Musím vám zavinšovať tým, že bez vás by bolo na Slovensku otupnejšie. Radošinské naivné divadlo by mi chýbalo, nielen jeho humor, ale aj jeho vážnosť. Vytvorili ste zvláštnu živú vlastivedu Slovenska – koľko kapitol ešte pribudne?
Potešilo ma, že by vám – a možno aj ďalším – naše divadlo chýbalo. Odjakživa som túžil po divadle, kde sa budem cítiť s divákmi dobre. Ba aj s tou vlastivedou je to trochu pravda, vlastne dosť. Roky sa zaujímam nielen o to, čo sa deje okolo mňa, ale aj o to, čo sa tu dialo kedysi pred rokmi a hľadám na to súčasný pohľad.
Práve skúšame moju staršiu hru Ako sme sa hľadali, o našom národe, dnes vlastne akoby s najsúčasnejšou témou. V hre putujeme z Radošiny od roku 1584 až na prah dvadsiateho storočia iba preto, aby sme na tej národnej ceste stretli tých, čo pre Slovensko niečo múdre a hádam aj vtipné povedali, a hlavne čosi dôležité urobili.
Chvalabohu, tých ľudí je dosť, ale – ako to bolo s vami? Hneď ste vedeli, kadiaľ ísť? Nechceli ste študovať na VŠMU, pracovať v Národnom divadle, byť, ako sa dnes hovorí, sexsymbolom?
Na VŠMU ma kedysi za herca nevzali, a tak som si pred šesťdesiatimi rokmi založil vlastné divadlo, aby som sám za seba povedal na javisku to, čo som mal – a dodnes mám – na srdci i na jazyku. To divadlo sa volá Radošinské naivné divadlo a ani po šesťdesiatich rokoch by som ho nevymenil za žiadne iné ani za svet.
S pedagogickým vzdelaním ste mohli byť učiteľom, venovali ste sa aj novinárstvu. Driemali vo vás aj iné schopnosti?
Učil som necelé štyri roky v slávnej obci Bojná a veľmi rád spomínam na mojich šikovných žiakov a kolegov. Šesť rokov som bol spolu s vtedajším kolegom Milanom Markovičom redaktorom v Učiteľských novinách a osem rokov v redakcii zábavy v Československom rozhlase.
Vtedy sme spolu s mojím divadlom uviedli napríklad Jááánošíííka, Človečinu a ďalšie tituly, kým na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia moje divadlo definitívne za mňa rozhodlo, aby som na všeličo iné zabudol a venoval sa iba divadlu.
Boli pre vás vaši žiaci vlastne prvým publikom? Je ľahšie zvládnuť triedu ako divadelné hľadisko? Aké ste mali metódy?
Rád som učil. Pre žiakov som dokonca napísal moju prvú javiskovú kabaretnú koláž pre deti My, vy, oni (1969), možno aj preto, že som si po úspešných tituloch pre dospelých chcel vyskúšať aj písanie pre deti. Mojich školákov to ohromne bavilo, ale aj mňa, a tak sme sa tešili spolu. Myslím si, že som si s deťmi rozumel a bolo to hádam aj vzájomné. No vtedy zrazu, a natrvalo, mi školu ukradlo divadlo.
Čítajte viac Stanislav Štepka z Radošinského naivného divadla: Pekný som, len tie roky na mne sú škaredé
Svojím spôsobom ste zostali novinárom, mapujete a komentujete udalosti u nás, ale iným spôsobom. Ste umelec, ale povedala by som, že veľmi dobre informovaný umelec. Kde čerpáte námety?
Námetov je naokolo až-až, stačí pozerať sa vôkol seba, počúvať ľudí, čítať noviny, sledovať rozhlas a televíziu, čudovať sa na internete – a zrazu máte námetov na sto rokov. Už len natrafiť na ten najvhodnejší a najaktuálnejší námet či príbeh, ktorý napokon osloví diváka na správnom mieste a v správnej chvíli.
Máte veľa spoločného s Jiřím Suchým zo Semaforu. Trvajú ešte vaše kontakty?
Keď som z rozhlasu na samom začiatku šesťdesiatych rokov počul piesne Šlitra a Suchého a vzápätí som uvidel ich skvelé predstavenie Jonáš a tingl-tangl, hneď som sa nadchol a zatúžil po niečom takom v našom divadielku malých javiskových foriem. Vedel som, že som práve objavil moju školu a môjho pána učiteľa.
Tento umelecký a neskôr aj priateľský vzťah už pretrváva desaťročia, začal sa spoločným muzikálom Semaforu a RND Nevesta predaná Kubovi a trvá dodnes. Hoci sme iní, náš spoločný názor na humor je stále ten istý. K našej divadelnej šesťdesiatke nám vlani 92-ročný klasik českej kultúry Jiří Suchý prišiel osobne do nášho divadla zablahoželať, čo dojalo nielen mňa a súbor, ale aj publikum.
A teraz ľahšie, pravé jubilejné otázky. Objednali ste si aj narodeninovú tortu? Chystáte veľkú oslavu osemdesiatky?
Hrozne nerád oslavujem, ale čo už. Keďže tá moja malá a smiešna udalosť bude uprostred leta, rozhodli sme sa, že nebudú žiadne oslavy, iba blízke kamarátske a rodinné stretnutia v Radošine a začiatkom budúcej sezóny so súborom u nás v divadle. Áno, aj obligátna torta bude – na tom radošinskom rodinnom stretnutí, objednali sme ju u našej susedky.
Čakáte darček? Máte všetko, po čom ste túžili?
Rodinu a známych som vopred úpenlivo prosil: preboha, len žiadne dary. Veď mojím najkrajším darom je to, že stále hrám divadlo a to, že sa stále môžem tešiť na stretnutia so súborom, s divákmi a ľuďmi rovnakého či blízkeho druhu.
Čo si zahráte k jubileu? Bude slávnostné predstavenie?
Je leto, rekordný tropický júl, sú divadelné prázdniny, a tak nebudú žiadne slávnostné divadelné predstavenia. Iba v auguste (ak nebude počasie proti) uvedieme so sľukármi v amfiteátroch (dokonca aj v Radošine) muzikál Ako som vstúpil do seba, v ktorom, mimochodom, tuším o sebe poviem toho viac ako v tomto rozhovore, a tak sa teším na stretnutie s divákmi, so súborom a s rodinou, a najmä s najmladšími vnúčatami, ktoré – ako ich pozorujem – nemajú k divadlu ďaleko.
Čítajte viac Stanislav Štepka: Pred 60 rokmi sme chceli byť iní a divadlo robiť inak
Mali ste v živote šťastie na skvelých ľudí? Je ich na Slovensku dosť?
Mal som šťastie na ľudí v živote i v divadle, bez mnohých by hádam nebolo ani divadla, spočiatku to boli Miroslav Siget, Ľudovít Machovič, Jozef Vičan, Oľga Májovská, Veronika Bazalová, Katarína Kolníková, neskôr Milan Markovič, Ján Melkovič, Svetozár Mydlo, Juraj Nvota, Ondrej Spišák a ďalších takmer dvesto účinkujúcich v našom divadle. Tým všetkým patrí moje úprimné poďakovanie.
Ako ste na tom so športovaním a s udržiavaním sa vo forme vo vyššom veku? Chodíte do posilňovne? Pestujete sa?
Každé ráno trochu cvičím, ale to je asi málo. Hrám približne dvadsať predstavení mesačne, a to ma, verte, tuším stále drží vo forme; áno, to je moje športovanie a moja posilňovňa. Kedysi oproti nášmu divadlu bola posilňovňa, a tak sme neváhali nad nápis Radošinské naivné divadlo vyvesiť našu tabuľu: Posilňovňa ducha. Dodnes našu posilňovňu ducha na Záhradníckej 95 navštívili desaťtisíce divákov. Dúfam, že sme ich trochu posilnili.
Vraj už váš otec si zaznamenával udalosti do písanky, robíte to ešte stále aj vy? Máte písanky? Ako sa rodia vaše hry? Vidíte najprv obraz či počujete vetu? Máte už poznámky k novej hre v počítači?
Som od počiatku verným kronikárom nášho divadla, nebolo iného. Môj otec mal talent vymýšľať a rozprávať zaujímavé, a hlavne vtipné príhody. Hoci nikdy nestál na javisku – na rozdiel od mojej matky, známej radošinskej ochotníčky – bol vlastne hercom vlastného divadla jedného herca. Na sklonku života napísal zaujímavé spomienky. Roky sa zaujímam aj o život v mojej rodnej obci, kde aj každé leto spolupracujem s talentovaným miestnym ochotníckym súborom Hlavina.
Často spracúvam príbehy, ktoré majú autentický miestny pôvod, a tými príbehmi zo života chcem s pasiou hovoriť o nás všetkých. Pred rokmi bola moja matka na našom predstavení v Piešťanoch, ktoré sa skončilo úspešne ako vždy, ľudia nás aj s pani Kolníkovou vytlieskali na scéne. Po predstavení sa pýtam matky: „Páčilo sa ti?“ A ona: „Páčilo. Ale, povedz mi, Stanko, prečo Kolníková na javisku hovorí to, čo hovorím doma ja?“
Trápite sa pre pribúdajúce roky alebo je to pre vás prínos?
Možno mi to nikto neuverí, ale nevšímam si pribúdajúce roky, hoci niektoré časti môjho stareckého tela si to usilovne všímajú a všeličo mi odkazujú, ale keď vyjdem na javisko, všetky choroby ustanú. Javisko je nielen moja posilňovňa, ale aj liečebňa. Alebo, preboha, je to iba moja ilúzia?
Čítajte viac Stanislav Štepka: Z Radošiny je dobré víno aj divadlo
Vaše divadlo oslávilo šesťdesiat rokov existencie, ako si predstavujete storočnicu?
Nepredbiehajme. Myslím si, pani Dvořáková, že najmenej my dvaja si to jubileum osobne pripomenieme a riadne užijeme.
Ste narodený v znamení Leva. Máte rád levy a podobné silné šelmy alebo radšej mačiatka?
O zvieratách a ľuďoch rád píšem (Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, Čierna ovca, Zverokruh, Spev kohúta), ale oveľa radšej sa so zvieratami stretávam vo filmoch alebo na knižných ilustráciách, napríklad takých, aké vedel do detských knižiek tak nádherne povymýšľať geniálny výtvarník a môj kamarát Sveťo Mydlo.
