Stvárniť takú postavu, ako je Alžbeta Güntherová-Mayerová, musí byť pre herečku náročné. Nie je vymyslená, mnohí si ju pamätajú. Vy ste o nej vedeli?
Musela som sa s jej príbehom oboznámiť, ale hneď som vedela, že táto téma si vyžiada všetko, čo viem o divadle a o hereckej práci. Povedala som si, že budem môcť uplatniť všetky svoje skúsenosti, a to ma potešilo.
Asi ste si ich práve bilancovali, veď ste tento rok 24. marca oslávili päťdesiatku. Bola úloha Lilly, ako Güntherovú-Mayerovú volali, azda darček k jubileu?
Nebol to zámer, len sa oboje v mojom živote spojilo. Mohla som sa zamyslieť a herecky sa skoncentrovať na svoje skúsenosti.
Pozrite si zábery z novej hry v DPOH
Ako ste sa o tejto úžasnej príležitosti dozvedeli? Bol to obyčajný telefonát?
Prišlo to, keď sme v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava skončili prípravu predošlej inscenácie Prešporské porno. Pár dní nato za mnou prišla riaditeľka Valika Schulczová, aby mi povedala, že chystajú inscenáciu Bratislavské srdce, čo je hra o Alžbete Güntherovej-Mayerovej. Tá informácia mnou najprv len tak prešla, človek vždy rieši niečo akútne, takže som si význam tej ponuky ani hneď naplno neuvedomila. Až neskôr, keď som sa do témy trocha ponorila, pochopila som, čo vlastne mám pred sebou, akú príležitosť som dostala.
Mali ste aj obavy?
Skôr som pocítila veľkú zodpovednosť. Dokonca som vyjadrila pochybnosti, či všetko zvládnem. Zdalo sa mi to veľmi náročné.
A v praxi? Boli v hre pasáže, ktoré vám robili problémy?
Scenár Anny Gruskovej je tak správne a dobre napísaný, že mi bol spoľahlivým východiskom aj oporou. Človek nemôže poznať všetky povolania tak dôverne, aby o nich všetko vedel. Práca Lilly bola špecifická, a tak v scenári neboli len tradičné dialógy, ale aj citáty z listov či dokumentov.
Čítajte viac Nová hra DPOH Bratislavské srdce naznačuje, ako to chodí v kultúre. Je o príbehu pamiatkarky Lilly Mayerovej
Ako ste postupovali? Čo vám pomohlo?
Ako hovorím – samotný scenár. Text bol naozaj napísaný tak, že ma podržal. Všetky tie listy, citáty, záznamy, fakty o Lilly mi pomohli do nej prenikať a spoznať jej svet. Ona si napríklad písala denník a v Betliari si písala aj pracovný denník. V tých záznamoch akoby sa zhmotňovala. Takže to, že obsah bol ťažký, mi vlastne pomohlo. Mohla som o to lepšie a hlbšie tvoriť túto úlohu.
V hre Bratislavské srdce sú aj pasáže, keď postava odrieka zoznam vecí, ktoré práve zapisuje do zoznamu pamiatok. Ako doklad o inventári múzea. Sú to názvy celkom obyčajných predmetov, napríklad bábika či topánky. Ako sa hrá takéto vymenovávanie? Na javisku to pôsobí výborne.
Naozaj je dôležitý prístup. Keď čítate takéto fakty na papieri, beriete ich ako fakty, ako obyčajné názvy, a tak zneli aj nám. V momente, keď sme sa o nich zhovárali s režisérkou a keď sme si to celé ľudsky priblížili, už to bolo niečo celkom iné. Ide o to, že v tých deviatich kufroch a vo dvoch cestovných vakoch boli osobné veci Andrássyovcov, ktoré tam rodina naozaj nechala. Keď si to človek uvedomí, je to hneď iný pocit. Veď si len predstavme, že svoje osobné veci, svoju intimitu, musíme niekde zanechať, že sa dostanú do rúk niekomu cudziemu a stanú sa múzejnými pamiatkami! Už nie sú naše!
Foto: ROBERT TAPPERT
Ako to prežívali Andrássyovci? Videli tie veci v múzeu?
Hovoril nám o tom v múzeu Július Barczi (historik a teoretik umenia – pozn. red.). Vraj Andrássyovci prišli na návštevu do vlastného kaštieľa, kúpili si vstupenku a pozreli sa ako diváci do vlastného domu. Tento moment bol pre mňa veľmi silný, a preto ma ten zoznam osobných vecí, aj detských, neustále dojíma: nekompletná stavebnica, bábika s takou a hentakou sukničkou, s takými vláskami, s onakými vláskami, to znie na javisku. Viete si predstaviť, že vaše osobné veci by niekto takto registroval?
Ako je táto dojímavá časť hry vyjadrená v scenári?
V scenári je to akoby zoznam, ale v momente, keď sa nad kontextom zamyslíme a pripustíme si ho k srdcu, tak už to nie je len zoznam.
Okolo hry je veľa magického. Jednak sa na Lilly podobáte, jednak sa mi zdáte aj taká povaha. Vrúcna, pozitívna a ešte aj pochádzate z kraja, kde sa príbeh – z Bratislavy vyhostenej Alžbety – odohráva. Betliar vraj dobre poznáte. Je to zázračná náhoda?
Ste veľmi láskavá, že hovoríte o tej mojej podobnosti s Lilly, za to vám veľmi ďakujem. Naším zámerom bolo naozaj určité fakty si k sebe čo najviac ľudsky pripustiť. Keď sa robí dokumentárna dráma, tvorcovia niektoré reálne situácie podčiarkujú. My sme veľmi chceli, aby to predstavenie nebolo len o našom videní Lilly. V určitých momentoch akoby naznačíme situáciu, v ktorej sa len možno mohla ocitnúť. My nevieme presne, aká bola Lilly, poznáme ju len z počutia, ale vieme sa ľudsky priblížiť k situáciám, ktoré prežívala, a stvárniť našu predstavu o nich. Čerpáme aj z toho, ako sa na Lilly spomína, z faktov, ale mnohé epizódy, ktoré sme načrtli v inscenácii, sú len podnetom, aby si divák vytvoril vlastný obraz.
Foto: ROBERT TAPPERT
Mali ste možnosť spoznať aj príbuzných Lilly? Napríklad aký bol ďalší osud jej syna Petra, ktorý sa stal neskôr výtvarníkom a ktorý je postavou hry?
Július Barczi ho veľmi dobre poznal a rozprával nám o ňom. Peter zomrel pred pár rokmi, žil v Bratislave a má vnučku, ktorá o hre vie.
V celkovo skôr clivej inscenácii je chutná a veselá scéna, v ktorej spievate a tancujete. Už len kvôli tej scéne sa na hru oplatí prísť. Čo pre vás znamená takéto hravé intermezzo vo vážnej hre?
V spomienkach na Lilly bolo cítiť aj jej chuť žiť, jej bohémskosť. Preto som bola rada tomuto výstupu. To bola jej obľúbená pesnička. Je o človeku, ktorý ide so svojím psom, kráča, sú ubití, ale navzájom sa povzbudzujú: Dobre bude! Síce nás oklamali, ale dobre bude. Zhruba o tom spievame a je to tam vedome vložené ako charakteristika. Chceli sme sprostredkovať tento pohľad na Lilly, ukázať, že mala rada život, bohémsku uvoľnenosť a študentov.
Čo radšej hráte – dojímavé party alebo takéto veselé?
V silnom príbehu je to komplexné. Som v ňom hlboko a je tam všetko! Mám veľmi rada tento žáner – vyžaduje koncentráciu, všetko má svoj symbolický význam, čiže – nikto nemôže ani na chvíľu pauzovať. Milujem predstavenia, ktoré si vyžadujú maximálnu sústredenosť hercov. Je to výnimočné a vždy nás to niekam posunie.
A ako s vami pracovala režisérka Mariana Luteránová? Bola prísna, aby ste sa nerozptyľovali?
No to by inak vyzeralo, keby bola veľmi prísna! Toto muselo práve vznikať spoločne a slobodne, preto je to také bytostné. Každé predstavenie sa rodí v danej chvíli. Takáto citlivosť a jemnosť sa nedajú narežírovať. Všetci musíme vedieť, čo hľadáme, režisérka musí dôverovať nám, my musíme dôverovať jej. Predstava sa načrtne a potom hra žije svojím životom. Staráme sa o ňu.
Zmienili ste sa, že keby bola režisérka prísna, hra by bola iná. Ako to vyzerá, keď je režisér prísny?
Musím sa usmiať nad touto témou, ale áno, keď je režisér prísny, je iná konštrukcia. Však prísna bola aj Mariana Luteránová, ale iným spôsobom. Bolo dôležité dodržiavať dohody, ale iste vnímate, že to predstavenie dýcha. A na to, aby dýchalo, musia herci participovať na tom predstavení. No a my sme ho tvorili spolu. To bolo veľmi dôležité.
Často hráte v Bratislave, už v hlavnom meste aj bývate?
Som na voľnej nohe, ale je to moja tretia inscenácia v tomto bratislavskom divadle. Bývam inak v Košiciach s mojím drahým manželom, ktorý ma pustil na skúšobné obdobie do Bratislavy, kde mám, samozrejme, prenájom.
Manželovi nebolo smutno? Ste predsa ešte krátko spolu.
Však teraz cez sviatky sa mu budem venovať.
Je mu hra Bratislavské srdce blízka?
On je vedec, fyzik, takže neviem. Ja ho väčšinou prekvapujem tým, čo hrám, nezvyknem ho dopredu zasvätiť. Nech si to užíva ako divák.
V hre sa povie, že Bratislava je zázračné mesto.
Áno, presne sa povie: Vidím v tomto zázračnom meste odraz svojej vlastnej duše.
Je to aj váš pocit?
Myslím, že Bratislava je krásna. Posúva sa, sú pred ňou veľké výzvy. To mesto asi nebolo myslené pre toľko ľudí a toľko áut, ale myslím, že sa veľmi rozvíja. Držím palce Bratislave.
Pochodili ste v nej miesta, kde Alžbeta pôsobila?
V škole sme neboli, boli sme v Betliari, stretávali sme sa s ľuďmi, počúvali sme podcasty a pozerali dokumenty. Mňa zasiahol najviac ten Betliar. Tam som niečo pochopila. Niečo magické a magickosť sa nedá prerozprávať, to musíte pocítiť.
