Dvaja voči osudu
Príbeh hry je jednoduchý: v Hirošime, meste zasiahnutom atómovou bombou, sa roky po tejto veľkej ľudskej tragédii stretávajú muž a žena (Robert Roth a Táňa Pauhofová), milenci, ktorí objavili, že ich telá sú si stvorené navzájom na mieru. On Japonec, ona Francúzka, každý si nesie svoje bolesti a milovanie ich prehluší. Tak, ako si odhalili svoje telá, chtiac-nechtiac vyzliekajú pred sebou aj svoje duše.
Pozrite si zábery z inscenácie Hirošima, moja láska s Táňou Pauhofovou a Robertom Rothom v Divadle Aréna.
Marguerite Durasová v roku 1959 napísala pôvodne filmový scenár, z ktorého vznikol legendárny film Hiroshima, mon amour, filmová báseň o láske, nenávisti a strachu, ale aj o ľudskej pamäti. Autorka sama mala pohnutý osud, narodená vo francúzskej Indočíne (Vietnam) mala pod kožou iné kultúry, ale aj rasizmus, sociálnu nespravodlivosť a politickú brutalitu, po otcovej smrti okúsila chudobu, v Paríži sa po nástupe fašizmu angažovala v odboji. Nepokojná spisovateľská duša, rebelka, čo víta každé dobrodružstvo aj hlas všetkých trpiacich a nespravodlivo súdených.
Zomrela v roku 1996, no keby mohla vidieť svoje predstavenie v podaní Táne Pauhofovej a Roberta Rotha, bola by nadšená. V réžii Martina Čičváka na scéne Hansa Hoffera, v kostýmoch Kataríny Holkovej a za sprievodu Violette Quartet sa tu divadelnou mágiou objavila esencia veľkých paradoxov ľudskej existencie. Láska a zloba, život a smrť, vina a nevinnosť, všetko sa dostáva ku slovu v dychu dvoch milencov, ktorí vedia, že ich láska nemá budúcnosť.
Nahí pred svetom
Robertovi Rothovi uveríme nielen všetky emócie muža zmietaného vášňou, ale dokonca aj to, že je Japonec. Táňa Pauhofová je ako žena s tajomstvom krehká a plná francúzskeho šarmu aj clivoty, no keď sa rozohní, zmetie všetko ako búrka, aby sa vzápätí schúlila v jeho náručí. Vášeň v ich milovaní ovládne scénu tak, že sa vznášajú mimo času a priestoru. Strieda ju hnev, krik a potláčané slzy za všetku nespravodlivosť osudu, ktorá doľahla na nich samých, na Hirošimu, na celé ľudstvo.
„Nič si nevidela v Hirošime. Nikdy si neplakala pre Hirošimu,“ hovorí milenec milenke, Japonec Francúzke. „Videla som všetko. Teplotu Slnka na Námestí mieru… Videla som trpezlivosť, nevinnosť, zjavnú nehu, všetko to, s čím sa tí, čo zatiaľ prežili Hirošimu, prispôsobili nespravodlivému osudu, aký si fantázia, zvyčajne taká plodná, nedokáže predstaviť.“ A potom rovnako vášnivo spomína na svoju prvú lásku, keď za vojny milovala nepriateľa. Vo svetle všetkého, čo prežila, sú obaja znova celkom nahí a majú strach. Strach, že svoju lásku stratia, aj strach, že na ňu raz zabudnú.
Marguerite Durasová napísala nadčasovú hru a ukotvila ju vo svojej životnej skúsenosti, v prelomovej dobe ťažkého 20. storočia, v ktorom sa striedali vojny, padali monarchie aj kolónie, zrodil sa fašizmus, ale aj svitala nová nádej. Nádej, že láska raz premôže aj smrť. Že v blízkosti nájdeme vykúpenie. A že nestratíme pamäť, aby sme boli citliví voči všetkej zlobe sveta. Hirošima, moja láska v Divadle Aréna túto pamäť prebúdza.
