Bola to „stará prešpuráčka“ (vtedy nie populárny pojem), známa osobnosť, ktorá patrila k mestu a do sveta našej histórie a umenia. Zostala tam aj po smrti, a to v podobe dobrej víly, ktorá pre Slovensko vykonala veľa dôležitého a bola ešte aj milá žena. Chýr o nej pretrval roky a teraz sa dostal na javisko Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Však jej život bol dramatický a mnohé „epizódy“ z neho dokresľujú naše zložité dejiny.
Zachránila Betliar
Alžbeta Güntherová – Mayerová bola kunsthistoričkou, pamiatkarkou, publicistkou, ktorá sa často cituje, ale najmä – zostali po nej mnohé zachránené vzácne veci či objekty. Napríklad taký kaštieľ Betliar! Lilly mala vrodený zmysel pre zachovanie hmotnej kultúry a robila to celkom nezištne.
Pozrite si zábery z novej hry v DPOH
Záležalo jej, aby pamiatky zostali v národnom dedičstve, aby sa neroztratili a aby boli prehľadne a verejne evidované (spísané). Toto všetko a ešte aj esenciu šarmantnej osobnosti Alžbety Güntherovej – Mayerovej, dostali tvorcovia hry Bratislavské srdce na javisko, čím ma potešili. A iste to ocenia aj diváci. Však táto Lilly, okrem iného, bola vraj aj príbuznou známeho bratislavského cukrára Mayera (cukráreň, samozrejme, znárodnená, ale fungovala na korze pod ľudovým názvom U Mayera aj počas socializmu.)
Vášnivá pamiatkarka
Alžbeta Güntherová – Mayerová sa narodila v roku 1905 v Bratislave a bola s tým vrcholne spokojná. Mesto milovala, Bratislava sa jej zdala zázračná, inšpirujúca. Lilly mala výtvarný talent a chcela sa venovať umeniu. Bola cieľavedomá. Vtedy bola Bratislava mnohojazyčná a ona vyrastala v rodine, kde sa hovorilo po maďarsky. Nestačilo jej to, chcela patriť do širšieho okruhu, a tak sa z vlastne vôle, asi v trinástich rokoch, naučila po slovensky. Chápala bratislavský potenciál, ktorý má mesto dodnes zmes rôznych kultúr, historických udalostí, obchodníckych a umeleckých skúseností, osobitých charakterov, chcela ho využiť. Vstúpila do života s veľkou vervou, veselá, plná očakávania, ako výtvarníčka.
Však Anikó Vargová, ktorá Lilly hrá, si môže v Bratislavskom srdci vďaka tomu aj zatancovať či zaspievať. Bola to však doba dramatická. Začala sa vojna a po nej päťdesiate roky. Alžbeta Güntherová – Mayerová prišla o manžela, ktorý sa údajne sám obesil v ilavskej väznici, kde sa dostal ako podozrivý intelektuál sympatizujúci s USA. V hre zaznie z úst Lilly aj veta, že jej manžel Erich bol optimista, miloval život, nikdy by samovraždu nespáchal. Bolo to márne konštatovať, príkoria pokračovali. Alžbeta musela s malým synom Petrom (hrá ho, už staršieho, veľmi presvedčivo Peter Kadlečík) v Akcii B opustiť Bratislavu a žiť na vidieku v nedôstojných podmienkach.
Foto: ROBERT TAPPERT
Nedala sa otráviť, hoci to bol prudký pád – predtým bývala na hradnom kopci nad Dunajom vo vlastnom dome – a našla si novú náplň života. V exile sa nachádzala v blízkosti vtedy zanedbaného kaštieľa Betliar, ktorému sa začala venovať. A neskôr aj Krásnej Hôrke atď. Zázrak! A autorka Anna Grusková šikovne vymyslela, ako to všetko dostane na javisko.
Pomohla si postavou novinárky (Kristína Tormová ju stelesnila vehementne, vyžaruje na javisku až vedeckú zodpovednosť, chce sa dopátrať všetkého a pravdivo). Tá spovedá rôznych ľudí, ktorí s Lilly pracovali či žili – syna Petra, študentky, pamiatkarov, mladú Alžbetu (Henrieta Mičkovicová, Alexander Maďar atď.) Anne Gruskovej, spolu s režisérkou Mariannou Luteránovou, sa tak dokonca podarí divadelne vyjadriť aj bádanie v živote umenovedkyne.
O Alžbete Güntherovej – Mayerovej nebolo totiž veľa stôp, nebola nikdy na výslní, nerobila kariéru, pracovala ticho a v ústraní. Hra živo približuje aj to, ako sa obliekala – úzka sivá sukňa, olivový pulóver, žiadne čižmy (to bola móda tých čias, vyplývajúca z nedostatku tovaru, ale aj odievanie vtedajších intelektuálok, ktoré tak vyjadrovali, že sa módou nerozptyľujú).Výsledky Lilly mala a tešili ju. Prinášali jej vážnosť a vyrovnanosť. Dokonca sa vrátila späť do Bratislavy, robila na veľkých projektoch (napr. trojdielny Súpis pamiatok na Slovensku) a prednášala na VŠVU. Aj ako dôchodkyňa tam ešte chodila, najmä do knižnice.
Jedného dňa, keď vyšla zo školy – vtedy ešte jazdili po Hviezdoslavovom námestí autá – ju jedno zrazilo. Zomrela po týždni v nemocnici. Zdalo sa, že to je koniec navždy, že už jej odkaz bude trvať len vo vedeckých kruhoch (je po nej pomenovaná aj cena). Veď kto by sa dnes zaoberal na umeleckej úrovni životom teoretičky? Aj herci na tlačovke žartom priznávali, že spočiatku boli z projektu v rozpakoch. Vášnivá pamiatkarka? To čo má byť? Koho to už len bude zaujímať? No práve. Je to prekvapenie, ale je to možno jedna z najlepších inscenácií, čo má divadlo v repertoári.
Cit či necit?
Predsa len, srdce je srdce a sentimentálna nôta vždy pôsobí, hoci v hre sa tvorcovia zamýšľajú nad správnym dávkovaním sentimentu a jeho zmyslom. Načo však teoretizovať? Predsa samotná táto teoretička bola samá emócia a vrúcnosť (oblá, prívetivá Anikó Vargová – krv a mlieko – to výborne stvárňuje, ešte aj mäkučkým hláskom). No a práve vďaka tomu citu dokázala Lilly prežiť, podať výkon a ešte aj obohatiť slovenskú kultúru. Mala ju totiž rada.
To, čo Alžbeta Güntherová – Mayerová urobila pre slovenské umenie a históriu, ako keby jej teraz Grusková spolu s celým tímom vrátila. Vytiahla jej činnosť na svetlo sveta a dala jej všeplatný zmysel. Podobných ľudí je v slovenskej pospolitosti veľa. Nevidno ich, sú ticho, robia si, myslia si, opatrujú a vytvárajú skutočné hodnoty. Iste im dobre padne táto hra, ktorá nie je len o Lilly, ale aj o nich. Bratislavské srdce nič neproklamuje, nedemoštruje, len bije ako zvon. Je o skutočnom živote a ľudských možnostiach zmocniť sa ho za každých okolností.
Alžbeta vedela ohodnotiť veci okolo seba, cítila za tú kvalitu zodpovednosť a uvedomila si svoje poslanie – zachovať ich a zmapovať. Chápala, čo má v rukách, a na to tiež treba nielen vzdelanie, ale i talent. Ak to niekto nevie, nedá sa mu to zazlievať, má asi iné schopnosti, ale môže narobiť poriadnu paseku.
Lilly mala pochopenie aj pre takéto prehmaty, ktoré sa u nás vyskytovali a vyskytujú v kultúre: Sme mladý národ, písala, niekedy ako deti (zaznie to aj v hre). Mala pochopenie pre všetko. Divadelná hra ale ukazuje, že umenie sa nedá riadiť ani kontrolovať tak, ako iné odvetvia života. V oblasti umenia je dôležitý osobný vklad, sila talentu, energia kolegiálnych vzťahov, istá mágia náhody, všeličo na prvý pohľad epostrehnuteľné, vytvára hodnoty. A pôsobí tam večný, majestátny audit času, akási „kardioinventúra“, ktorá pre Alžbetu Günterovú – Mayerovú v DPOH dopadla vynikajúco.
