Odovzdáva emócie v trocha surovom stave, bez servítky, akoby z prvej ruky. Divák by si teda mal uvedomiť, na aké predstavenie ide, patrične otvorene sa naladiť a potom si vychutná výkony troch mladých hercov, ktorí odkrývajú tajomný svet mužov.
Foto: Monika Mahútová
A to najmä súčasných mladých mužov. Tí sú – ako napokon v histórii ľudstva vždy – niečo extra, záhada pre okolie, ale najmä pre samých seba. A títo traja herci (vystupujú pod vlastnými menami, lebo sú to ich príbehy) – Tadeáš Bolo, Jakub Švec a Makar Tikhomirov sú nielen pôvabní, ale aj presvedčiví. Zaujmú herectvom aj obsahom svojich autentických rolí.
Herci pracovali pod vedením dynamického a systematického režiséra Jána Šimka, texty citlivo ošetrila dramaturgička Tereza Hladká a nad únosnosťou otvorenosti (texty sú veľmi úprimné, šťavnaté a často sa týkajú chúlostivých oblastí) bdel ako odborný poradca psychológ Andrej Kuruc. Jednoduchú, ale flexibilnú scénu s rôznymi symbolmi navrhol Boris Vitázek, výrečné a vtipné kostýmy Veronika Vartíková a znepokojujúcu hudbu Matúš Homola. Celkovo im to vyšlo.
Stále noví muži
Musím priznať, že predstavenie Zombies mi dobre padlo, hoci k najmladším v publiku som nepatrila. Možno práve preto ma zaujímalo. Myslím si totiž, že o mužoch toho dosť viem, zo života a aj mám načítané, ale tí „noví“ sú vždy iní a človek je zvedavý. Dnes to platí dupľom, lebo celý svet sa mení, teda aj muži a, samozrejme, na mladých sa zmeny prejavujú najviac. Čo z toho starého sveta akceptujú, čo nové prinášajú?
Foto: Monika Mahútová
Ženy sa v poslednom období (feminizmus sa datuje od 18. storočia) nechávali dosť počuť. Vyjadrovali sa o sebe, o svete, o mužoch, takže o ženách toho (aj intímneho, vieme dosť). Muži nemuseli o nič bojovať, nemuseli sa vadiť a formulovať svoje nároky, neotvárali sa teda až tak. Mohli byť zdržanlivejší, nad vecou a štylizovať sa. Teraz sa situácia mení, hovorí sa až o bezradných mužoch, ktorí sa dostali do obrannej pozície, znežneli, sú citlivejší, a teda aj zraniteľnejší.
O týchto témach sa hovorí aj v hre Zombies, ale, samozrejme, rečou autentickou, cez pocity a optiku mladých mužov, skoro ešte chlapcov, ktorí prežívajú toto zložité obdobie na vlastnej koži a bilancujú svoje dospievanie, ako aj budúcnosť. A aj minulosť spoločenstva, v ktorom žijú.
Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivé
Z ich monológov, dialógov a iných komunikácií (odvolávky na rôzne autority, napr. Sigmund Freud) cítiť, že sa chceli vyjadriť čo najpresnejšie a najoriginálnejšie. „Zadanie“ bolo aj to, aby charakterizovali a analyzovali, ako sa chlapi dostali do pozície diktátorských patriarchov, v ktorej dosť dlho neochvejne zotrvávali. Aká to je životná pozícia a ako sa z nej dnes neochotne (a možno aj radi) vyvliekajú a čo bude ďalej. Zámer možno príliš teoretický, apriorný, ale výsledok je prekvapujúco ľudský a pôsobivý. Skrátka, na scéne sú traja sympatickí mladí muži, ktorí zaujmú svojimi príbehmi, názormi na rôzne javy, širším obzorom, než je dnes zvykom, ale najmä hereckým prejavom. V priebehu deja sa všelijako menia, preberajú rôzne roly, majú rôzne povahy, zážitky.
Jednotlivé ich podoby sa šikovne prelínajú, jedna sa rodí z druhej, je to plynulé, no často až protirečivé. Hoci ide o statický spôsob divadla, divák má pocit, že sa niečo hýbe (dobre padnú napr. popevky a tančeky).
Foto: Monika Mahútová
Nevinné vulgarizmy
Postupne sa vyplavujú rôzne zážitky z detstva, z dospievania, z prvých dotykov so svetom, s inými ľuďmi. Skrátka – zmätky jestvovania, strachy, túžby, záhady, príkoria. Všetko, čo človeka v živote prenasleduje. Herci sú zohratí, rozpálení, a tak dramatické a obsažné predstavenie pôsobí aj hravo. Škoda, že v závere oťažie. Pribúda symbolov, inotajov, temna a sviežosť (nebola ani dovtedy zľahčujúca) ustúpi melodramatickému pátosu. Trocha akoby sa začala iná hra, záver je skrátka „nakladačka“.
Foto: Monika Mahútová
Napriek tomu však inscenácia stojí za to, prináša silný zážitok (pre toho, kto chce o dnešku uvažovať a diskutovať, je to totiž ako debata) a radosť z hercov. Nielen pre ich výkony, ale aj pre nadšenie a energiu (úplne „nezombícku“), ktorú do predstavenia vložili. A to sa týka celého tímu. No ale ešte predsa niečo – varovanie pre príliš jemnocitných: v textoch je dosť vulgarizmov, ako to býva dnes, žiaľ, aj v reáli.
Moje uši starej dámy to pokojne zvládli a myslím, že to vydržia aj iné uši. Však vulgarizmy (a iné „nemravné“ chúlostivosti) v umení – ak sú funkčné – sú „vyprázdnené“. Majú iný účinok než bežne, sú to vlastne citoslovcia, ktoré niečo charakterizujú a vyjadrujú. A tu ich herci vyslovujú tak zvláštne, nevinne, že práve tam je hra najkrajšia. Divák cíti, že tak drsne hovoria, ale cítia inak. A presne tak je to často aj v skutočnosti: za drsnosťou sa skrýva pretlak citov. Aj o tom je hra Zombies.
