Na krehkej pôde
Ako na tlačovke pred premiérou povedala šéfka Činohry SND, Krvavú svadbu zaradili do cyklu Západ ako veľkú klasiku. „Je to aj krehká pôda, pretože v roku 1987 režíroval Krvavú svadbu Jozef Bednárik a jeho inscenácia mala takmer sto repríz, alebo si diváci diváci môžu pamätať aj martinskú inscenáciu, ktorú v roku 2002 režíroval Jozef Gombár,“ pripomenula Kičiňová. Apropo, Jana Oľhová, ktorá účinkuje v aktuálnej bratislavskej inscenácii, v staršej martinskej stvárnila Matku.
Pred niekoľkými rokmi v SND s Krvavou svadbou v réžii dua SKUTR hosťovalo aj pražské Národné divadlo (v obsadení bola Táňa Medvecká, Pavlína Štorková, Tereza Vilišová, Filip Kaňkovský, Pavla Beretová či Csongor Kassai). Kičiňová tiež dodala, že s nápadom uviesť dielo, ktoré prepojí tri generácie, prišiel režisér Ján Luterán. Hneď jej napadlo, že práve Krvavá svadba by mohla byť „istým typom iniciačného divadla, s ktorým sa človek stretne prvýkrát a dokáže ho všetkými prostriedkami vtiahnuť.“
„Navrhol som Krvavú svadbu, hoci inak staršie texty nerobím často,“ objasnil režisér Ján Luterán. Krvavú svadbu napísal Lorca v roku 1933 a cítiť v nej horúcu atmosféru Andalúzie, juhu Španielska, odkiaľ sám Lorca pochádzal, tlejúcu vášeň, ktorá sa túži prejaviť aj za najvyššiu cenu, a pomstu. Izabela Pažítková pripomenula, že v istej štúdii Krvavú svadbu v skratke charakterizovali takto: „skrýva v sebe túžbu po pomste, ktorá je nesmrteľná, odpustenie, ktoré je nemožné a tragédiu, ktorá je nevyhnutná“.
Foto: ROBERT TAPPERT
Leonardo (Martin Šalacha) unesie v deň svadby nevestu (Anežka Petrová), svoju bývalú lásku. Alebo to ona utečie od ženícha (Roman Poláčik)? Otec (František Kovár) prichádza o dcéru. Mladým nezáleží na vzťahoch ich rodín, na tom, že rodina ženícha (jeho mamu hrá Anna Javorková) a Leonardova rodina (ako jeho manželku a nevestinu sesternicu uvidíme Zuzanu Porubjakovú) sú roky znepriatelené. Okrem témy lásky, smrti a tajomstva sa Lorca venuje aj témam emancipácie, slobody, identity a ženskej roly v spoločnosti. Podľa Luterána Lorca dokáže hovoriť o láske, o tom najkrajšom a najsilnejšom cite, veľmi drsným, niekedy surreálnym, no nie patetickým spôsobom.
Všade samé symboly
Tvorcovia divákovi ponúkajú rôzne estetiky. Lorcovo posolstvo a španielsku atmosféru sa snažili sprostredkovať cez hudbu, scénu, pohybovú zložku (výborné choreografie Stanislavy Vlk Vlčekovej), ale aj spevy. Práve spevy vyzdvihla aj Miriam Kičiňová: „Spevy troch žien, matiek, partneriek, ktoré prichádzajú o svojich synov a mužov a nie vždy sú to konflikty lásky, ale sú to veľké konflikty živenej nenávisti, ktoré nechávajú ľudí osamelých.“
Charakter inscenácie výrazne dotvára hudba, ktorú zložil Martin Husovský. Priznal síce, že v Španielsku nikdy nebol, no tamojšia hudba sa mu páči. Vraj vo výsledku možno bude počuť aj vplyv nášho folklóru. „Chceli sme ísť na kosť, na dreň, páčila sa nám čo najjednoduchšia verzia, čiže preto aj hráme naživo na kontrabase a nylonovej gitare, ktorá je pre Španielsko typická,“ povedal. Páčili sa mu básnické Lorcove texty, tie zhudobnili a dodali tak inscenácii náladu a temporytmus.
Autorka scény a kostýmov Alžbeta Kutliaková nevestu obliekla do čiernych svadobných šiat, ako to tradične pri inscenovaní Krvavej svadby býva. Na hlave má venček s pomarančových kvetov, ktoré symbolizujú šťastie a sladkú vôňu lásky. Na iných kostýmoch, napríklad pri Jane Oľhovej (tá má v inscenácii až štyri úlohy, hrá Slúžku, Susedu, Svokru aj Smrť) v role Smrti použili strapce, no výsledok pôsobí veľmi netradične.
Kutliaková tiež priznala, že scéna sa pre komplikovanú situáciu s divadelnými dielňami menila, no podarilo sa zachovať kus prírody pri rieke. Pri Lorcovi, ktorého veľmi ovplyvnil jeho priateľ, surrealista Salvador Dalí, je totiž dôležitá reč symbolov. Je to básnik surrealistických obrazov, ktoré vychádzajú z ľudovej tradície, gréckej mytológie či andalúzskej prírody. Rieka aj v najstarších mytológiách znamená život a smrť, má životodarný potenciál, no ako rieka Styx vedie do záhrobia.
Odpočívajúca príroda symbolizuje ženskú prirodzenosť, nepokojný pohyb rieky poukazuje na mužský princíp. Temný, zurčiaci prúd je obrazom naliehajúceho milenca, kým „neveľká voda“ tichého a málo milovaného ženícha jasne odráža rozdiel medzi týmito dvoma mužmi. Rieka a jej brehy sú zároveň u Lorcu miestom zmyselných udalostí. Podobne symbolickú úlohu má Mesiac. Luna je personifikovaný osud, ale aj symbol smrti či jej spolupracovník. Smrť a Mesiac si u Lorcu pomáhajú.
Foto: ROBERT TAPPERT
Hosťujúci Michal Noga (oblečený do strieborného trblietavého kabátiku či saka) o svojej úlohe Luny povedal: „Je to mystická postava. Ako asistent Smrti som nechcel byť parodický ani smiešny, hľadali sme cestu, ako stvárniť desivosť Mesiaca.“
V istej chvíli ho na rukách nosia a tancujú s ním mladí drevorubači, inokedy cvála na veľkom koni (stelesnenie života, sily, vášne, ale aj pohybu k smrti). Jedným z drevorubačov je aj poslucháč VŠMU Martin Klinčúch, známy z televízneho seriálu Mama na prenájom, pre ktorého je to v SND prvá inscenácia.
Kičiňová pripomenula, že okrem silného textu a zaujímavého vizuálu netreba pri Krvavej svadbe zabúdať na Lorcovu osobnosť a jeho osud. Ľavičiar sa totiž stal obeťou falangistov, 16. augusta 1936 ho zatkli, obvinili, že je ruský špión, homosexuál a že „perom napáchal viac škody ako iní zbraňou“ (Lorca bol v roku 1933 jedným zo signatárov manifestu proti Hitlerovi ) a zastrelili. Nevie sa, či skončil v masovom hrobe. O Lorcovej smrti sa verejnosť dozvedela 20. augusta z fašistických novín Ideál, kde vyšiel zoznam popravených z predošlého dňa. „Aj toto je ďalšia vrstva, ktorú diváci môžu objavovať,“ uzavrela šéfka činohry.
