Spomínate si, že ste sa raz žartom vyjadrili, že vaša životná rola je Vlk v rozprávke Tri prasiatka?
Áno, určite. To hrám najdlhšie a rozprávka atakuje už dvesto repríz, to som so žiadnou inou hrou nemal. Takže čisto štatisticky to určite životná rola je.
Psychológiu vlka dokonale ovládate? Niečo ste mu prepožičali alebo vás táto postava nejako formovala, keď ju tak dlho hráte? Nemáme sa vás troška báť?
Nie, on je napísaný tak, že je mierne intelektuálne poddimenzovaný, tak som ho kreoval. Mal som navyše aj predobraz, táto rozprávka bola pôvodne napísaná pre Slovenské komorné divadlo v Martine. Hrávali v nej kolegovia a ja som na ňu chodieval ako divák s malým synom. Strašne sa mi to páčilo, pretože túto rozprávku robili avantgardní umelci – režisér Rasťo Balek, Martin Kubran, Tom Ciller ako scénograf, muziku a texty piesní robil Robo Mankovecký. Do Bratislavy ju preniesli päť rokov po derniére v Martine, Robo Mankovecký ju spravil pre bratislavské publikum v DPOH – a tu to hrám už aj ja 12 rokov. V Martine som raz zaskakoval za jedno prasiatko.
Foto: archív DPOH
Ako sa líši Prasiatko od Vlka?
Hlavne koncom, Prasiatko lepšie dopadne.
Aké to je, preskočiť potom k takej spoločensky kritickej hre ako je aktuálna hra Valerie Schulczovej Prešporské porno?
Medzitým, samozrejme, niečo bolo. Aj tu v DPOH som naskúšal inscenácie, napríklad Tektoniku citov.
Nie ste z Bratislavy, aký vzťah máte k tomuto mestskému divadlu, ktoré chce najnovšie pestovať bratislavský repertoár, teda hry súvisiace s Bratislavou?
Ja si k miestam nevytváram špeciálny vzťah, Bratislava aj Martin sa mi spájali s prácou. Keď som bol mladší, vôbec som nevnímal prostredie – aj v Martine bola kaviareň, do hôr som nechodil, bol som skôr kaviarenský typ, bohémsky štýl umelca. Človek si o sebe všeličo myslí, keď je mladý. Teraz už mi viac záleží na prostredí, potrebujem okolo seba pokoj.
Oddeľujem prácu, kde sa stretávam s ľuďmi, od súkromia, kde sa nestretávam skoro s nikým. Keď dokončím prácu, utekám domov, nie som mestský typ, mám byt vo Svätom Jure. Som rád, že je tam rovina, a keby som mal chuť na kopce, začínajú sa tam Karpaty. V Martine som si nemohol vybrať, všade boli kopce, ale taký horský typ nie som. Mám rád rovinu na bicyklovanie, v tom je Svätý Jur ideálny.
Ušli ste však od otázky, či je vám sympatické, keď si divadlo buduje repertoár súvisiaci s históriou mesta.
Samozrejme, to by mali robiť divadlá po celom Slovensku a veľa z nich to aj robí. Je to dobrá cesta, priblíženie sa divákom nielen cez zábavnú tvorbu, ale aj regionálnymi témami. Každé mesto má svoje neopakovateľné príbehy, len ich treba hľadať, pátrať po nich a pripomínať si ich.
Máte rád aj súčasnú Bratislavu? Máte nejakú obľúbenú kaviareň?
V zime mám rád Cafe di Praga, pripomína mi prvorepublikové pražské kaviarne, hrá tam dobrá džezová či swingová hudba, akoby z 30. rokov. A fajčí sa tam.
V kaviarni si len tak sedíte?
Nemám problém sedieť tam sám, pofajčievam, pijem kávu, niečo si čítam. Viem tam stráviť aj dve hodiny bez akéhokoľvek kontaktu.
Foto: Monika Mahútová
Fanúšičky vás tam neprenasledujú?
Na také miesta nechodia, ale mňa nejako fanúšičky nekontaktujú.
To ste nám pekne nahrali na otázku súvisiacu s hrou Prešporské porno. Odznie tam veta o tom, že Milo je dobrý milovník. Na to sa musíme opýtať.
Keď musíte… Chcete sa opýtať, či som naozaj dobrý milovník? To nie je otázka na mňa. (smeje sa)
Foto: JOJ
V hre ste hádam najstarší spomedzi hercov. Vieme o vás, že v 33 rokoch ste začali študovať po druhý raz na Vysokej škole múzických umení, tentoraz réžiu. Vraj ste boli zo spolužiakov najstarší. Na druhej strane to omladzuje…
Áno, keď ma prišla pozrieť na internát moja bývalá žena, všetci zdravili: ahoj, ahoj, dobrý deň, ako keby to bola teta. Bavili sme sa na tom.
Ako ste si rozumeli s ostatnými hercami v DPOH?
Myslím, že sa vytvorila dobrá partia. Ja sa nesnažím ľudí okolo meniť, zahrám si svoj part a do iných sa nestarám. Takže sme si porozumeli. Do hry ma zapracovali aj ako muzikanta, hrám tam pieseň Reagan, vzdaj sa. Má to pripomenúť éru politických piesní, preto to tam režisérka Valeria Schulczová dala.
Čítajte viac Keď televízia bačovala v synagóge. DPOH má novú pozoruhodnú hru
Parodické pesničky však mali výborné melódie, nie?
Treba pochváliť Marcelu Cmorejovú, ktorá ich zložila. Aj mne sa páčia.
Ale keď sme spomínali kaviareň, v DPOH sa hrá aj inscenácia Pozsony Dance Club, kde Zuzana Kronerová predstavuje bratislavskú kaviareň. Videli ste to?
Nie, dosť málo chodím do divadla, musím sa v tomto zlepšiť. Počul som však, že hra má slušnú návštevnosť. Držím im palce. Som rád, že Bratislavu predstavujú aj cez Zuzku Kronerovú, tieto témy treba robiť. Je dobré, že divadlo si hľadá svoju tvár, dúfam, že si nájde aj divákov.
Ako ste na tom s Hviezdoslavom? Páči sa vám jeho štýl? Nebolo to pre vás náročné, keď v prvej časti hry hráte hercov, čo skúšajú jeho drámu Herodes a Herodias…
Samozrejme, že to bolo náročné, Hviezdoslavova slovenčina je ďaleko od tej súčasnej. On využíval rôzne patvary, rôzne ich skladal do veršov. Je to ušľachtilý pokus povýšiť slovenčinu, aby držala verš, musela to byť nesmierne ťažká práca. Rovnako ťažké je pre nás dnes sa to naučiť a zmysluplne to interpretovať. Dlho sme hľadali význam v jeho slovách, ale keď to človek dostane do seba, nájde záľubu v krasorečnení. Ale celú hru Herodes a Herodias by som určite nechcel skúšať.
Foto: Monika Mahútová
Vraj vaša postava má symbolizovať svedomie, vy si to nejako uvedomujete?
Áno, od začiatku som si to uvedomoval. Symbolizujem človeka, ktorý si napriek režimu a okolnostiam, čo mu neumožňujú sa prejaviť, drží vnútornú slobodu – a tak aj dopadne.
Aj ste nejako do hry mohli zasahovať?
Hej, ale nebolo to potrebné, až kým na konci nehovoríme krátke osobné príbehy. Koniec nechala Valeria otvorený a potom sme sa dohodli, že každý z nás rozpovie nejaký príbeh. Ja som mal príbeh o dievčati, ktoré sa vrátilo z pionierskeho tábora v Sovietskom zväze. Hovorilo nám, aká je tam bieda, ale my sme mu nechceli veriť. Dokonca sme to dievča vyčlenili z kolektívu ako klamárku. A ona vravela, veď som to videla a zažila.
Nám to nedošlo, až spätne ako občan slobodného štátu som si uvedomil, ako sme mali vymetené mozgy tou propagandou. Hustili do nás, že ZSSR je vzor, všetko je tam krásne a zlaté. Potom príde reálny človek a povie, že to tak vôbec nie je. My ako deti sme to vôbec nedokázali akceptovať. Nebola na predmestí Moskvy, asi niekde na vidieku, kde nebola ani elektrina a pôsobilo to ako návrat do iného storočia.
Načítali ste veľa audiokníh. Máte čas čítať aj len tak, pre svoje potešenie?
Knihy načítavam veľmi rád, je to momentálne pre mňa asi najzaujímavejšia práca. Mám skúsenosti s mikrofónom aj z dabingu, ale tam sa človek musí mnohým veciam prispôsobovať, limitovaný ste aj kvalitou natočeného materiálu. Pri audioknihách však mám absolútnu slobodu, vytvorím atmosféru knihy. Jedinou podmienkou je, že to musí byť dobrá a zaujímavá literatúra.
Foto: Markíza
Všimli sme si, že ste načítali samých kvalitných autorov ako Ruda Slobodu…
Strážim si to. Ruda Slobodu mám špeciálne rád, načítal som asi šesť jeho knižiek, asi najviac sa mi páči Rozum a Uršula, ako popisuje svet Devínskej Novej Vsi a ten jeho nihilizmus, večná nespokojnosť, to je skvelé. Vedel sa výborne vyjadrovať, to ma veľmi baví. Mám rád aj iných autorov, napríklad som načítal Krvavú vodu od Chorváta Juricu Pavičiča, to vyjde v najbližších týždňoch. Na príbehu dievčaťa, ktoré sa stratí v roku 1989, opisuje v rozmedzí 30 rokov nielen to, ako to poznačí rodinu, ale aj prechod zo socializmu na kapitalizmus, balkánsku vojnu.
Keď knihu načítavate, robíte si prípravu a poznámky, kde sa nadýchnuť, čo zdôrazniť?
Vôbec, v tomto som veľký lajdák. Nechcem sa ochudobňovať o zážitok, prečítam si prvú kapitolku. Nastavím si základný mód, prídem na štýl, ako to čítať a potom už len čítam. Koniec koncov, nahrávate na záznam, ktorý sa dá zastaviť, keby som niečo neodhadol. Často pracujem s Norou Ibsenovou, je divadelná kritička aj členka kapely Fallgrapp, alebo s Krišpínom Iždinským, ten skončil filmovú réžiu ako ja.
Prečo sa vám najviac páči práca na audioknihách?
Som individualista, páči sa mi, že to mám celé vo svojich rukách, aj to, že som v štúdiu sám.
Píšete niečo aj vy?
Len texty piesní, ktoré potom s kapelou hráme kade-tade.
Foto: Markíza
Čo pre vás znamenajú seriály? Je to len niečo na zabezpečenie obživy, či sú aj zaujímavé?
Ako ktoré, aj seriály majú rôznu kvalitu. Na jeseň pôjde seriál Pokušenie, to je veľmi príjemná osemdielna miniséria, to sa mi točilo veľmi dobre. Je to spojenie českých a slovenských hercov, robilo sa to filmovým spôsobom, nakrúcalo sa na jednu kameru, záberovo, nie sekvenčne, to ma potešilo.
A čo vaša rola fotografa v seriáli Iveta o kráske z Trebišova?
Niekedy v máji mi hovoril Jacek, teda Janko Jackuliak: Človeče, dostal som perfektný džob, filmovačku, kde sa na týždeň pôjde na Rodos. Potom mi volali v auguste: Milo, nemáte náhodou čas ísť na konci augusta nakrúcať na Rodos? Jacek nemôže, má nejaké predstavenia.
Veď Jána Jackuliaka sme videli v druhom seriáli Iveta, o speváčke Bartošovej.
Áno, tam si to vynahradil. Takto som mu nechtiac prebral džob. No a na Rodos mám príjemné spomienky, predĺžil som si leto. Tu bolo zaujímavé aj stretnutie s režisérom Janom Hřebejkom a jeho štýlom nakrúcania. On dosť dlho skúša a potom rýchlo točí.
Všímate si to aj z režijnej stránky?
Samozrejme, beriem grify, keby ma niekto pustil k réžii.
Veď na to sa vás už kdesi pýtali a vy ste povedali, že režírovať slovenský film je istá cesta ku krachu.
Asi išlo skôr o to, či by som do slovenského filmu vstúpil investične, to by bola cesta ku krachu. Ale slovenský film sa vzmáha, posledných pár rokov je veľmi dobrých, vzniká ich čoraz viac a aj kvalita sa zvyšuje. Len je to naviazané na Fond na podporu umenia, tak sa obávam, či to tak aj ostane.
Foto: Monika Mahútová
Aké slovenské filmy sa vám páčili v poslednej dobe?
Veľmi sa mi páčil Invalid, Loli Paradička. Do kina chodím pomerne často.
Keby ste režírovali svoj film, aký by to bol žáner?
Určite tragikomédia, lebo tak vnímam svet aj seba. Asi by to malo prvky humoru, a to ironicko-sarkastického, smiech cez slzy. Asi niečo ako Prešporské porno.
To ste nám pekne nahrali. Režisérka tejto hry na tlačovke pred premiérou povedala, že krajina sa nám mení pred očami, má to zábavné aj menej zábavné momenty. Aké bolo hrať Prešporské porno, keď deň predtým spáchali atentát na premiéra Fica?
Nejako to poznačí ďalší vývoj, obávam sa ako. Môžeme sa vybrať dvoma cestami – začať sa obviňovať a priepasť medzi dvoma časťami krajiny sa ešte zväčší a môžeme sa začať strieľať na ulici a vyhrocovať to. Považujem to za cestu do pekla. Alebo sa môžeme začať rozprávať, skúsiť zanalyzovať, prečo k tomu vôbec došlo a či by politici nemali zaradiť spiatočku, začať vážiť slová a zvažovať, aký budú mať dosah.
Veľmi rád by som videl sebareflexiu, že si ľudia uvedomia mieru zodpovednosti za svoje činy. To u politikov nevidím. Nech spravia čokoľvek, akoby to bolo v poriadku, vždy to vedia zahovoriť, ale má to strašné následky. Išiel by som cestou upokojenia, treba sa začať rozprávať, vážiť tvrdé slová a prevziať zodpovednosť.
Vás politika nelákala?
Nie, ja sa dosť vybúrim vo svojom povolaní. Škoda, že v politike prevažujú egá, tak by to nemalo byť, veď politici spravujú veci verejné, politika je služba, ale oni si to neuvedomujú. To svedčí o malosti, asi ešte musíme počkať pár rokov.
Vy však nemáte chuť emigrovať do zahraničia, či hej?
To nie, tam by som sa neuživil. Nikde nie je všetko úžasné a bezchybné, ale treba sa o to usilovať a pomenovávať veci otvorene. Mňa hnevá, že ide do popredia pokrytectvo. Ľudia možno aj cítia, ako to v skutočnosti je, ale uspokoja sa s balením, ktoré im niekto ponúka. To je hrozné, napríklad také: buďte homosexuálmi, ale doma, nedávajte nám to najavo. Aj veriaci sme len tak navonok. Alebo korupcia – vieme, že tu je, ale nehovorme o tom, neriešme to. Keď si nakradol, nech si to schová. Ale to nie je v poriadku, takto sa nebuduje zdravá spoločnosť. Aj to, že hráme inscenáciu Prešporské porno, pripomína, ako to bolo. Nemôžeme len tak za tým zavrieť bránku a ísť ďalej, lebo minulosť nás vždy dobehne a všetko sa nám znovu vráti. Takže toho pokrytectva by sme sa už mohli konečne zbaviť.
Aby sme nezabudli: chceli sme sa opýtať na moment, keď v hre herci prinesú vedro s odseknutou hlavou a ešte sa z nej parí. Kto s tým prišiel?
Valeria Schulczová so scénografom Paľom Andraškom chceli ukázať, že vládna moc – Herodes a Herodias a celá tá partička – sú barbari, a preto aj hlavu nepriateľa Jochanana prinesú vo vedre ako odpad. Je to surové a barbarské, schválne porušenie inscenačnej tradície. Myslím, že to funguje, ale ten dymostroj, ktorý je tam schovaný, mi robí šarapatu. Vrčí mi do monológu a ešte na ňom musím nájsť tlačidlo, aby som ho vypol. Najradšej by som bol, keby sme žiadny dymostroj nemali.
Milo Kráľ
Narodil sa v roku 1975 v Žiari nad Hronom, kde vyštudoval aj gymnázium. Neskôr na VŠMU v Bratislave dokončil odbor herectvo. V roku 2009 sa do školy vrátil a začal na VŠMU študovať odbor filmovej réžie. Bol členom súboru Slovenského komorného divadla v Martine v rokoch 1997 – 2008 a aj jeho umeleckým šéfom. Bol pri vzniku festivalu Dotyky a spojenia a zároveň jeho umeleckým riaditeľom. S Letnými shakespearovskými slávnosťami prvýkrát spolupracoval pri inscenácii Richard III., neskôr hral v predstavení Dvaja páni z Verony. Venuje sa aj hudbe, má vlastnú kapelu a okrem divadelných postáv má na konte aj hudbu k divadelným isncenáciám. Ako spoluautor hudby získal Divadelné ocenenie Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2006/2007 k inscenácii Štúrovci (koncert zrušený). V DPOH hrá v predstaveniach Prešporské porno a v rozprávke Tri prasiatka. V Spišskom divadle režíroval komédiu Okuliare Eltona Johna. Účinkoval v seriáloch Nemocnica, Zrada, Klamstvo, Svätý Max, Iveta, Nový život, Sestričky, Ministri…
