Divadelná hra vyplaví na povrch všetky vášne krajiny rozdelenej politickou mocou, manipuláciu, nezmyselné hádky aj ľudské tragédie.
Hra vyplaví na povrch všetky vášne krajiny rozdelenej politickou mocou, manipuláciu, nezmyselné hádky aj ľudské tragédie
Kabaret aj tragédia
Predstavením divákov sprevádzajú dvaja iluzionisti (Ivana Kubáčková a Zdeněk Stejskal), raz publikum rozosmejú ako kabaretiéri a o chvíľu liečia rozjatrené staré rany ako terapeuti. Robia to s nesmiernym šarmom, striedajú herecké polohy rovnako pôsobivo ako kostýmy.
Hádajú sa, vykrikujú po sebe šťavnaté urážky, vyťahujú na seba všetky zaužívané stereotypné predstavy jedného národa o druhom. Hádžu na seba špinu a nič si pritom nedarujú. Kto z nás je temperamentnejší a kto poriadkumilovnejší? Kto ukecanejší a kto ľahostajnejší? Racionálnejší a zasnívanejší? Ambicióznejší? Kto je starší a kto mladší brat? A vôbec, prečo v Bratislave nestojí metro?
Foto: Róbert Tappert
S odstupom desaťročí všetky tieto malicherné spory prebúdzajú našu kolektívnu československú pamäť, spomienky vyplavujú krivdy a výčitky, ale aj vízie budúcnosti. Nápaditá metafora doby je kostým so suchým zipsom (kostýmy Markéta Plachá) – celok sa dá rozdeliť silou, ale drží spolu riadne tuho.
Hašterenie a boje o pomlčku strieda nostalgia za „starými dobrými časmi“, československé vtipy a hity, slovenské medvede a české rybníky, slovenské televízne pondelky a české komédie. Hra sa v rozhovoroch postáv opiera o dobové citácie z novín, odborných publikácií a reportáží, ktoré zachytávajú malé osudy jednotlivcov na pozadí veľkých historických udalostí.
Foto: Róbert Tappert
Silným momentom hry je skutočný príbeh Jozefa Aszmongyiho (hrá ho Otto Culka), ktorý sa na protest proti rozdeleniu Československa upálil v záhrade svojho domu. Maďar podľa priezviska, Slovák podľa pôvodu, Čech podľa bydliska a Čechoslovák nielen občianskym preukazom, ale aj rozumom a srdcom. Ako pripomína divadelný bulletin, o jeho tragickej smrti informovali dobové médiá len okrajovo, dva dni po udalosti, 18. septembra 1992.
Denník Haló noviny neskôr zverejnil reportáž z pohrebu a sprostredkoval postoje a reakcie susedov, kolegov a najbližšej rodiny a všetci sa o ňom vyjadrovali ako o aktívnom a pozitívnom človeku, ktorý žil vo svojej obci bohatý spoločenský život. Svoj čin neplánoval ako demonštratívny, ale ako svoj osobný protest, aj keď zanechal po sebe výzvu Za spoločný štát – Československo.
Čítajte viac Pomlčka má na Slovensku krátku životnosť. Asi ako naša pamäť
Kam sme sa dostali
Tvorcovia si dali na tejto hre záležať, autorky Tereza Krčálová, Romana Štorková Maliti a Iveta Ditte Jurčová – Slavka Civáňová podľa námetu Ľubice Krénovej čerpajú z výskumných zdrojov, no dokumentujú rozdelenie Československa z pohľadu obyčajných ľudí.
Skúmajú ich postoje a názory, konfrontujú vzájomné malicherné spory, aby ukázali skutočný tragikomický obraz doby, ktorá presakuje aj do dnešných dní, vyhníva v generácii „pomlčkových detí“, ktorým rodičia veľa nádeje a optimizmu do života nepribalili.
Foto: Róbert Tappert
V hre napokon zaznie: „Sme ako súrodenci, ktorí sa hašteria v spoločnej izbičke v rodičovskom dome. Teraz sme už ale každý sám. Vyleteli sme z tej izbičky, z toho rodného domu do sveta. Prečistilo to naše vzťahy, v ktorých teraz už zostalo len to dobré.“ Ale čo dobré sme zanechali našim deťom?
„Vysvedčenie za stav spoločnosti dnes vystavuje generácia, ktorá už spoločný štát nezažila, a krivdy, vzájomné dlhy, výčitky a osočovanie pre ňu nie sú témou. Dôležité je, kam sa dostali obe naše krajiny 30 rokov po – ako sa vyrovnali so zásadnými problémami – s prejavmi nacionalizmu a extrémizmu, diskrimináciou menšín, dodržiavaním ľudských práv, slobodou prejavu a tlače, korupciou, populizmom, stavom justície, ekologickou krízou, odlivom mozgov, odchodom mladých do zahraničia, postavením žien, šírením hoaxov a konšpiračných teórií, stavom verejných financií, zdravotníctva, vzdelávania, kultúry…,“ pripomínajú tvorcovia. Na javisku to jasne dokumentuje postava DJ.bn decko (Šárka Býčková), plná strachu a beznádeje ako symbol mladej generácie.
O tom, kam sa dostalo Slovensko 30 rokoch, svedčí už samotný fakt, že divadelná inscenácia Pomlčka má v Čechách úspech, cestuje po festivaloch a často ju hrávajú práve pre školy – na Slovensku mala premiéru len vlani v októbri a po zmene politickej orientácie v krajine ju v Divadle Andreja Bagara v Nitre uvedú poslednýkrát.
Derniéra bola 22. júna.
