Jiří Suchý sa narodil 1. októbra 1931 v Plzni. Má už vyše 90 rokov, ale stále je v ňom niečo chlapčenské. Tak pôsobil, keď vstúpil do sveta umenia – vyzeral ako rojko, krehký muž, ale ukázalo sa, že je to koncepčný človek, dobrý organizátor, silná osobnosť a veľký talent.
Výrazne ovplyvnil české i slovenské umenie, trúfam si povedať, že aj mentalitu, a jeho slávne divadlo Semafor funguje dodnes. Sídlilo na viacerých adresách, najznámejšia bola v pasáži Alfa na Václavskom námestí, dnes je na Dejvickej ulici v Prahe.
Toto divadlo založil Suchý so skupinou nadšencov, prevažne amatérskych umelcov, v roku 1959. Boli tam džezové koncerty, rôzne typy divadla (napríklad aj Švankmajerovo Divadlo masiek), výstavy, pásma poézie aj scénického tanca. Pôvodne sa malo volať Dimafor (Divadlo malých foriem), ale vymysleli lepšie znejúci názov Semafor (Sedem malých foriem), a ten sa stal pevným bodom vo vtedajšej rozbúrenej dobe, nabitej tvorivou energiou.
Od Semaforu sa začala odvíjať nová éra v umení, ktorá vybuchla, ako keď sa uvoľní štupeľ na šampanskom: začali sa objavovať talenty, svieže texty, vtipné scenáre, žartovné básne a najmä – kultúrnej verejnosti sa prihovárali originálni a strhujúci ľudia. Nálada v spoločnosti bola skvelá, kníhkupectvá nabité čitateľmi, aj v Česku sa vo veľkom čítala slovenská literatúra (v tom období vyšli napríklad Mňačkove reportáže Kde končia prašné cesty) a všetci vo veľkom čítali.
Debaty o knihách boli znakom dobrých mravov a rozhľadenosti, ale aj nutnosťou, aby človek rozumel tomu, čo sa deje. Nastupovali totiž čoraz uvoľnenejšie, intelektuálne rozšafné 60. roky a súbežne sa uplatňovala aj sexuálna revolúcia, ktorá oslobodzovala lásku od konvencií a robila sex milým. Takže bolo veselo, všade plno inšpirácie a múzy mali raj.
Obliehaný Semafor
Divadlo Semafor bolo teda pôdou pre porozumenie, ktoré viedlo k Pražskej jari. Náladu dvíhalo a vkus cibrilo divadlo ale aj potom, v rokoch po okupácii. Vždy bolo obliehané, a to aj fanúšikmi zo Slovenska. Bol to fenomén, ktorý premohol akékoľvek snahy o umlčanie. Ako je to možné? Dnes vidím, že mnohí mladí ľudia majú z toho v hlave „hokej“ a ľutujú starých, v akej dobe temna museli žiť, a cítia sa za vodou. Ono je to trocha inak, v minulosti sa jednak striedali rôzne obdobia (odmäk, pritvrdenie), a jednak – v dobe temna sa musí človek viac snažiť, takže možno ľudia viac o všetkom premýšľali, a povedala by som, že boli zodpovednejší.
Bol to stály zápas, a v tom zápase bol Semafor úspešný. Mal za sebou kvalitu, a to je hodnota za každých okolností. Potrebovala ju aj normalizácia. Zo Semaforu sa totiž stala liaheň populárnych spevákov, autorov pesničiek, dramatikov, hudobníkov, tanečníkov a hercov, ktorí potom pôsobili aj v iných divadlách, vo filmoch a v televízii. Skrátka, tým čo Semafor vytvoril, sa nedalo pohnúť, ani sa tomu vyhnúť. Život bol vtedy taký, že sa dosť vysedávalo pri televízii, veľké možnosti rozptýlenia neboli, a Semafor bol aj tam – jeho herci, texty, speváci, humor.
Režim toto umenie potreboval, a hoci niektorí umelci boli potom obviňovaní z kolaborácie (napr. Karel Gott), ide často o nepochopenie. Ten semaforský svet bol vtedy, paradoxne, ako keby v prevahe, politici sa oň uchádzali a žartom by sa dalo povedať, že oni „kolaborovali“. Takto mohol teda ďalej žiť aj Semafor, ktorý bol mimoriadne populárny a účinkovali v ňom hviezdy. Viedol ho inteligent Suchý, ktorý mal rešpekt. Samozrejme, aj on ideológom prekážal, ale na likvidáciu sa neodvážili.
Sám sa vyjadril, že sa skôr snažili destabilizovať divadlo zvnútra, dosiahli, že tam pôsobila – okrem tradičných členov, ešte iná, dosadená, skupina umelcov, čím sa mal vplyv Jiřího Suchého eliminovať. V súvislosti s tým je známa kauza herca Josefa Dvořáka, ktorý v Semafore pôsobil, a po nežnej revolúcii vysvitlo, že na Suchého donášal ŠtB. Dvořák to popiera a sám Jiří Suchý sa k odhaleniu, že kolega mal prezývku Komik a donášal na neho, postavil veľmi decentne. Jiří Suchý, skrátka, nebol nikdy krikľúň, a predsa sa mu podarilo byť vo svojom divadle doteraz a zachovať si všeobecnú úctu.
Kde sa tento talent vzal?
Jiří Suchý sa narodil v Plzni, vyrastal ale v neďalekých Klatovoch. Rodina nebola majetná a rodičia nemali umelecké ambície. Suchý však spomína, že jeho mamička si stále spievala pesničky Voskovca a Wericha (on dodnes netuší, odkiaľ ich vlastne poznala), otec zasa hral vo voľnom čase na bicích v kaviarenskom orchestri. Základ dobrý, ale rodina na tom nechcela stavať synovu budúcnosť. Raz však, mal iba päť rokov, sa mamy opýtal, čo to je Minerva, a keď povedal, že si to prečítal na jej šijacom stroji, rozhodla, že sa treba sťahovať do Prahy. A nebolo to márne.
Jiří Suchý zapadol do umeleckého prostredia najprv ako divák. Chodil do Osvobozeného divadla (avantgardná ľavicovo orientovaná divadelná scéna založená v roku 1925 básnickým spolkom Devětsil, patrili tam Voskovec a Werich či Jaroslav Ježek), spoznal umeleckú bohému, ale najmä začal sám tvoriť. Prešli roky, získaval si rešpekt, a keď vznikol Semafor, v prvom predstavení Člověk z půdy, ktoré sa tam odohralo v r. 1959, mu hrali Miroslav Horníček a Miloš Kopecký, neskôr aj František Filipovský. Skrátka výkvet. Hudbu k predstaveniu zložil Jiří Šlitr, a to už sa rysovala populárna dvojica, ktorú onedlho milovala celá republika. A spievala si ich pesničky.
Myslím, že stále obľúbený je napríklad Pramínek vlasů, o ktorom si ľudia myslia, že – ako vždy – hudbu zložil Šlitr a slová Suchý, no táto pieseň je komplet Suchého dielo a je aj akousi jeho vizitkou. Hneď tušíme, s kým máme do činenia. Jemný človek.
Hoci v divadle Semafor pôsobilo veľa sexidolov, Jiří Suchý nebol nikdy nejaký tuctový donchuan, hoci bol pôvabný a sympatický. Miloval svoju manželku Bělu, ktorá bola výtvarníčka a jeho prvá kritička. Prežili spolu tragédiu, úmrtie syna, ale potom prišla ďalšia rana. Keď mala Suchého manželka 47 rokov, zomrela na leukémiu. Suchý o tom utrpení neskôr napísal, že mala strašné bolesti v holenných kostiach nôh.
Nič vraj nepomáhalo, iba keď jej nohy hladkal, a dovtedy ich hladkal, kým tú bolesť aspoň trocha nevyhladkal. Žiaľ, smrť sa takto odstrašiť nedá, a tak Jiří Suchý ovdovel. Oženil sa potom ešte raz, už ako sedemdesiatnik, a vzal si o 45 rokov mladšiu ženu, ktorá pracovala ako uvádzačka v Semafore. Pekné manželstvo trvalo sedem rokov a ukončil ho vraj on, lebo už neplánoval deti a jej ich dožičil.
Strojček na hity
No vráťme sa ešte do dávnej mladosti. Žiaľ, tragicky sa skončila aj spolupráca s Jiřím Šlitrom. Na rozdiel od Suchého to bol milovník búrlivejšieho spôsobu života, ale bol to aj strojček na hity. Miláčik žien, ale tiež všeobecný miláčik.
No v decembri roku 1969, keď všetko bolo aj tak pochmúrne, prišla ešte jedna zdrvujúca správa: Šlitr je mrtvý! Okolo informácie boli rôzne dohady, hudobník sa totiž otrávil plynom (spolu s mladou ženou, ktorá ho navštívila v jeho ateliéri na Václavskom námestí), a boli dohady, či to nebola vražda, alebo samovražda. To sa nepotvrdilo, ale Suchý opäť osamel.
Až neskôr si našiel novú hereckú partnerku Jitku Molavcovú, ktorá je podobný typ ako on. Inteligentný humor, skromnosť, pokoj. Do divadla Semafor prišla v roku 1970, po tom, čo vyhrala súťaž Talent s piesňou Hany Hegerovej Lásko má. Tu je namieste pripomenúť, že Hegerová tiež pôsobila v Semafore, a to v rokoch 1961 až 1966. No a Suchý so Šlitrom odštartovali aj hviezdnu kariéru Karla Gotta piesňou Oči má sněhem zaváté. Keď ju po prvý raz zaspieval v roku 1963 v televízii, všetci žasli a sám Gott sa tváril vyjavene, čo sa to s ním deje. Tých hitov je však nespočetne a viažu sa k nim filmy, divadelné predstavenia, knihy a len ústne podávané legendy.
Na Slovensku má Jiří Suchý dokonca duchovného brata – je ním Stanislav Štepka, ktorý sa Semaforom inšpiroval a neskôr s ním aj spolupracoval a so Suchým je stále v kontakte. Veď spolu s Jánom Melkovičom a Ferdinandom Havlíkom vytvorili muzikál Nevesta predaná Kubovi. Muzikál v podaní Radošinského naivného divadla a divadla Semafor sa hral v rokoch 1984 až 1986 v Štúdiu S v réžii Juraja Nvotu. Napísali ho spolu Suchý a Štepka. Čo viac dodať? Je jedným z nás.