Čo pre vás znamená Maxim Gorkij, čím je pre vás zaujímavý a originálny?
Gorkij je jeden z najlepších svetových autorov. Je skvelý v poviedkach, napísal výborný román Matka aj divadelné hry. Tým, že som herečka, ma, prirodzene, najviac oslovujú práve divadelné hry. A špeciálne Gorkého obľubujem aj preto, že mám rada hry, ktoré sa odohrávajú v jednom priestore a on má hry situované do jednej miestnosti. Sú to rodinné drámy, všetko mi teda zapadalo do seba: skvelá téma, skvelé postavy, moji kolegovia, s ktorými spolupracujem a roky ich poznám ako výborných hercov. Videla som to aj z tohto pohľadu ako veľkú hereckú príležitosť.
Čo všetko môžu vo Vasse herci ukázať?
Všetko je vždy herecká príležitosť. Nie som veľký vyznávač dramatizácií literárnych diel. Teraz je však doba – dúfam, že sa čoskoro skončí – že sa vo veľkom už 10–15 rokov robia dramatizácie románov. Divák si to možno neuvedomuje, ale my profesionáli pristupujeme k tomu ináč. Literárne dielo je epické dielo, iný text ako dramatické dielo, čiže divadelná hra. Využíva metafory, celkom iný jazyk. To je základný rozdiel v pohľade na text, ktorý herec dostane do ruky. Dobrá dráma ponúka divadelné postavy so všetkým, čo k tomu patrí.
Foto: ROBERT TAPPERT
Koľko takých hier je?
Divadelných hier existujú desaťtisíce, ale dobrých či skvelých divadelných hier zasa až tak veľa nie je. Prečo hráme Shakespeara či Moliera štyristo rokov? Lebo ich diela sú stále dobré divadelné hry. Ale nemusíme ísť tak ďaleko do histórie – vezmime si Čechova, O'Neilla, Tennesseho Williamsa, ktorí sa stále hrajú. Ponúkajú obrovské herecké príležitosti. Herci to milujú, lebo tam môžu ukázať veľkosť svojho talentu. To veľmi ťažko ukážu na postave, ktorá jednoducho ten rozmer nemá, lebo nie je z dobrej divadelnej hry, alebo len preto, že to nie je dobrá dramatizácia literárneho diela. Potom je to pre herca veľakrát utrpenie, len rozprávanie slov, slov, slov, ako hovorí Shakespeare.
V tom je rozdiel, a preto sa snažím vyberať dobré divadelné hry. Režírovala som napríklad Mametovu hru Glengarry Glen Ross, to je dokonalý text. David Mamet je jeden z najlepších súčasných amerických autorov. Alebo sme kedysi v SND hrali inscenáciu August: Stratení v Oklahome. To je autor s Pulitzerovou cenou. Je aj veľmi veľa dobrých francúzskych súčasných autorov.
Jozef Vajda na tlačovke pred premiérou spomenul, že Gorkého Vassa je ženská hra. Sám hrá menšiu úlohu Vassinho muža, ktorý rodinu dostal na pokraj priepasti…
V Gorkého hre má Vassin muž jeden jediný výstup, ale platí staré divadelné pravidlo: nie sú malé roly, sú len malí herci. Je to vynikajúca rola a hoci ide o malý výstup, je veľmi dramatický. Už autor ho vynikajúco napísal a ja si myslím, že Jozef s Dianou Mórovou ako Vassa a jej muž to výborne hrajú. Je záhada, že Gorkij Vassu napísal pre ženu, lebo je to veľmi tvrdá rola. Ale tvrdá je aj Rachel, Vassin protiklad, radikálna ľavičiarka, ktorú hrá Rebeka Poláková. Vassa ako podnikateľka a milionárka zosobňuje pravicu, konzervativizmus a kapitalizmus.
Zaujal vás konflikt dvoch ideológií?
Takto Gorkij do druhej verzie Vassy, ktorú hráme my, dostal politickú rovinu, ktorá je strašne dôležitá. Prvú verziu hry napísal v roku 1910, druhú, vraj na želanie Stalina, v roku 1935, rok pred svojou smrťou. Myslím, že politiku tam dostal v dôsledku svojho poznania, z toho, čo zažil do roku 1935. Nezabúdajme, že zomrel v roku 1936 a mohol si to dovoliť napísať. V konflikte týchto dvoch žien – Vassy a Rachel – je Gorkého hlboká odpoveď na všetko, čo zažil, to sa mi zdalo zaujímavé. Aj my na Slovensku dnes zažívame konflikt pravice a ľavice, konzervativizmu a progresivizmu, ktoré majú medzi sebou veľké rozdiely. Je veľmi dôležité to pochopiť a pomenovať.
Samozrejme, že každý politický prúd tvrdí, že je ten najlepší – tvrdí to ľavica aj pravica. Pritom obe strany majú veľa odnoží. Uvedomte si, ako je to teraz pred európskymi voľbami vyhrotené, treba rozlišovať, čo je v tom racionálne a dobré a čo sú len „kecy“ politikov. To považujem za dôležité. Páčilo sa mi, ako povedal na tlačovke Martin Šalacha, že sa nepoučíme z chýb, opakujeme ich, človek sa mení len v maličkostiach, inak je stále rovnaký. Hlavne sa nemeníme v tom, že počúvame zjednodušené vety politikov, čítame zjednodušené titulky v novinách. Ale aby sme pochopili, o čom je daný prúd, bolo by dobré si prečítať aj program jednotlivých strán a nespoliehať sa na to, čo vám o tom povedia politici alebo novinári. Ja si radšej vždy všetko sama naštudujem.
Koľko času ste strávili prípravou na túto hru?
Máme normálny dvojmesačný študijný proces, kým príde premiéra. Samozrejme, ja s hrou strávim viac času, lebo som ju aj upravovala, jej jazyk. Venovala som sa tomu intenzívne asi rok, lebo to sa nedá každý deň, musíte si medzitým dať aj pauzu.
Študovali ste si popri Vasse aj iné Gorkého texty?
Jasné, hoci som mnohé poznala, ale musela som si oživiť jeho divadelné hry, ale aj si ešte veľa načítať. O Gorkom existuje niekoľko vynikajúcich štúdií. Má množstvo poviedok, ktoré mapujú Rusko. On žil niekoľko rokov ako tulák, dvakrát prešiel Rusko, raz z jednej časti, raz z druhej. Robil to preto, lebo takto spoznával ľudí. Tiež sa nespoliehal na to, čo mu kto povie, ale sám na vlastnej koži chcel spoznať život. To môžete preniesť aj inde. Keď chcete písať o Slovensku, o Amerike, o Francúzsku alebo o Taliansku…
Ja vám nemôžem o Taliansku nič povedať, viem, že tam je Giorgia Meloniová (politička a novinárka, od októbra 2022 predsedníčka vlády Talianska), poznám asi rozdelenie politickej scény. Ale ako sa o Talianoch môžem vyjadriť, keď o nich nič neviem? V našich novinách sa tomu poriadne nevenujeme, napokon, prečo by sme mali? Človek najlepšie spozná krajinu, keď tam aspoň chvíľu žije. Keď sa rozpráva s ľuďmi, zistí, že to nie je čierno-biele. Jedno z poznaní od Gorkého je: skúšajte všetko na vlastnej koži. Nedajte si niečo nahovoriť. Človek sa musí spoliehať na svoj úsudok. Mimochodom, Vassin odkaz z hry je jej veta: „Existuje zbraň dostupná všetkým, a to je rozum, Rachel, obyčajný sedliacky rozum.“
Foto: ROBERT TAPPERT
Aj ste boli niekedy v Rusku?
Nie, nikdy som tam nebola. Ako študenti sme tam so školou išli, ešte bol socializmus, ale ja som bola práve vtedy chorá. Koncom 80. rokov sa ešte chodilo vlakom a cesta do Leningradu trvala dva dni. Vtedy som tam teda nebola a ani za posledných 34 slobodných rokov som v Rusku nikdy nebola.
Lákalo by vás to?
Asi áno, naše divadlo bolo pred niekoľkými rokmi v Petrohrade s inscenáciou Elity. Z tohto pohľadu by ma to lákalo. Kolegovia hovorili, že je to úžasné mesto, pokiaľ to berieme historicky, majú krásne pamiatky, to by ma zaujímalo. Ale aby som zistila, ako sa naozaj žije v Rusku, to by som tam asi musela byť dlhšie.
Bolo vám hneď jasné, komu vo vašom režijnom poňatí Vassy pridelíte ktorú úlohu?
Áno, písala som to na konkrétnych hercov, vedela som, kto čo bude hrať a podľa toho som upravovala vety. Veľmi dobre ich poznám a od začiatku som vedela, že Vassa bude Diana Mórová a jej brat bude Martin Šalacha, lebo s ním som už predtým robila Mameta. Rovnako som vedela, že Vassin muž bude Jozef Vajda a ostatné sme dorobili. Týždeň po nás budú mať vo Veľkej sále SND premiéru Blázni z Valencie, komédia Lopeho de Vega, kde hrá asi 20 ľudí.
Keď hráte v divadle na dvoch scénach súčasne, musíte súbor rozdeliť. Ale naše obsadenie bolo od začiatku jasné. Vo Vasse hrajú aj štyria moji študenti – Ľudmilu, Vassinu mladšiu dcéru, hrá Sonička Fábryová, Danko Zwach má ako nápadník staršej dcéry Natálie tiež len jeden výstup, aj slúžka Alžbeta má len jeden výstup – hrá ju Emily Drobňáková, ktorá sa alternuje s Natáliou Slovíkovou. Tomáš Bognár hrá Ľudmilinho nápadníka Dancera, má v druhej časti trošku väčší priestor. Títo moji študenti práve teraz končia bakalárske štúdium.
Foto: ROBERT TAPPERT
Zaujala ma informácia z bulletinu k hre, že v posledných rokoch pred smrťou Stalin, jeho bývalý dobrodinec a neskôr väzniteľ, z Gorkého moskovskej vily urobil zlatú klietku s odôvodnením, že ide o bezpečnosť a zdravie spisovateľa. Gorkij nemohol opustiť dom, strážili ho čekisti a jediným spojením Gorkého so svetom boli noviny. Lenže netušil, že Pravdu, ktorú mu jeho tajomník každé ráno predkladal, tlačili v jednom exemplári špeciálne preňho. Podobne ako pred rokmi tlačili špeciálnu Pravdu na Stalinov príkaz pre súdruha Lenina, „aby nebol chorý a znepokojený“.
To už bolo tak, Gorkij dlho žil aj na Capri. Čítala som o ňom vynikajúcu štúdiu, kde sa trochu naznačuje jeho kolaborácia. On si uvedomoval, aký bol v Rusku režim, a postupne si to uvedomoval stále viac a viac, ale vždy to nejako zaonačil. Bol tuberkulotik od narodenia a potreboval dobré prostredie pre pľúca, preto chodil hlavne do Talianska. Musel hrať tú hru, pretože tam nebol sám, ale s celou rodinou, to bolo veľa ľudí. Veľmi často ho navštevoval napríklad Romain Rolland, slávny francúzsky spisovateľ a dramatik bol jeho dôverným priateľom, Gorkij sa niekoľkokrát stretol s Tomášom Garriguom Masarykom.
To bolo treba platiť, v tomto prípade mu sovietsky štát vychádzal v ústrety, takže kompromisy sa robili. Považovať ho za naivného hlupáka, ktorý si neuvedomoval, čo sa deje a že sa to zhoršuje, to by sme naozaj Gorkému krivdili. Aj taký je život. Myslím si, že v jeho dielach sa to všetko odrazilo, aj jeho kritický pohľad na to, čo sa v štáte postupne dialo. A potom už bol Gorkij veľmi chorý, Stalin ho postupne odstavoval, spisovateľ už umieral.
Gorkij mal oficiálne len jednu manželku, tie dve ďalšie ženy boli len jeho milenky, s ktorými žil. Vo veľkej štúdii som sa dočítala, že všetky tie ženy boli zamestnankyne tajnej služby, pracovali pre Stalina. To bolo šialené prostredie, ktoré si dnes nevieme predstaviť. Bolo to omnoho zložitejšie, nie že by som ho nejako chcela súdiť, to určite nie.
Nemajú dnes na Gorkého mnohí skreslený názor? Možno ho ani nepoznajú.
Odpoviem protiotázkou. Myslíte si, že keď sa opýtate osemnásťročných ľudí, či vedia, kto bol Maxim Gorkij, tak vám desiati za sebou povedia áno?
Nie, to ani tridsaťroční.
Tak vidíte, sama ste si odpovedali. Myslím, že dnes Gorkého poznáme my herci strednej a staršej generácie, lebo sa tu hrali jeho veci. Vassa sa síce hrala minimálne, niekedy v 30. rokoch a potom od roku 1968 do 1970. Hrali sa tu Letní hostia, robil to Ľubo Vajdička, to som videla ako študentka. Na Malej scéne sa hrali Poslední, to som nevidela, ale spomínala mi to Zuzka Kocúriková. Keď prišla do divadla, hrala tam mladú dcéru, takže Gorkého hry sa tu uvádzali. Jedna z jeho najpopulárnejších hier sa volá Na dne, hrá sa veľmi často vo svete. Divadelníci Gorkého poznajú, aj pražské Národné divadlo hrá Vassu už od roku 2021.
Foto: ROBERT TAPPERT
Dokonca ich Vassa Železnovová sa stala Inscenáciou roka 2021 Cien divadelnej kritiky.
Ale oni si vybrali prvú verziu. To je čisto rodinná dráma, nemá v sebe tú politiku. Je tam však pocit, že prichádza revolúcia. To je ako v Čechovovi, špeciálne vo Višňovom sade a potom aj v Troch sestrách, aj postavy to hovoria. Ale tým, že Čechovov jazyk je symbolistický, nie je to napísané tak priamo ako u Gorkého. Dalo by sa povedať, že to nemá podtext. Samozrejme, že to má podtext, ale všetko sa hovorí priamo.
Vassa hovorí o socialistoch, marxistoch, ľavičiaroch a oni jej zasa hovoria: vy ste kapitalisti. Zatiaľ čo Čechov písal všetko v náznakoch, no v Troch sestrách a Višňovom sade už cítite, že prichádza iný čas. Lopachin vo Višňovom sade je už predstaviteľ novej nastupujúcej generácie, Peťa Trofimov je neúspešný študent, ten, kto bude viesť socialistickú revolúciu. Dnes môžete povedať, akúkoľvek revolúciu. Lebo revolúcia má niekoľko spoločných znakov, o tom v tejto hre tiež hovoríme.
