Poznáte Dolné hony?
Z osobnej skúsenosti nie, pochádzam z Karlovej Vsi.
Ako znelo zadanie na napísanie hry pre DPOH?
Keďže DPOH je bratislavské divadlo, mala to byť bratislavská téma, ale riaditeľka divadla Valeria Schulczová vždy dodala: Ale nenechaj sa mnou obmedzovať. Vo väčšine svojich hier idem do absurdna a zaujíma sa o psychológiu. Zobral som teda archetypy určitých spoločenských funkcií alebo povolaní a zaujímalo ma, ako budú spolu fungovať.
Na tlačovke pred premiérou ste spomenuli, že vás trápi stav dnešnej spoločnosti. Keď napíšete takúto hru, je vám potom lepšie na duši?
Určite, umenie je terapeutická činnosť. Mohol by som zacitovať repliku jednej postavy v hre: o čom sa nehovorí, to akoby neexistovalo. Tým sa možno treba riadiť a hovoriť o tom, čo existuje, lebo inak sa nepohneme a nezmeníme to.
Čítajte viac A Godot stále neprišiel! Ani na Dolné hony. Nájde Slovensko spasiteľa v novej hre DPOH?
Ako dlho ste písali Spasiteľa z Dolných honov?
Zadanie som dostal asi pred rokom a trištvrte, hra mala veľmi veľa verzií, teda asi štyri či päť.
Foto: Bára Podola
Hneď ste vedeli, ako sa do témy pustíte?
Som človek s dosť komplikovaným premýšľaním. Keď dostanem otázku, hneď vidím 70 odbočiek, čo môžem odpovedať. Takže hra vyzerá sofistikovane, ale na začiatku som nevedel, ako dopadne, postupne som k nej musel dospieť. Má strašne veľa rovín, ktoré sa otvárali, ako som to písal. Na začiatku sa to malo odohrávať v televíznom štúdiu, kde by sa odohrávala nejaká vedomostná šou a zástupcovia štyroch povolaní sa tam mali dohadovať o podobe sveta, hovoriť hlúposti, prekrikovať sa, aby ukázali, kto je najlepší, kto má patent na rozum a kto z nich môže byť spasiteľ Slovenska.
Prečo ste to zmenili? Lebo aj iná hra DPOH Prešporské porno využíva princíp zo súťaže Vtipnejší vyhráva?
Nie, Prešporské porno vzniklo neskôr, ale princíp vedomostnej súťaže v mojej hre nefungoval. V divadle je dôležitá základná motivácia. Ja som hru situoval do čakárne, kde postavy čakajú na spasiteľa. Dáva to široké možnosti, ale prekrikovanie sa v televíznej šou, že niekto chce byť spasiteľ, je strašne ploché. Preto som z toho ustúpil.
Rozumeli herci hre? Bavili ste sa o tom?
Na prvých skúškach som bol veľmi intenzívne prítomný a všeličo som vysvetľoval. Tým, že sa zaoberám psychológiou, hra má tému o traume. Všetky udalosti na časovej osi sa navzájom ovplyvňujú a všetko to presakuje do jednotlivca, aj spoločenské situácie vedia vytvoriť príbehy, ktoré extrémne ovplyvnia život človeka. Hercom som hovoril, ako trauma v jednej generácii, keď sa o nej nehovorí, sa preklopí do druhej generácie a znásobí sa aj v tretej.
Foto: Bára Podola
Koho by hra mohla najviac osloviť?
Divák nikdy nevie, o čom to celé je, pretože každú chvíľu je hra o niečom inom. Najskôr je to revuálne, potom sa zmení na rýchly prierez históriou Slovenska, o chvíľu je to čistá psychiatria a až nakoniec dôjde k očiste. Myslím si, že záver by sa mohol dotknúť veľkého množstva ľudí. V osobných príbehoch by ľudia mohli nájsť niečo, čo zažili vo svojich vzťahoch, rodinách, živote. Cesta, ktorá k tomu vedie, však nemusí sadnúť každému. Je tam veľa absurdného humoru a šialenstva.
A veľa dobrých nápadov – napríklad Námestie zúfalstva – či odkazov na súčasnú situáciu. Budete s vývojom diania pripisovať do hry nové aktualizácie, alebo si to tam vložia sami herci, či kedy sa to zastaví? Veď každý deň pribúdajú nové podnety…
Dopĺnať asi nebudem, hoci bolo by krásne, keby každá repríza hry bola iná. Ale zasahovať do textu už nebudem. Tým, že človek počúva, čo sa deje, a potom repliky zvonka dá „do divadla“, len demonštruje, čo na nás vplýva. Prekáža mi, keď sa znásobuje frustrácia a niekto ju zneužíva na to, aby získal moc. Ľudia si zaslúžia úplne iný život, z ktorého budú mať radosť. Nemajú žiť v nejakej žumpe.
Dramaturg Vladimír Čepek na tlačovke chválil váš vtipný, odvážny, angažovaný a zároveň smutný text. Aj vy v texte vidíte toto všetko?
Áno, súhlasím, pre mňa je to absurdno-smutná tragikomédia.
Riaditeľka divadla Valeria Schulczová hovorila o obavách zo slova spasiteľ v názve hry. Vraj je toxické, pretože môže evokovať napríklad náboženské konotácie…
Ja som mal názov Spasitelia, pobehlice a blázni. To je totiž vzorka postáv a vlastne aj najhlučnejšia vzorka spoločnosti. Ale to sa podobalo na názov Jakubiskovho filmu Vtáčkovia, siroty a blázni, takže to neprešlo.
