Odovzdáva emócie v trocha surovom stave, bez servítky, akoby z prvej ruky. Divák by si teda mal uvedomiť, na aké predstavenie ide, patrične otvorene sa naladiť a potom si vychutná výkony troch mladých hercov, ktorí odkrývajú tajomný svet mužov.
A to najmä súčasných mladých mužov. Tí sú – ako napokon v histórii ľudstva vždy – niečo extra, záhada pre okolie, ale najmä pre samých seba. A títo traja herci (vystupujú pod vlastnými menami, lebo sú to ich príbehy) – Tadeáš Bolo, Jakub Švec a Makar Tikhomirov sú nielen pôvabní, ale aj presvedčiví. Zaujmú herectvom aj obsahom svojich autentických rolí.
Herci pracovali pod vedením dynamického a systematického režiséra Jána Šimka, texty citlivo ošetrila dramaturgička Tereza Hladká a nad únosnosťou otvorenosti (texty sú veľmi úprimné, šťavnaté a často sa týkajú chúlostivých oblastí) bdel ako odborný poradca psychológ Andrej Kuruc. Jednoduchú, ale flexibilnú scénu s rôznymi symbolmi navrhol Boris Vitázek, výrečné a vtipné kostýmy Veronika Vartíková a znepokojujúcu hudbu Matúš Homola. Celkovo im to vyšlo.
Stále noví muži
Musím priznať, že predstavenie Zombies mi dobre padlo, hoci k najmladším v publiku som nepatrila. Možno práve preto ma zaujímalo. Myslím si totiž, že o mužoch toho dosť viem, zo života a aj mám načítané, ale tí „noví“ sú vždy iní a človek je zvedavý. Dnes to platí dupľom, lebo celý svet sa mení, teda aj muži a, samozrejme, na mladých sa zmeny prejavujú najviac. Čo z toho starého sveta akceptujú, čo nové prinášajú?
Ženy sa v poslednom období (feminizmus sa datuje od 18. storočia) nechávali dosť počuť. Vyjadrovali sa o sebe, o svete, o mužoch, takže o ženách toho (aj intímneho, vieme dosť). Muži nemuseli o nič bojovať, nemuseli sa vadiť a formulovať svoje nároky, neotvárali sa teda až tak. Mohli byť zdržanlivejší, nad vecou a štylizovať sa. Teraz sa situácia mení, hovorí sa až o bezradných mužoch, ktorí sa dostali do obrannej pozície, znežneli, sú citlivejší, a teda aj zraniteľnejší.
O týchto témach sa hovorí aj v hre Zombies, ale, samozrejme, rečou autentickou, cez pocity a optiku mladých mužov, skoro ešte chlapcov, ktorí prežívajú toto zložité obdobie na vlastnej koži a bilancujú svoje dospievanie, ako aj budúcnosť. A aj minulosť spoločenstva, v ktorom žijú.
Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivéZ ich monológov, dialógov a iných komunikácií (odvolávky na rôzne autority, napr. Sigmund Freud) cítiť, že sa chceli vyjadriť čo najpresnejšie a najoriginálnejšie. „Zadanie“ bolo aj to, aby charakterizovali a analyzovali, ako sa chlapi dostali do pozície diktátorských patriarchov, v ktorej dosť dlho neochvejne zotrvávali. Aká to je životná pozícia a ako sa z nej dnes neochotne (a možno aj radi) vyvliekajú a čo bude ďalej. Zámer možno príliš teoretický, apriorný, ale výsledok je prekvapujúco ľudský a pôsobivý. Skrátka, na scéne sú traja sympatickí mladí muži, ktorí zaujmú svojimi príbehmi, názormi na rôzne javy, širším obzorom, než je dnes zvykom, ale najmä hereckým prejavom. V priebehu deja sa všelijako menia, preberajú rôzne roly, majú rôzne povahy, zážitky.
Jednotlivé ich podoby sa šikovne prelínajú, jedna sa rodí z druhej, je to plynulé, no často až protirečivé. Hoci ide o statický spôsob divadla, divák má pocit, že sa niečo hýbe (dobre padnú napr. popevky a tančeky).
Nevinné vulgarizmy
Postupne sa vyplavujú rôzne zážitky z detstva, z dospievania, z prvých dotykov so svetom, s inými ľuďmi. Skrátka – zmätky jestvovania, strachy, túžby, záhady, príkoria. Všetko, čo človeka v živote prenasleduje. Herci sú zohratí, rozpálení, a tak dramatické a obsažné predstavenie pôsobí aj hravo. Škoda, že v závere oťažie. Pribúda symbolov, inotajov, temna a sviežosť (nebola ani dovtedy zľahčujúca) ustúpi melodramatickému pátosu. Trocha akoby sa začala iná hra, záver je skrátka „nakladačka“.
Napriek tomu však inscenácia stojí za to, prináša silný zážitok (pre toho, kto chce o dnešku uvažovať a diskutovať, je to totiž ako debata) a radosť z hercov. Nielen pre ich výkony, ale aj pre nadšenie a energiu (úplne „nezombícku“), ktorú do predstavenia vložili. A to sa týka celého tímu. No ale ešte predsa niečo – varovanie pre príliš jemnocitných: v textoch je dosť vulgarizmov, ako to býva dnes, žiaľ, aj v reáli.
Moje uši starej dámy to pokojne zvládli a myslím, že to vydržia aj iné uši. Však vulgarizmy (a iné „nemravné“ chúlostivosti) v umení – ak sú funkčné – sú „vyprázdnené“. Majú iný účinok než bežne, sú to vlastne citoslovcia, ktoré niečo charakterizujú a vyjadrujú. A tu ich herci vyslovujú tak zvláštne, nevinne, že práve tam je hra najkrajšia. Divák cíti, že tak drsne hovoria, ale cítia inak. A presne tak je to často aj v skutočnosti: za drsnosťou sa skrýva pretlak citov. Aj o tom je hra Zombies.