Od roku 1920, keď toto dielo hrali prvýkrát, ide v SND už o jej ôsmu podobu. Naposledy ju v Bratislave diváci mohli vidieť v réžii Petra Konwitschného v rokoch 2005–2012. Novinku zinscenoval teraz pre zmenu mladý činoherný režisér Matúš Bachynec (1991), ktorý vyštudoval na VŠMU v ročníku Romana Poláka.
Pozrite si zábery z najnovšej inscenácie opery Madama Butterfly v SND.
Návštevníci SND môžu poznať jeho réžie inscenácií Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu o živote Marty Kubišovej, Hriech/Její pastorkyňa, Milada (k 70. výročiu zavraždenia Milady Horákovej) či Kým prídu Stouni. V rokoch 2022–2023 bol Bachynec umeleckým šéfom Divadla Andreja Bagara v Nitre.
Foto: TASR, Pavol Zachar
Ako uviedol jeden z dvojice dramaturgov opery Madama Butterfly Jozef Červenka, divadlo disponuje vynikajúcou sólistickou zostavou. Postavu gejše Čo-Čo-San stvárňujú Linda Ballová a Csilla Boross, v role amerického dôstojníka Pinkertona alternuje trojica Tomáš Juhás, Kyungho Kim a Ondrej Šaling, slúžku Suzuki spievajú Monika Fabianová a Terézia Kružliaková, konzula USA v Nagasaki hrajú Pavol Remenár a Filip Tůma. Ako dirigenti sa striedajú Martin Leginus a Maroš Potokár.
Martin Leginus na tlačovke pred premiérou označil hudbu z opery Madama Butterfly za zázračnú. „Puccini nemá slabé dielo, tým je výnimočný skladateľ. Madama Butterfly je romantická, impresionistická opera, pre pestrú farebnosť dokonca skladateľ vymyslel japonskú zvonkohru. Okrem nej sa v orchestri používajú aj ladené gongy, vodná píšťalka a iné nezvyčajné nástroje. Príbeh opery je komorný, ale hudba je dráma sama osebe, každého sa dotkne. Nepovedal by som, že Pucciniho hudba je japonská, veď v tejto krajine ani nikdy nebol, ale bol fascinovaný exotikou a všetko konzultoval s manželkou vtedajšieho japonského veľvyslanca v Taliansku Hisako Ōyamo. Skôr by som povedal, že ide o európsky pohľad na japonskú hudbu, svet a príbeh. Pri čítaní libreta je nemožné sa nedojať,“ povedal Leginus, šéf Opery SND.
Drsný príbeh Čo-Čo-San
Tragický príbeh japonskej gejše sa odohráva v meste Nagasaki. Pätnásťročná hrdinka Čo-Čo-San vstupuje do manželstva s ľahkovážnym americkým dôstojníkom Pinkertonom, pre ktorého je svadba s ňou len jedným z mnohých dobrodružstiev bez záväzkov v cudzej krajine. Ona sa však vzdá svojho náboženstva a obetuje aj vzťahy vo vlastnej rodine, ktorej sa tým odcudzí. Krátko po svadbe sa Pinkerton vracia do Ameriky a svoju japonskú „manželku“ zanechá tehotnú v Japonsku, bez úmyslu sa k nej niekedy vrátiť.
Keď sa po rokoch dozvie, že má syna, pricestuje poňho do Japonska a chce ho vziať do USA, kde ho mieni vychovávať so svojou právoplatnou americkou manželkou. Zúfalá Čo-Čo-San umiera vlastnou rukou. Matúš Bachynec sa vyznal zo svojej lásky k opere, ktorou zahorel počas štúdia na vysokej škole, keď počul ako svoju prvú operu Dvořákovu Rusalku.
Príbeh spred 120 rokov sa mu už v origináli zdal drsný, no zároveň univerzálny a rozhodol sa preniesť ho do hotelového rezortu súčasnosti. Citlivo, bez rušivých zásahov v súlade s kontextom a hudobnou atmosférou príbeh aktualizuje. Poukazuje na drsné zneužívanie a tragické osudy žien a často maloletých dievčat, ktoré sú nútené predávať sa či nechávať sa vydržiavať za peniaze. Štatistiky sú neúprosné a „kultivovaný svet“ sa často tvári, že túto formu sexturizmu nevidí, nevníma. Takto zdanlivá melodráma odhaľuje neobyčajnú krutosť nielen osobnej ľudskej tragédie.
Minimalistickú scénu s použitím prírodných materiálov – dominuje drevo a kameň – navrhla Barbora Šajgalíková. Tá tiež dodala: „Keďže opera je zasadená do Japonska, je výtvarne veľmi vďačná.“ Pochválila tiež kostýmy od Jána Husára.
Remenára režisér šokoval
Viacerí účinkujúci vrátane predstaviteľky Čo-Čo-San Csilly Boross si pochvaľovali spoluprácu s činoherným režisérom. Podľa nej úplne inak odkrýva príbeh a k svojej postave dodala, že je nielen veľmi krehká, ale aj silná. Kórejský tenorista Kyungho Kim novinárom prezradil, že keď dostal postavu Pinkertona, nebol nadšený. Je to vraj najhorší typ človeka, aký môže existovať. Šlo mu len o sex, nie o vážnu lásku. Rozmýšľal, že by sa roly vzdal, no Pucciniho hudba ho nadchla a zapáčila sa mu aj idea, že ako Kórejčan hrá amerického dôstojníka v Japonsku.
Pavol Remenár už skúsenosť s Madamou Butterfly má, účinkoval totiž aj v predošlom Konwitschného poňatí. Aj on sa tešil spolupráci s činoherným režisérom, ktorý mu umožnil naozaj hrať, pretože nemá rád, keď operní speváci len stoja a spievajú. „Myslel som si, že o Madame Butterfly viem všetko, ale šokovalo ma video, ktoré nám pustil režisér. V ňom šéf cestovky láka turistov na 15-ročné dievčatá do Afriky. Vtedy mi došla pointa opery a celkom ma zničilo poznanie, že nejde o dávnu históriu, ale stále sa to deje.“ Ocenil tiež čistú scénu, na ktorej zostalo len to podstatné a vďaka bonsaju, hoci umelému, dokonale evokuje Japonsko, ktoré má rád.
Izabela Pažítková pripomenula, že hudba opery Madama Butterfly je nádherne zapamätateľná a jej niektoré árie, napríklad Butterflina Un bel dí vedremo alebo Pinkertonova Addio, fiorito asil, budú divákom znieť rovnako nádherne ako E lucevan le stelle z Toscy, Nessun dorma z Turandot alebo Valčík Musetty z opery Bohéma. Madama Butterfly je do konca sezóny na programe ešte v stredu 26. júna a vo štvrtok 27. júna.
