Lope de Vega vytvára postavy, ktoré majú telo a to je tiež schopné všetkého, vie milovať, skákať, kotúľať sa, robiť kotrmelce, tancovať, plaziť sa, utekať či šplhať sa. Táto živočíšna dynamickosť v hre je a môžem povedať, že pôsobí viac aktivizujúco než (tiež dôležité) slovné posolstvá. Dnešný divák, ktorý možno aj cvičí či pestuje turistiku, už asi nepozná celkom uvoľnený rozbláznený pohyb z čírej radosti zo života či zo zaľúbenosti. Lope de Vega sa však narodil v 16. storočí, keď ešte bolo všetko prirodzenejšie a telo muselo byť šikovné. Práve túto životaschopnosť ako aj zdatnú telesnosť si divák vychutná na predstavení Blázni z Valencie.
Minule sa kolegyňa potešila v článku k premiére Gorkého hry Vassa v SND výrokom „konečne dobrá klasika“, ja by som to pri Bláznoch z Valencie obmenila na „konečne dobrá zábava“. Niežeby iné hry boli nudné, ale táto je trochu iná. Roztopašná. Uvoľnená.
Čítajte viac Konečne kvalitná klasika v SND! Ako to vyzerá, keď rodinu ovládne šialenstvo?
Pôvabne vzdáva poctu telu, zdravému milovaniu a radosti z jestvovania. Toho je teraz málo, prevažuje horekovanie, zvady, hnev, melanchólia, depresie a podobne. A tu zrazu, vďaka Milanovi Ondríkovi, ktorý hrá Floriana (aj Beltrána, lebo sa vydáva za niekoho iného), sa divák už v divadelnom kresle našponuje a preskúma stav svojho tela.
Pozrite si zábery z hry Lopeho de Vega Blázni z Valencie
Deje sa to pod vplyvom hercovho šarmu, huncútstva, vitality a telesnej zdatnosti, ktorú na javisku Ondrík predvádza. Samozrejme, s rovnakou vervou stvárňujú svoje roly Jana Kovalčiková ako Erífila (Elvíra), Roman Poláčik ako Valerio, Ján Gallovič ako riaditeľ Gerardo, Barbora Andrešičová ako Fedra, Zuzana Porubjaková ako Laida, Gregor Hološka ako Tomáš, Juraj Loj ako Leonato, Tomáš Maštalír ako Pisano a dalo by sa ešte pokračovať, lebo obsadenie je bohaté a každá postava sa niečím blysne. Je to zásluha režiséra Ondreja Spišáka, ktorý si výborne poradil s týmto veľkým sústom a má pod kontrolou scénu aj každú postavu. Vytvoril nie jednoduchý, ale fungujúci celok.
Osudový blázinec
Povedzme si ale v krátkosti, o čo ide: v Španielsku vznikol už v 17. storočí prvý blázinec, čiže zariadenie pre choromyseľných. Floriano, ktorý sa práve pri ľúbostnom dobrodružstve dostal do potýčky so sokom, hľadá v blázinci pomoc a útočisko pod cudzím menom. Podobne sa tam ocitne aj istá dáma a bizarný príbeh sa začína. Motívov je veľa – zbláznení láskou medzi bláznami, blázinec kontra normálny svet, normálny svet v blázinci a podobne. Hra je akoby veselá „konverzačka“, ale to sa iba zdá. Texty sú zmysluplné, vtipné, ale nie ľahké.
Pri prvom vnímaní v hľadisku – tempo je rýchle – sa ani nedá všetko postrehnúť a divák myšlienky autora (i autora piesní Ľubomíra Feldeka) naplno docení až pri čítaní bulletinu. Z javiska pôsobí dielo ako celok – bujaré, plné žartov a aj pikantérií. Plné objatí aj kotrmelcov. Vďaka vynaliezavo riešenému, naplnenému javisku (scéna František Lipták, kostýmy Katarína Hollá, konštruktérka scény Claudia Minárová) sa na to dobre pozerá.
Foto: Robert Kňažko
Niektoré kostýmy pripomínajú odev mímov, iné vystihujú charakter postavy, ďalšie zdôrazňujú krásu alebo sú bizarné, a keď sa to dá všetko do pohybu za hudby (Juraj Haško), je to paráda. Stále vnímame panorámu i detail scény. Z plátna napríklad svieti mesiac a pozoruje, čo sa to tam, na zemi, deje: je to blázinec, či tak vyzerá sloboda?
Nechýba ani Erazmus
Zaujímavá je napríklad postava Erazma Rotterdamského, holandského mysliteľa, ktorého uznával aj Lope de Vega (on sa narodil v roku 1562, Erazmus o sto rokov skôr, v roku 1467). Tu sa uznávaným filozofom Erazmom Rotterdamským cíti byť jeden z pacientov blázinca, Belardo, ktorý sa prevteľuje do nejakej osobnosti každý deň (Dušan Tarageľ). Je to dobrá pripomienka, lebo uvažujúc týmto smerom si uvedomíme, že práve tento Erazmus napísal kedysi známy traktát Chvála bláznovstva, ktorý je kritikou vtedajšieho sveta. Je to dôkaz, že autori sa oddávna utiekajú k bláznovstvu, v ktorom panuje úplná sloboda, aby prepašovali na verejnosť aj tie svoje najrebelantskejšie myšlienky.
Foto: Robert Kňažko
V hre Blázni z Valencie sa doktor Verino (Ivan Vojtek) na tradičnom vystúpení bláznov pred verejnosťou kvôli dobročinným príspevkom pýta: „Belardo, akého veľkého ducha hostí tvoje telo dnes? Môžeš sa nám predstaviť?“ A ten povie, že je Erazmus a aj sa v mene filozofa prihovorí: „Keby ste sa mohli pozrieť na túto ustavičnú ľudskú haravaru odniekiaľ z Mesiaca, mysleli by ste si, že máte pred sebou mračno múch alebo komárov, ktorí sa medzi sebou rujú, bijú, kladú si osídla a navzájom sa okrádajú, ako sa hrajú a žartujú, ako sa rodia, slabnú a umierajú.
Je až neuveriteľné, aké vášne a aké tragédie dokáže vyvolať ten úbohý červíček, ktorému je súdené žiť tak krátko.“ Kto to vlastne hovorí? Filozof či blázon? Je to jedno. Stále to platí, ale nie je pravda, že by sa svet vôbec nezmenil od čias Erazma či Lopeho de Vega. Nech sa to javí akokoľvek, vedomie minulosti máme a aj zodpovednosť cítime o to väčšiu. Možno preto sa už nevieme tak blázniť, ako to vidíme v tejto hre. Kto teda ešte nebol bláznom, môže to teraz skúsiť – aspoň na jeden večer.
Anna Lara na premiére
Predstavenie si na premiére pozrela aj prekladateľka hry Blázni z Valencie Anna Lara. Povedala, že je veľmi vďačná za dramaturgický nápad a potešili juj herecké výkony. Odpovedala aj na otázku, či jej otec Ľubomír Feldek, skúsený prekladateľ a dramatik, pri preklade pomáhal.
„Prekladanie s otcom je moja obľúbená letná aktivita. Na rozdiel od angličtiny som ale v španielčine viac doma ja, preto sa tentoraz otec zameral hlavne na pesničky.“ Anna Lara hovorí, že na jazyk Lopeho de Vegu sa dá zvyknúť, hoci je z dávnych čias. „Aj moderná španielčina má veľa podôb, a tak po chvíli čítania vnímam aj jazyk zlatého veku ako jednu z nich. Blázni z Valencie museli byť pre dobové publikum ľahká a dobre zrozumiteľná hra a vďaka Ondrovi Spišákovi je ľahká a zrozumiteľná aj o vyše 400 rokov neskôr na Slovensku. Pri preklade dobovej hry je vždy problém pochopiť niektoré metafory, narážky alebo žarty. Keby si napríklad ako v origináli Erífila a Floriano hovorili: Ty si moja Doralice a ja som tvoj Mandricardo, asi to pochopíme, ale nebavilo by nás také dialógy počúvať.
Pri prekladaní si musíte často niečo dohľadať, doštudovať a niekedy nakoniec uznať, že to treba vypustiť. V Bláznoch z Valencie sa postupne do blázinca dostanú Floriano, Erífila, Laida a Fedra. Všetci šialenstvo len predstierajú, ich motívy sú rôzne. Tí skutoční blázni sú vedľa nich zrazu takí normálni. Aj dnes je niekedy ťažké posúdiť, kto do blázinca patrí. Na bláznoch mám rada ich širokú definíciu. Skúsme si povedať slovo blázon rôznym tónom. Môže to byť nadávka, môžete ho povedať so súcitom, ale aj obdivne a uznanlivo. Preto máme všetci bláznov radi, bojíme sa ich, aj ich neznášame. Z normálu sa dá vybočiť rôznym smerom. Ja som sa už tiež párkrát zbláznila, ale hádam si to nikto nevšimol.“
