Na tlačovke k hre riaditeľka divadla Valeria Schulczová vysvetlila, že Dolné hony navrhla ako problémové sídlisko na okraji Bratislavy preto, že „sa tam odnepamäti žije ťažko“. Považuje ich za dokonalý obraz slovenskej spoločnosti, kde sú drogy, prostitúcia i mafia. „Preto aj náš spasiteľ v hre, ktorá má humor i hĺbku, bude taký lokálnejší,“ dodala Schulczová.
Autor, spolu s režisérom Michalom Spišákom, priviedol na javisko variabilnú rodinu, v ktorej sa vzťahy a identity striedajú. Týchto ľudí nesledujeme v tradičnej domácnosti, ani v inak presne definovaných známych prostrediach, ale v akomsi odcudzenom priestore, kde sa aj oni správajú odcudzene. Je to vlastne štvorčlenná skupinka neurotických ľudí, ktorí čakajú s časenkami. Ich čísla sa objavujú na svetelných tabuliach, čo vyvoláva dojem stanice, čakárne v ambulancii alebo v klientskom centre.
Foto: Bára Podola
Je to dobrý nápad, ktorý vyvoláva atmosféru nervozity. Aktéri sú najprv odťažití, uzavretí do seba, ale potom strácajú trpezlivosť a začínajú sa prejavovať. Je to chaotické, útržkovité, plné narážok, inotajov a zdanlivo prázdnych rečí, ktoré však kamsi smerujú. Atmosféra pripomína Beckettovo Čakanie na Godota, len sa to nedeje pod stromom v prírode, ale v modernom anonymnom priestore, čiže – už aj miesto je absurdné.
Nádej v časenkách
Inak ale – nič nového pod slnkom. Zúfalci stále veria, že niekto ich spasí a vyrieši im všetky problémy. Čakajú, že ich spasiteľ prijme aspoň na audienciu, že sa mu budú môcť vyžalovať. Nádej vkladajú do časeniek, stále však neprichádzajú na rad, a tak si aspoň každý melie svoje, zbavujú sa (už v tejto predsieni rozhrešenia) ťaživých tajomstiev, boliestok a hriechov.
Napätie sa stupňuje, neurotická úprimnosť rastie a začínajú sa objavovať styčné body sledovaných osudov. Cielené vety provokujú ďalšie priznania a obvinenia. Zo zmäti slov sa postupne vynára príbeh, celá sága rodiny. Ako už bolo povedané, nie je porozprávaná tradičným spôsobom, ale v absurdnom štýle, autor ju konštruoval z čriepkov. Sú to buď banality, známe citácie, kúsky reality, nezvyčajné výroky alebo aj vtipné poznámky. Z tohto iritujúceho materiálu skladajú tvorcovia obraz súčasnej rodiny, povedzme z Dolných Honov. Je tam veľa srdcervúceho, ale spasiteľ na to kašle.
Kto je Šimon?
Divák sa však tiež musí usilovať, aby reči zúfalcov naplno akceptoval a najmä, aby pochopil všetky súvislosti a signály, stáva sa priam spoluautorom diela. Niekomu to môže lichotiť a vyhovovať, pohodlnejší budú znepokojení a budú trocha tápať. Chytia sa aspoň pomocného háčika a začnú v húštine textu pátrať, kto je Šimon, ktorého meno padne ako memento v úvode. A skutočne – nitky deja smerujú k tejto tajomnej postave a spájajú príbeh do tragického celku.
Foto: Bára Podola
Všetko sa však objasní až v závere predstavenia, keď sa scelí mozaika vykoľajených osudov. Dovtedy však divák absorbuje kvantum informácií o rodine, o príčinách jej mizérie, ako aj o celkovom marazme, v ktorom žije. Z rôznych narážok, historických aj rodinných spomienok sa postupne vykľujú dôvody, prečo sú všetci takí labilní, prečo sa nevedia mať radi, prečo im ich životy nevyšli.
Žartíky aj o sebe
Prečo všetci čakajú na spasiteľa, namiesto toho, aby vzali svoje osudy do vlastných rúk a pohli vesmírom? Táto otázka zrejme najmä trápila autora hry a presvedčivo ju tlmočia aj účinkujúci. Často majú síce monológy smerom do publika, nie dialógy medzi sebou, čo robí hru trocha statickou, ale snažia sa svoje postavy ozvláštniť a dať im grotesknú podobu. V ich partoch to teda okrem dramatického sebaspytovania zaiskrí aj humorom a iróniou. Na viacerých miestach sa ozvú vtipné aktuálne narážky (to sa možno bude ešte stupňovať), napríklad o samotných hercoch či o tomto konkrétnom divadle (napríklad koľko tam herec za večer zarobí).
V druhej polovici sa predstavenie preklopi a presunie sa ako keby do očistca, kde sa už ide s pravdou von a príbehy sa dešifrujú. Časenky skončili, automat sa pokazil, čo teraz? V čích rukách to vlastne sme?
Valeria Schulczová sa na tlačovej konferencii k predstaveniu Spasiteľ z Dolných honov zmienila, ako ju teší, že sa formuje stabilný herecký súbor divadla. Vyzerá to naozaj sľubne. V tomto predstavení sme opäť videli zrelého Martina Madeja (egocentrický otec rodiny), ktorý sympaticky civilným spôsobom vyjadruje zložitejšie charaktery a posolstvá. Je na javisku nevtieravo dominantný.
Makar Tikhomirov ako zraniteľný herec zasa prináša na scénu jemnosť a má schopnosť zdeliť nevypovedateľné, vyslať nehu. Obe herečky, Annamária Janeková (zmätkujúca matka) a Bronislava Kováčiková (radodajná babka), oblažia diváka svojim pôvabom (hoci tu nie je prvoradý), ale najmä vnútornou silou, s akou svoje postavy vytvárajú a vedú. Divák ocení ich náročné výkony: ženy, ktoré stvárňujú, sú nelogické, menia sa, prevteľujú, šalejú, rúcajú sa, povstávajú a umelkyne výdatne pomáhajú, aby im publikum rozumelo.
Foto: Bára Podola
To platí tiež o ostatných účinkujúcich – s textom absurdnej drámy sa slušne popasovali. Do obsadenia patrí ešte sympatická Lenka Barilíková. Hrá postavu hlučnej jarmočnej či cirkusovej principálky, ktorá rámcuje inscenáciu. Paradoxne ona najviac pripomína dnešných krikľúnskych spasiteľov, ktorých je všade plno a sú pripravení agitovať a viesť. Majú najviac energie a dobré rady pre každého. Nová hra o spasiteľoch nabáda neveriť v žiadnych. Nikomu nič nevnucuje, ale varuje, že ani keď už máte v ruke časenku, nie ste za vodou. Najistejšie je nečakať už ani chvíľu a spoľahnúť sa na seba. Pravda, v hre je to povedané celkom inak, nie mentorsky, ale originálne.
