Rovnaký titul uvádzajú od januára s úspechom v bratislavskom Štúdiu L+S v réžii Aleny Weisel Lelkovej. Je podpísaná aj pod košickou inscenáciou, ktorá však má iné herecké obsadenie (Zuzana Kocúriková, Zuzana Fialová/Anna Šišková, Zuzana Porubjaková/Viktória Šuplatová). Producenta a dramaturga Roberta Lecu sme sa opýtali, aké reakcie majú na hru, s ktorou úspešne cestujú na zájazdy po celom Slovensku. Najbližšie hru uvedú v Štúdiu L + S 31. augusta.
Aj vaša umelecká agentúra produkuje írsku hru Moje baby. Prečo ste siahli práve po tejto hre?
Divadelnej činnosti sa naša umelecká agentúra LECA venuje asi 10 rokov. Uvedenie nových divadelných hier pripravujeme v priemere každé dva roky. Keď sme ešte v prvej polovici minulého roku zvažovali, aký ďalší divadelný titul naštudujeme, približne v rovnakom čase nás oslovila herečka Zuzana Kocúriková. Spolupracujeme s ňou aj na iných projektoch, a práve ona nám navrhla hru Moje baby od írskej dramatičky Elaine Murphy.
Hneď ste súhlasili?
Túto hru sme poznali z Prahy, kde ju už 13 rokov hrajú pod názvom Holky jako květ. Neváhali sme, lebo ju považujeme za skvelú, a tak sme sa pustili do príprav a naštudovania. Od premiéry v januári tohto roku sme odohrali zatiaľ asi 20 repríz na domovskej scéne v bratislavskom Štúdiu L+S a máme za sebou niekoľko zájazdov po Slovensku.
Čítajte viac Tri Zuzany ako Moje baby. Aké rodinné tajomstvá prezradili Kocúriková, Fialová a Porubjaková?
Aké sú reakcie divákov? Pohoršila niekedy niekoho?
Vo veľkej miere reagujú nadšene. Takže môžeme skonštatovať, že hra je veľmi úspešná. Pohoršené reakcie sa k nám nedostali, ani nevidím dôvod, keďže hra je naštudovaná s citom a vychádza z textu, ktorý v sebe nenesie taký obsah, ktorý by mohol pohoršovať. Naopak, je to veľmi láskavá hra, a tak ako sa na začiatku diváci bavia smiechom, tak im ku koncu aj vypadnú slzy a odchádzajú z predstavenia emotívne naplnení.
Foto: Desana Dudášová
Zuzana Kocúriková začiatkom januára v rozhovore k jej 75. narodeninám v našom Pravda magazíne označila Moje baby za svoju vysnívanú hru, v ktorej túžila účinkovať. Viete prečo?
Jednoducho preto, že je to silná hra plná reálneho života a životných situácií, ktoré prežívame vo väčšine asi všetci. Ale na to, aby ste hru pochopili, musíte si prostredníctvom jednotlivých monológov vyskladať príbeh a sledovať ho až do konca. A zároveň musíte mať cit a predstavivosť, musíte byť schopný prijať takýto druh umenia.
Pre koho je podľa vás táto hra vhodná, aký typ diváka môže prilákať? Považujete ju v niečom za kontroverznú? Priblížte pár vetami, o čom hra je – keďže ľudia, čo ju nevideli, mohli získať mylný dojem, že ide o čosi vulgárne a plné sexuality.
V popise k inscenácii uvádzame: Táto komédia určite nie je len pre ženské publikum, ale aj pre všetkých mužov, ktorí chcú nahliadnuť do ženského sveta, veď napokon všetko sa aj v tejto hre okolo nich točí… Výkon troch výborných herečiek stojí za to. Chvíľu sú ich trampoty vtipné, inokedy dojemné, veď nejde o nič viac a o nič menej ako hľadanie strateného otca, partnera aj zmyslu života. Kontroverziu by mohol veľmi konzervatívny divák vidieť tak možno v jednej scéne. Je to v príbehu starej mamy, ktorú stvárňuje práve Zuzana Kocúriková, a ten je postavený na tom, že aj v seniorskom veku chce žiť so všetkým, čo k tomu patrí.
Foto: Desana Dudášová
Hoci má svoj vek a chorého manžela, chce žiť aj sexuálne. Myslím, že sa v tom nájde množstvo žien v pokročilejšom veku. Kamarátka starej mamy Kay jej poradí, aby zašla do sexshopu. Nuž, to je jedna scéna z dvojhodinovej hry. Celá inscenácia je o všetkých možných témach, ktorými dnes žijeme. Tri ženy troch generácii vo vzájomných monológoch hovoria o všetkom bežnom, neštandardnom, prekvapivom, zásadnom, ale aj príjemne banálne-obyčajnom, čo priniesol jeden rok v ich živote. Vynikajúce vzájomne sa prelínajúce monológy bez sentimentu a s veľkou dávkou humoru vykresľujú nielen ich vnútorné pocity, ale aj každodenné starosti, radosti, rodinné vzťahy či začlenenie do komunity. Nie náhodou si hra po jej uvedení v Írsku vyslúžila titul najlepšia írska hra.
Čítajte viac Zuzana Kocúriková má 75 rokov a tvrdí: Stále som hipisáčka
Čo si myslíte o nedávnom incidente v obci Malá Franková, kde predstavenie tejto hry v stvárnení Národného divadla Košice prerušil štátny tajomník životného prostredia Štefan Kuffa? A viete, čo na to hovorí päť herečiek, ktoré vo vašej hre účinkujú? Ovplyvnila udalosť z Malej Frankovej nejako aj vás, pokiaľ ide o záujem o hru?
V každom prípade nás to rozrušilo. Keď sa začalo sociálnymi sieťami šíriť video prítomného diváka, v ktorom vypovedá o neokrôchanom zásahu Štefana Kuffu, nestačili sme sa čudovať. Následne sa spustila lavína komentárov a mnohých príspevkov na sociálnych sieťach. V prevažnej miere pohoršenej časti obyvateľstva z nebývalého zásahu do umeleckého diela. Zaujímavé je, že hra sa na Slovensku uvádza osem rokov v Národnom divadle Košice a sedem mesiacov od našej bratislavskej premiéry, a doteraz nikomu neprekážala.
Zrejme preto, že pán Kuffa a jemu podobní do divadla nechodia. V Malej Frankovej sa ocitol za iným účelom, pokiaľ viem, zúčastnil sa na poľovačke a pridal si k tomu sprievodnú aktivitu v podobe divadelného predstavenia, s ktorým tam NDKE hosťovalo. Čo ma šokovalo ešte viac, že tento pán nevie rozoznať film od divadelného predstavenia. Samozrejme sme sa o tom zhovárali s herečkami a pani Kocúriková, ktorá je na divadelnej scéne viac než polstoročie povedala, že s takým niečím sa v živote nestretla, a to si zažila roky normalizácie a totalitu.
Foto: Desana Dudášová
Štefana Kuffu pohoršilo, že organizátor podujatia neupozornil divákov, že je prístupná od 18 rokov. Vy na to divákov svojej produkcie upozorňujete? Chodia na túto hru diváci aj s deťmi?
Nemyslím si, že by hru nemohli vidieť aj diváci mladší ako 18 rokov. V médiách a na internete je toho ďaleko viac, čo by sa možno nemalo dostať k neplnoletým a majú k tomu bezproblémový prístup. My bežne uvádzame, že inscenácia je vhodná pre divákov a diváčky od 15 rokov. Na druhej strane je všeobecne veľmi ťažko kontrolovateľné, či na predstavenie v sprievode dospelej osoby nezavíta aj mladší divák. Nepamätám si však takú reprízu tejto našej hry, kde by sme v hľadisku zazreli mladistvých.
Košickú aj vašu inscenáciu írskej autorky Elaine Murphyovej Moje baby režíruje rovnaká režisérka – Alena Weisel Lelková. V čom sa vaša a košická verzia líši? Videli ste košickú, prípadne pražskú verziu hry Divadla DVA, kde účinkovala Eliška Balzerová?
Žiaľ, košickú inscenáciu sme nevideli, ale, samozrejme, o nej veľa vieme, z rozhovorov s našou režisérkou. V Prahe sa táto hrá stále uvádza a tak ako v Košiciach a u nás v Bratislave, sú hľadiská takmer vždy vypredané. Skrátka, o hru je veľký divácky záujem. A čaro nechceného je, že záujem môže po tomto incidente narastať, lebo mnohí sa budú chcieť na vlastné oči presvedčiť, či je hra skutočne natoľko kontroverzná. Pozývam všetkých plnoletých divákov, aby si ju prišli pozrieť. Určite neoľutujú a predstavenie ich môže len obohatiť.
