatívnym rodičom. Helene je tolerantná, no v istom okamihu zapochybuje. Fascinujúce však je, že nedochádza k žiadnej katastrofe, nenávisti, odcudzeniu – časom láska predsa len zvíťazí.
Čo to je „normálny“ chlap?
Helene na pódiu vystrieda Ľuboš Kostelný v úlohe pána Charlesa. Len ťažko sa dá predstaviť si stereotypnejší obraz geja, než aký nám predostreli autori tejto inscenácie. To však nie je výčitka – hoci sa to ľahko mohlo preklenúť do karikatúry či zlej paródie, postava Charlesa doslova „ukradla šou“.
V niekoľkých monológoch dokonca sám poukazuje na to, že je hlúpe odsudzovať gejov, ktorí zapadajú do stereotypov. Aj ja som neraz počula niekoho povedať, že: „Ale on nie je taký zženštilý gej, on je ako normálny chlap.“ A čo to vlastne je, ten „normálny“ chlap?
Charles žije heslom „Som, aký som!“, užíva si svoju extravaganciu, je plný energie, pátosu, uštipačných poznámok a diváci ho zbožňujú. Počas vystúpenia ho dopĺňa Shane (Lukáš Herc), mladík plný snov a nádejí, ktorý počas inscenácie vystrieda niekoľko kostýmov – vrátane Adamovho rúcha.

A keď už sme pri tých outfitoch, musíme vyzdvihnúť prácu Lindy Boráros, ktorá sa postarala nielen o kostýmy (najviac zaujal ten Charlesov), ale aj o scénu. Je síce jednoduchá, ale nič jej nechýba – navodzuje atmosféru stand-up klubu, ale aj gej baru, v ktorom sa práve koná tanečný súboj vo vogueu. Tomu prízvukuje hudba, ktorú do inscenácie vybrala sama režisérka – jej súčasťou je napríklad nesmrteľný hit Vogue od Madonny či Dancing Queen od skupiny ABBA.
S tretím výstupom prichádza na javisko Barbara Ellen (Gabriela Dzuríková), jednoduchá žena z vidieka, ktorá obšírne rozpráva o svojej záľube v ručných prácach a medzi rečou spomenie, že trpí klinickou depresiou. To, čo sa začalo ako komická scénka, postupne prechádza do tragického rozprávania o nebohom synovi, ktorý zomrel na následky ochorenia AIDS.
Postava Barbary Ellen je v zaujímavom kontraste s Helene – pochádzajú z iného prostredia, majú iné názory a spôsob života, no obe spája láska k svojim potomkom. Gabriele Dzuríkovej sa podarilo predviesť veľmi uveriteľný a nepochybne náročný emočný výkon. Po jej vystúpení bolo v sále cítiť, že sa to ľudí dotklo.

Prínos pre všetkých
Celá inscenácia trvá hodinu a pol, a aj keď sú jednotlivé výstupy pomerne dlhé, dynamika im nechýba. Vďaka dobrému scenáru, precíznej práci tvorcov a vynikajúcemu hereckému obsadeniu nemá divák problém udržať pozornosť. Okrem už spomínaných hercov účinkuje v malej úlohe slobodnej matky Anna Magdaléna Hroboňová.
Sme v pohode ponúka hlbší pohľad do života LGBTI ľudí, ale aj ich rodín, nebojí sa kritizovať problémy a predsudky, ktoré si vytvárajú sami členovia komunity. Nie je to ten typ inscenácie, ktorá rozoberá stokrát omieľanú tému, práve naopak – snaží sa ju posunúť ďalej a pozrieť sa na ňu z viacerých uhlov pohľadu.

Pre samotných členov komunity sú niektoré diela, ktoré sa nimi zaoberajú, príliš povrchné a prvoplánové, no pre heterosexuálnych a cisrodových (stav, v ktorom sa rodová identita človeka zhoduje s jeho biologickým pohlavím, pozn. red.) ľudí môžu ponúknuť niečo celkom nové.
Hra Sme v pohode je prínosom pre obe skupiny. Diváka pobaví, poučí aj rozcíti, čosi v ňom zanechá. Matne pripomína Čistý dom, ďalšiu inscenáciu v repertoári SND, a to absenciou nenávisti, hoci ide o témy, ktoré ju v bežnom živote často vyvolávajú.
Je možné, že hra bude mať negatívny ohlas v konzervatívnych kruhoch, najmä v súčasnej atmosfére. Ostáva nám veriť, že to nakoniec „bude v pohode“. Veď kultúra si vždy nejako poradí.