Neukončené sny a kostýmy z paplóna
Projekt odštartuje miniatúra nazvaná Dream Out, ktorá je výsledkom vzájomnej inšpirácie tanečníka Andreja Cagáňa a violončelistu Romana Harvana. Cagáň sa pri tvorbe choreografie inšpiroval snami, keď prichádzajú tie najlepšie nápady. Nešlo mu vraj o žiadny hlboký odkaz, chcel len predstaviť krásu tanca a ukázať celú škálu pocitov – od hnevu až po lásku. Kostýmy pre tanečníkov navrhla Ida Sandor.
„Sny nikdy nie sú úplné, ucelené, ale naopak, krátke, neukončené, nezmyselné, čo som preniesla do strihov modelov. Moje kostýmy nesú prvky elegancie a nadčasovosti, ale zvolila som netradičný materiál – látku na paplóny. Veď naša miniatúra je o snívaní,“ prezradila dizajnérka, ktorá pôsobí a tvorí v Košiciach a svoje kolekcie prezentuje na prestížnych módnych podujatiach na Slovensku i v zahraničí. A tak na pódiu vidíme tanečníkov, ktorí majú jednu nohavicu až po zem a druhá noha vykúka akoby zo šortiek, z krátkych rukávov im vejú dlhočizné stužky…
Roman Harvan na tlačovke prezradil, že hoci komponoval scénickú hudbu, oproti Ľubici Čekovskej, Vladislavovi Šarišskému či Stanovi Palúchovi si vôbec nepripadal ako hudobný skladateľ. „Prenikala ma bázeň, ale zvíťazila chuť vyskúšať si túto prácu. A tak som zvolil hravý prístup a chcel som od choreografa, aby mi zapískal melódiu – a z toho som vydedukoval hlavnú tému,“ naznačil svoju pracovnú metódu. Harvana napokon diváci videli v krátkom bielom saku od Idy Sandor aj na pódiu, kde tanečníkov sprevádzal hrou na violončelo.
Po chvení okamihu prichádza Paráda
V ďalšej miniatúre nazvanej Chvenie okamihu diváci mohli spoznať choreografický rukopis Niny Polákovej. Tá priznala, že v choreografii sa cítila ako nováčik, šlo vraj o jej štvrtú autorskú choreografiu. V chvení okamihu vidíme len dvoch tanečníkov – ženu a muža v žiarivých kostýmoch Petry Kovacs.
Tá vraj vychádzala zo svojej poslednej kolekcie venovanej láskam od tínedžerských čias po súčasnosť. Do kostýmov preklopila krehkosť vzťahov medzi mužom a ženou, a preto použila aj krehké materiály. Výraznou farebnosťou chcela poukázať na silu individuality. Autorkou hudby bola Ľubica Čekovská, s ktorou je riaditeľka Baletu SND Poláková na jednej vlnovej dĺžke.
Tretia miniatúra sa volá Parade a ako objasnil choreograf Andrej Petrovič, je o prichádzaní a odchádzaní múzy. Kostýmy pre tanečníkov, ktorí predstavujú päticu módnych dizajnérov, navrhla Veronika Hložníková. Dizajnérka pripomenua, že módni návrhári väčšinou nenosia veľa farieb, až na pár výnimiek chodia v čiernej a bielej. Ona chcela, aby žena medzi nimi svietila, a tak má Veronika Yungová alebo Ema Dobešová žiarivo červené šaty. Hudba Vladislava Šarišského sa dá v skratke opísať ako vzdušná a s francúzskym šarmom.
Gaia po jadrovom výbuchu
Štvoricu miniatúr uzatvára dielo nazvané Gaia, čo je oslava Matky Zeme, jej vitálnej sily a schopnosti znovuzrodenia. Dielo o nevyhnutnosti návratu k prírode nesie rukopis dlhoročného sólistu SĽUK-u Mareka Gregu. Prepája motívy ľudového tanca so súčasným pohybovým slovníkom.V súlade s pôvodnou hudbou známeho huslistu a multižánrového hudobného autora Stanislava Palúcha kladie dôraz na dynamiku a rytmus. Celkovú ideu umocňujú kostýmy Jaroslavy Würll Kocanovej, ktorá v snahe o udržateľnosť módy využíva moderné technológie.
Mladá dizajnérka povedala, že do diela chcela dostať svoj rukopis, zamerala sa na prírodné motívy vo vyšívanej forme, čo malo evokovať Matku prírodu. Choreograf Marek Grega, ktorý ako tanečník začínal vo folklórnom súbore Zemplín pod vedením svojho starého otca Milana Hvižďáka a neskôr tancoval v choreografiách Jána Ďurovčíka, priznal, že skoro odpadol, keď ho Nina Poláková oslovila na spoluprácu. Odmala vraj rád sledoval dokumenty o prírode a tak mu bola blízka téma zdevastovanej Zeme a nenásytného človeka. Choreografia je vraj jeho predstavou, ako to môže vyzerať v budúcnosti.
Na začiatku tak vidíme Gaiu v kuželi svetla, čo predstavuje Zem po jadrovom výbuchu, keď už tu nič nie je,. len padá popol. Desivá predstava, no veľmi pôsobivé dielo s fantastickou hudbou a kostýmami.