Som veľmi rada, že patril k môjmu novinárskemu životu, že bol jeden z tých mojich paralelných súputníkov, s ktorými kráčam od začiatku doby a na ktorých si overujem, či idem správne. Teraz je fuč, ale zanechal toľko pevných odkazov, že je stále sa o čo oprieť.
Už len v článkoch, ktoré som o ňom písala, alebo v rozhovoroch, ktoré sme spolu robili. Začínalo sa to v šesťdesiatych rokoch a posledný rozhovor je z vlaňajška. Vznikol pri príležitosti jeho 85. jubilea, keď mal v bratislavskej Umelke výstavu, vystúpenia a rôzne stretnutia s priateľmi a ctiteľmi.
Pozrite si diela Milana Sládka
Keď som sa dozvedela o Sládkovej smrti, bola som práve vo väčšej spoločnosti. Urobila som rýchlo anketu: Zomrel Milan Sládek. Poznali ste ho? Starší zhíkli, zosmutneli a začali spomínať na jeho predstavenia a úlohy. Samozrejme, zaznelo aj slovo Kefka, čo bola jeho postava z komediálnej pantomímy Hrča (1960). Táto postava sa zrodila sa v Prahe, kde Sládek študoval v päťdesiatych rokoch DAMU, a preslávila ho vo svete. (Neskôr sa tak volalo aj jeho divadlo a škola pantomímy v Nemecku.)
Čítajte viac Milan Sládek hodí svoj archív asi do Dunaja. Oslavuje 85 rokov
Mladí Sládka už však nepoznali. Je to prirodzené, pantomíma dnes nepatrí medzi avantgardné trendy, ako tomu bolo práve v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa veľmi hodila na javisku reč bez slov, v ktorej sa dalo vyjadriť všetko: Aj ošiaľ slobody a po auguste 1968 zasa protest. Paradoxné je, že práve smrť býva tým okamihom, keď sa umelec stáva naozaj veľkým. Tak teraz sa to „pošťastilo“ už aj Sládkovi, pietne si ho masívne pripomíname a jeho význam si možno uvedomia aj mladšie generácie.
Foto: archív Milana Sládka
Ale z toho sa nestrieľa, nie je dôležité, aby si o umelcovi aj vrabce čvirikali, ide o to, aby vytváral to, na čom možno stavať, a to Sládek vytváral nielen pre Slovensko, ale aj pre Európu a svet. Ani jeho život nebol jednoduchý, autenticky sme o tom hovorili, keď sa to dialo.
Foto: Pavol Urbánek
Spomínam si, že prvý raz som ho videla na Malej scéne SND, potom v kultúrnych domoch, v divadle Aréna, kde dokonca šéfoval, raz sme sa stretli po predstavení v Rakúsku a tiež sme robili rozhovory v Slovenskom národnom divadle – v historickej budove aj v „novom“ divadle. Vždy to bol zážitok, lebo rozprával múdro a vtipne. Nikdy nebol zatrpknutý, ani keď to nešlo, ako by si želal. Hovoril s úsmevom, že všetci ľudia majú problémy, tak prečo by on nemal mať. Východiskom mu bola vždy tvorba a tá bola neoddiskutovateľná.
Foto: Pavol Urbánek
Ja si už teraz len spomínam, čo mi najviac z toho všetkého utkvelo v pamäti. Páčilo sa mi, ako povedal, že mím je pohyblivá socha. Však on sám študoval rezbárstvo na umeleckej priemyslovke a výtvarné umenie mal v základoch svojho talentu. Jeho rodákom bol Vincent Hložník, ktorý Sládka ako desať- či dvanásťročného učil kresliť. Aj spätne sa bavím na historke, ktorú mi o sebe porozprával.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Raz vraj šokoval svojho otca, keď namaľoval, už ako väčší chlapec, vlastný akt. Otca to vydesilo, ale bolo to niečo ako priznanie. Sládek v tomto obraze spojil to, čo o sebe tušil – že je výtvarník, ktorého nástrojom však bude vlastné telo. Musel ho poriadne preskúmať a – ako ináč než maľbou? Sládek celý život pôsobil na javisku aj v ateliéri a ešte vlani sme mali možnosť vidieť výstavu jeho diel v Bratislave.
Foto: Pavol Urbánek
Foto: Pavol Urbánek
Bol vždy milý, znášanlivý, chcel mať pokoj, aby si mohol robiť svoje a – aj toho veľa urobil. Ani s touto anjelskou povahou sa však nevyhol útokom. Keď zomrel, spomínali sme aj na jeho vtipnú pantomimickú epizódu Samson a Dalila. Hral tam obe tieto postavy, prevteľoval sa a veselo improvizoval na motívy slávneho príbehu. Samson a Dalila sa všelijako „prekárali“, on ju hneval, až mu odstrihla nie kader vlasov , ale niečo iné. Iste viete, o čo ide a chápete, že je to žart.
Foto: Pavol Urbánek
Sládek Samsona a Dalilu celý život zahŕňal do svojich vystúpení, a to asi od roku 1970. Vždy sa obecenstvo smialo a až v týchto dobách sa ozvala diváčka, že Sládek uráža publikum, lebo znevažuje biblické príbehy. Takže, asi platí paradox, že čím sme vulgárnejší, tým sme prudérnejší. Nič to, však Sládek to časom prevalcuje, lebo vždy bude, neviditeľnými cestami umenia upevňovať to lepšie v nás.
Teraz sa veľa rozpráva, slovo nič nestojí, a tak sa aj narozpráva. Pantomíma je oveľa záväznejšia, ak chcel Milan Sládek niečo ľuďom povedať bez slov, muselo to byť logické a pravdivé, inak by nerozumeli. A hutné, žiadne kecy. Tárať mím nevie.
Bolo by zaujímavé sledovať, keby nás niekto zaklial a stratili by sme všetci hlas, ako by sme sa dorozumievali a kam by sme dospeli. Kúzelník Milan Sládek vedel bez slov vysloviť veľké veci. Aj on potvrdzuje moju teóriu, že pravda nie je v slovách. Ani sláva. Budeme si ho pamätať v pôsobivej tichosti.
