Hosťovanie Comédie-Française v SND je udalosťou o to významnejšou, že naše publikum bude mať možnosť spoznať jednu z najvýraznejších osobností svetového formátu. Hekubu, strhujúcu inscenáciu, v ktorej sa prelína Euripidova antická tragédia s príbehom osobnej a inštitucionálnej zrady zo súčasnosti, totiž režíruje Portugalčan Tiago Rodrigues.
Tento herec, režisér, dramatik a producent autorsky začínal ako dvadsaťročný. Vždy vnímal divadlo ako zhromaždenie ľudí a komunikáciu myšlienok. Divadlo je pre neho priestor, kde sa ľudia stretávajú ako v kaviarni, konfrontujú svoje nápady, názory a delia sa o svoj čas. Preto jeho tvorba, tak ako v prípade Hekuby, láme hranice medzi divadlom a rôznymi realitami. Popri divadle píše Rodrigues scenáre pre film a televíziu, poéziu a eseje. Od roku 2022 je riaditeľom jedného z najvýznamnejších svetových divadelných stretnutí a konfrontácií – Festivalu v Avignone vo Francúzsku a práve tu mala Hekuba nie je Hekuba 30. júna premiéru.
Tiago Rodrigues prináša na scénu dielo prepájajúce nadčasové problémy starovekej trójskej ženy s výzvami dnešnej ženy, herečky a matky, ktorá sa ocitla v podobných mukách ako často prehliadaná vdova trójskeho hrdinu Priama. Príbeh antickej drámy nebude súčasníkovi vzdialený; Tiago Rodrigues ho obohacuje o nové poznania, dozvedáme sa, že sa sústreďuje okolo Nádie, herečky, ktorá stvárňuje Hekubu a ktorá sa v osobnom živote vyrovnáva so zistením, že jej syna týrali v štátnom zariadení, kam bola donútená umiestniť ho pre autizmus, aby dostával odbornú permanentnú starostlivosť.
Vykúpenie z patovej situácie sa mení na horor. Dej sa odohráva v priebehu jedného dňa, v deň generálnej skúšky a Nádiinej súdnej výpovede. Nádia tak tragédiu nielen skúša, ale aj prežíva. Život a umenie sa vzájomne prelínajú a hranice medzi súdnou sieňou a javiskom sa stierajú. Herci a herečky precízne balansujú na hrane medzi antickou tragédiou a právnou drámou dneška.
Inscenácia je inšpirovaná skutočnými udalosťami, predovšetkým škandálom vo švajčiarskom zariadení Mancy. Vyhýba sa však dokumentárnemu realizmu. Autenticitu čerpá zo skúsenosti spoluautorky textu Natache Kotuchomov, herečky a niekdajšej riaditeľky švajčiarskej Comédie de Genève, ktorá prežila podobnú tragédiu.