Tešíte sa z otvorenia divadla? Bude ako nové?
Konečne! Konečne sa po nekonečne dlhých rokoch do budovy bábkového divadla na Dunajskej ulici v Bratislave vrátil život! Zvonku budova síce nevyzerá ani trošku vábne, ale keď prekročíte prah dverí, ocitnete sa vo fascinujúcom, takmer tajomnom svete jedinečných vôní a atmosféry, aké môžu byť iba v divadle. Najmä v bábkovom.
Kedy ste boli v tomto divadle po prvý raz?
Po prvý raz som toto divadlo navštívila v roku 1957, keď vzniklo, a môj otec, Ján Ozábal, sa stal jeho riaditeľom. Nečudo teda, že som sedela na každej premiére a neraz sledovala aj skúšky. Obdivovala som prácu bábkohercov s bábkami.
Bola som nadšená, že v Bratislave vzniklo profesionálne bábkové divadlo, v ktorom som po skončení vysokoškolských štúdií na bábkarskej katedre Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe prijala angažmán.
Foto: Archív Ivice Ozábalovej
V Bratislave sa ešte bábkarstvo neštudovalo?
Ani nikde inde. Pražská škola bola v tých časoch jedinou vysokou školou na svete s týmto zameraním a aj vďaka jej absolventom mohli divadlá veľmi rýchlo napredovať vo svojej profesionalizácii.
Profesionálne bábkové divadlá väčšinou vznikali z vyspelých ochotníckych divadiel, aj základ toho bratislavského tvorili členovia Detského divadla filmu. Časom do divadla prichádzali prví absolventi Akadémie z Prahy. Skúsenosť starších sa prelínala s entuziazmom a víziami mladších. Nikdy nenastal takzvaný generačný problém.
Na koho si spomínate pri príležitosti otvorenia divadla?
V Štátnom bábkovom divadle v Bratislave, dnes Bratislavskom bábkovom divadle, som pôsobila takmer 30 rokov, vytvorila som tam viac ako 60 postáv prevažne detských hrdinov. Za ten čas sa v divadle udialo všeličo, vystriedali sa celé generácie tvorcov. Veru je na čo spomínať.
Z kolegov často myslím napríklad na Milku Tomanovú, sedeli sme v klubovni pri jednom stole. Ona ma vlastne zaúčala do tajov bábkarského remesla a pripravovala na prijímacie skúšky do Prahy. Myslím, že jej postavičky sloníka Bimba v Ozábalovej hre Zvedavý sloník alebo dievčatka Yen Lou v Pavlíčkových Troch volavčích perách sú dodnes neprekonané.
Čítajte viac Odmieta štátne vyznamenania, svojou tvorbou nechce poučovať. Svetoznámy surrealista Jan Švankmajer je umelcom slobody
Však vy ste poznali aj slávneho Bohdana Slavíka. Čo ste s ním zažili?
Úspech. So scénografom a režisérom Bohdanom Slavíkom sme vytvorili dnes už legendárnu čiernodivadelnú revue Moment Muzical. Obletela celý svet. Všade sme šírili dobré meno našej kultúry a otvárali cestu do zahraničia ostatným bábkovým divadlám. Inscenácia dosiahla neuveriteľných 850 repríz. Spomínam však aj na scénografky Hanu Cigánovú a Evu Farkašovú, tiež na vynikajúceho scénografa, tzv. železného kráľa, Jána Zavarského.
A režiséri?
S režisérmi to bolo horšie. Divadlo totiž dlho nemalo svojho interného režiséra, za režijným pultom sa vystriedali viacerí. S pražským Mirkom Vildmanom sa nám napríklad veľmi vydarila Romanovského Princezná Kukulienka, tá sa ako rekordmanka v počte repríz zapísala do Guinnessovej knihy rekordov.
Na repertoári divadla sa držala roky rokúce, hrala sa ešte dlho po tom, čo som z divadla odišla. Síce v inom, asi už piatom preobsadení, ale stále v tých istých, už vyblednutých kostýmoch.
Foto: Bratislavské bábkové divadlo
Naše bábkové malo povesť svetového. Vďaka čomu?
Však sme tam mali aj Beďa! Na inscenáciu Jožka Bednárika Gulliverove cesty som pozvala niekoľkých svojich anglických priateľov. Vraj to bol najlepší Gulliver, akého doposiaľ v divadle videli. Gogoľov Plášť pod režijnou taktovkou Romana Poláka otvoril prevádzku v budove na Dunajskej ulici začiatkom roku 1988, po generálnej oprave.
S interným režisérom Pavlom Uhrom divadlo presedlalo k náročnejším titulom, nehralo sa iba pre deti materských škôl, ale aj pre vyššie ročníky. Ja som sa našla a prišla si na svoje v dielach svetovej hudobnej literatúry, ktoré mal Uher rovnako ako ja vo veľkej láske.
Režíroval ich a ja som v nich stvárnila titulné postavy, Petrušku, Vtáka ohniváka v Stravinskom, Petra v Prokofievovom Petrovi a vlkovi či Dreveného princa v Bartókovi. Benešova opera Cisárove nové šaty bola veľmi náročná, ja som si na nej zgustla, hrala som, predstavte si, nožnice! Ale som si zastrihala!
Čítajte viac Juraj Kukura: Zrekonštruované Divadlo Aréna bude zaručene pod vplyvom zahraničného umenia
Hovoríme o úspechoch, ale vraj hercom občas aj padala strecha na hlavu…
Veľmi ťažká chvíľa pre nás všetkých nastala koncom divadelnej sezóny 1970/1971. Vtedy počas jednej z aranžovacích skúšok začal zhora na javisko padať piesok, kamienky a triesky, ozval sa prapodivný zvuk. Nikdy predtým sme z javiska tak rýchlo nezutekali!
V budove divadla na Dunajskej sa z bezpečnostných príčin vtedy uzavrela prevádzka a z nás hercov a techniky sa stali hotoví nomádi. Putovali sme z miesta na miesto, hrali v rôznych provizóriách, zájazdovali.
Zakotvili sme v A Divadle na Záhradníckej ulici, v nie práve vyhovujúcom a najkultúrnejšom prostredí. Neskôr nás prichýlili v Dome detí na Škultétyho ulici, odtiaľ sa v roku 1988 divadlo vrátilo na svoju pôvodnú adresu, na Dunajskú. Na pár rokov, lebo v roku 2014 ho opäť uzavreli. Rekonštrukcia budovy trvala desať rokov.
Foto: Bratislavské bábkové divadlo
Napriek všetkému sa Bratislavské bábkové divadlo (predtým Štátne bábkové divadlo v Bratislave) hneď od svojho vzniku vyprofilovalo na jedno z najlepších vo vtedajšom Československu a nedalo si to vziať. No a veľké úspechy žne tiež v súčasnosti. Poznáte dnešné osadenstvo?
V Bratislavskom „bábkači“, ako ľudia divadlo volali, sa vždy stretali pozoruhodní umelci a k predchádzajúcim úspechom sa pripájajú úspechy z najaktuálnejšieho obdobia. V súčasnosti pod vedením riaditeľa Jána Brtiša a vedúcej umeleckého súboru a režisérky Kataríny Aulitisovej v divadle vznikajú inscenácie, ktoré sú oceňované na renomovaných festivaloch doma i v zahraničí.
Predstavenia doma sú beznádejne vypredané. Teším sa z toho a záverom už len toľko: Kolegom v Bratislavskom bábkovom divadle želám, aby sa im vo vynovenom divadle darilo, aby naďalej vytvárali hodnotné inscenácie, ktoré prinesú radosť nielen im samotným, ale najmä divákom. K tomu všetkému pridávam naše divadelnícke – tfuj, tfuj, tfuj! Zlomte väz!
