A keďže je práve Rok českej hudby a Příhody Lišky Bystroušky, ako znie celý názov opery, mali svetovú premiéru v Brne pred sto rokmi – 6. novembra 1924, je to skvelá voľba. Búrlivé dianie v SND, keď 6. augusta ministerka kultúry Martina Šimkovičová odvolala generálneho riaditeľa divadla Mateja Drličku (krátko po tom, ako on v júli odvolal šéfku baletu Ninu Polákovú) a následné protesty, mohli divákov zneistiť.
Pozrite si fotky z opery Liška Bystrouška
Bývalý riaditeľ hneď hovoril o tom, že očakáva „tvrdé zmeny v dramaturgii“. Deň po Drličkovom odvolaní sme sa ho pýtali, či teda predpokladá, že sa napríklad plánovaná septembrová premiéra opery Liška Bystrouška, kde mala účinkovať jeho partnerka Adriana Kučerová, neuskutoční. Vtedy odpovedal: „Bavíme sa primárne o činohre, ale veľmi správne ste vypichli Lišku Bystroušku v réžii odvážnej režisérky Slávy Daubner. Už som zachytil cez whatsappové skupiny úvahy o tom, že aj tento inscenačný tím pôjde do akéhosi štrajku.“
Radšej spev než mlčanie
Matiné k Liške Bystrouške, ktoré sa podľa programu malo odohrať 14. septembra, bolo zrušené, neuskutočnila sa ani tradičná tlačovka pred premiérou. Našťastie, samotná premiéra sa v sobotu 21. odohrala. Aj keď trochu inak, než sú návštevníci SND zvyknutí: tesne pred začiatkom pred oponu nastúpila režisérka Sláva Daubnerová a tri ženy v líščích kostýmoch. Režisérka sa prihovorila divákom slovami:
„Ministerka kultúry Martina Šimkovičová tvrdí, že máme robiť umenie a nevnášať doň politiku. Že ľudia sa chcú zabaviť. Ja som sa ale nevrátila domov preto, aby som ľudí len zabávala. Chcem robiť umenie, ktoré je pravdivé a nezatvára si oči pred realitou, také, ktoré sa ľudí dotkne, pretože sa v ňom nájdu a nájdu v ňom svet, v ktorom dnes žijú. Líška Bystrouška je príbeh o slobode, o vôli prežiť a sile ísť vlastnou cestou. A zároveň o tom, ako slobodná vôľa irituje tých, ktorí zo slobody majú strach. Je o večnom zle v ľuďoch, ktoré pramení zo strachu zo všetkého nového a neznámeho.“
Foto: Marek Olbrzymek
Vzápätí na ňu nadviazala Adriana Kučerová, predstaviteľka Bystroušky, ktorá povedala: „Na tento večer som sa veľmi tešila. Vedela som, že inscenácia, na ktorej sa bude podieľať takí výnimoční umelci, akými sú Slávka Daubnerová, Juraj Valčuha, Janka Kurucová a mnohí ďalší, bude sviatkom pre Slovenské národné divadlo a jeho divákov. Zlom vo mne nastal v momente, keď ministerka kultúry odvolala Mateja a vtedy som uvažovala o odstúpení z produkcie ako jasný prejav nesúhlas s nezmyselným a neférovým rozhodnutím ministerky. Ja najlepšie viem, koľko energie, času, lásky a toho najlepšieho úmyslu venoval Matej tomuto divadlu. Líška Bystrouška je manifestom slobody. Slobody, o ktorú teraz umenie na Slovensku postupne prichádza. Preto som sa rozhodla pokračovať. Som totiž presvedčená, že týmto silným príbehom, touto nádhernou hudbou a naším spevom deklarujeme viac ako mlčaním.“
Nasledoval búrlivý potlesk a opera sa mohla začať.
Moderná líška fajčí
Kto si dobre preštudoval bulletin, musel v Bystrouške v réžii oceňovanej Slávy Daubnerovej – známej svojou odvahou experimentovať – vidieť oveľa viac. Ostatne, nielen na obálke bulletine, ale aj na plagátoch k predstaveniu s provokujúco nafotenou Adrianou Kučerovou – nahé telo v líščom kožuchu – sa naznačovalo, že nepôjde o žiadnu rozprávku pre deti. Samotné SND ju avizovalo slovami „operná rozprávka pre dospelých“ s upozornením, že je vhodná pre divákov od 15 rokov, obsahuje expresívne scény, počas predstavenia sa na javisku fajčí a zaznejú výstrely.
Foto: Marek Olbrzymek
Sám Milan Kundera, ktorého esej Můj Janáček sa v bulletine cituje, upozorňuje, že pokladať Lišku Bystroušku za rozprávku či alegóriu len preto, že obsahuje personifikácie zvierat, by bol nebezpečný omyl. Originálnu operu radí medzi päť Janáčkových veľdiel (spolu s Jej pastorkyňou, Káťou Kabanovovou, Vecou Makropulos a operou Z mŕtveho domu), kde zvierací a ľudský svet spája existenciálna téma: čas, ktorý odchádza, starobu, ktorá čaká ako cieľ všetkých ciest. Podľa neho Janáček hudobnú podstatu staroby vystihol ako nekonečnú nostalgiu po čase, ktorý tu už nie je.
Vznik Lišky Bystroušky totiž inšpiroval humorný „zvierací román“ Rudolfa Těsnohlídka o bystrej a všetkými masťami mazanej líške. Vychádzal na pokračovanie v Lidových novinách a odohrával sa v pôvabnej prírode moravskej Líšne, takže text je v miestnom nárečí. V príbehoch sa prelína ľudský a zvierací svet.
Dramaturg Červenka upozorňuje, že dielo je kritikou spiatočníckeho myslenia a je karikatúrou vtedajších a nepochybne aj dnešných politických a sociálnych pomerov. Janáčka Těsnohlídkov román na pokračovanie nadchol a rozhodol sa naň skomponovať operu. To zasa považoval za poctu Těsnohlídek. Janáček si z viacerých kapitol sám zostavil libreto a z humorného príbehu o zvieratkách sa stalo dielo so závažnou výpoveďou. Takmer sedemdesiatročný skladteľ svoj záujem obrátil na prírodu a princípy večného kolobehu života.
V prekrásnej lesnej scéne (Volker Hintermeier) sa zoznámime s obyvateľmi lesa – okrem líšky, ktorú ako malú chytí poľovník a vezme ju do svojej horárne, je tu lesná háveď, jazvec, kukučka, sojka, ďateľ, komár, sliepky, pes, svrček či kobylka. Práve prešibaná a zvodná Líška (Adriana Kučerová/Michaela Kušteková) je nositeľkou progresu i revolučných myšlienok. Podnecuje k vzbure sliepky (úžasné biele kostýmy a červené pančuchy – navrhla ich Tereza Kopecká), nepáči sa jej, že jazvec má priveľký príbytok – no nakoniec ho vyženie z jeho nory, ktorú mu obsadí a sliepky oklame a zožerie. Bojuje za slobodu, ale iba za svoju vlastnú – zato nekompromisne a za každých okolností.
Okrem zvierat je v opere aj poľovník, učiteľ a farár. Kundera vraví: smiešnosť citov nič nemení na ich opravdivosti – čím myslí na scénu, kde opitý učiteľ vyznáva lásku slnečnici, mysliac si, že je to jeho milovaná Terinka. V opere je veľa provokácií a vtipu (najmä kostýmy líšok, ich pohyby – choreografia Stanislava Vlk Vlčeková, ale aj reči), no na prvom mieste je stále hudba.
Stojí za to čítať si aj úžasný text – Janáček ako antiromantik a nepriateľ gýča odmietal veršovanú reč. Pôsobí žartovne, keď sa o Bystroušku uchádza Zlatohřbítek v podaní Jany Kurucovej (alternuje sa s Katarínou Hano Flórovou) a ponúka jej, že ju odprevadí, „ovšem, nebude-li matinka se hněvat“. Bystrouška odpovedá: „Ó, ne-é! Já jsem dávno samostatná. Mám aji svůj dům. Odkázal mi jej strýc jezevec.“ Neskôr jej znova lišiak lichotí slovami: „Jste ideál moderní ženy! Kouříte snad?“
Líška dlho prežíva idylku, so svojím lišiakom má plno detí, a vysmieva sa poľovníkovi, ktorý by z nej chcel mať rukávnik pre svoju ženu. A veru brániť sa vie – keď sa jej chlapci posmievajú, uhryzne ich do lýtka. Lenže jedného dňa… Len sa pekne vyberte do lesa, teda do SND, a vypočujte si nádhernú Janáčkovu hudbu, ktorú hrá orchester pod taktovkou medzinárodne uznávaného dirigenta Juraja Valčuhu.
