Vaša kniha je o divadle, ale vraj aj o dnešných mladých ľuďoch. Čo skrýva?
Naozaj je to kombinácia beletrie s náučnou literatúrou, ale v podstate ako celok je to román a vydavateľ k tomu pridal „divadelný“, takže divadelný román. Je to príbeh stredoškolákov z vyšších ročníkov, ktorí majú veľmi inšpiratívneho a inovatívneho profesora. Učí ich dejiny slovenského divadla zážitkovou formou tak, že s nimi robí vlastné divadlo. Z triedy sa postupne vyformuje divadelný súbor a tým, že sami divadlo robia, veľa sa o ňom aj naučia. Na tom je postavený špecifický koncept knihy.
Pozrite si snímky z krstu knihy Sme divadelníci.
Mali ste náročnú úlohu spojiť autorskú fikciu s faktami z „bradatej“ histórie. Ako sa vám pracovalo v takejto kombinácii?
Bolo to dosť ťažké, mnoho vecí som si musel naštudovať, aj keď som vyštudovaný teatrológ, históriou divadla som sa špeciálne nezaoberal. Štúdium faktov ma niekedy trocha brzdilo v spisovateľskom rozlete, ale na druhej strane princíp, keď študenti sami robia divadlo, bol pre mňa inšpiratívny. Keď som sa vžil do roly divadelného organizátora a možno aj trocha režiséra, keďže som do knižky za nich vymýšľal rôzne interpretácie a koncepcie, veľmi ma to bavilo a napĺňalo.
Kto sú hrdinovia vašej knihy?
Je to skôr kolektívny hrdina, spájaný postavou profesora. Každá postava z knižky sa spája s určitou divadelnou profesiou – niekto je herec a zároveň má aj organizačné schopnosti, takže je aj divadelný manažér, iný hrdina je režisérom a tiež má organizačné schopnosti, ženská hrdinka je scénografka a tak ďalej. Fakty sú do príbehu vkladané rôznym spôsobom, študenti sa veľa medzi sebou o divadle rozprávajú, diskutujú o tom, čo by chceli inscenovať, aj sami študujú, komentujú a uvažujú o tom. Fakty sa k nim dostávajú aj vo výklade profesora, niekedy mailom, niekedy naživo, vždy vysvetlí svojim študentom historický kontext a vždy robí aj diskusie, tlačí na nich, aby boli aktívni a aj sami si niečo pripravili. V románovom príbehu pracujem s rivalitou medzi dvoma hlavnými chlapčenskými postavami. Práve vďaka diskusiám a sporom v súbore sa snažím prepájať fakty s fikciou. Suma poznatkov je potom poskladaná z viacerých zdrojov mozaikovitým spôsobom.
Foto: Robert Huttner
Napísali ste teda divadelný román ako príbeh jednej triedy, ktorá sa začne venovať divadlu – aké dobrodružstvo spolu zažili?
Aj keď to poviem trocha nadnesene, je to dobrodružstvo poznania aj hľadania seba samých. Viacerí z nich si vyberú divadelné profesie pre svoju budúcu kariéru a sú preto v spore s rodičmi, ktorí voči umeleckým smerom „kladú odpor“. A, samozrejme, zažijú dobrodružstvá vo vzťahoch, kde sa tiež hľadajú.
Ako spisovateľ máte skúsenosti s témami o mladých. Bolo to v tejto knižke v niečom iné?
Možno ani veľmi nie. Iný bol však koncept knihy, ktorý ma nútil pracovať s faktami. V porovnaní s mojimi predchádzajúcimi knižkami sú títo hrdinovia starší – v knihe Keď sa pes smeje mal hrdina vek medzi pätnástym a šestnástym rokom, v knihe Venussha (Ťažký týždeň) hrdinka len v tom týždni dosiahla trinásť rokov. V knihe Sme divadelníci je rok zo života stredoškolákov na gymnáziu zhruba medzi osemnástkou a devätnástkou. Takže sú to v podstate dospelí ľudia, ale na tom veku je čarovné, že ešte stále dospievajú a sú aj trocha deťmi.
Takže sa ako autor posúvate ku staršej vekovej kategórii svojich postáv…
Áno, aj to je pravda. Zároveň však táto knižka nie je len pre stredoškolákov či pre tínedžerov a ich rodičov, ale aj pre vysokoškolákov, pre pedagógov, ktorým, dúfam, môže poslúžiť ako inšpirácia pre ich predmety – a nemusia byť ani umeleckého zamerania. Myslím, že forma môže byť prijateľná aj pre dospelých čitateľov.
