Režisér Dávid Paška: Pre národniarov je Hviezdoslav len šlágvort. Krvavé sonety uvádzame v angličtine, aby sme Hviezdoslava dostali na medzinárodnú scénu

V DPOH uviedli inscenáciu The Bloody Sonnets - čiže Hviezdoslavove Krvavé sonety v angličtine. Prečo hovorí režisér Dávid Paška o vymanení básnika z kruhu národniarov a ako chce Hviezdoslava dostať na medzinárodnú scénu?

19.01.2025 06:00
debata (4)
Režisér Dávid Paška: Pre národniarov je Hviezdoslav len šlágvort. Krvavé sonety uvádzame v angličtine, aby sme Hviezdoslava dostali na medzinárodnú scénu
Video
Prečo hrajú Hviezdoslava v angličtine? / Zdroj: TV Pravda
Krvavé sonety ako The Bloody Sonnets v DPOH

Pozrite si snímky z inscenácie The Bloody Sonnets, čo je anglická verzia Hviezdoslavových Krvavých sonetov v DPOH.

Fotogaléria
Annamária Janeková a Katarína Morháčová v...
Katarína Morháčová a Annamária Janeková v...
+5Annamária Janeková v inscenácii The Bloody...

Dávid Paška (nar. 1999) absolvoval divadelnú réžiu na Max Reinhardt Seminar vo Viedni a patrí medzi nastupujúcu generáciu medzinárodne aktívnych divadelných režisérov a dramatikov. Vo Wiener Neustadt uviedol Dona Karlosa, v salzburskom Schauspielhause vlani hrali jeho inscenáciu 1984. Na jeseň obohatil repertoár SND jeho Tatarka a najnovšie režíruje v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava inscenáciu The Bloody Sonnets – Krvavé sonety v prebásnení Íra Johna Minehana. Tu jeho poézia znie popri veršoch Rilkeho, Apollinaira či Puškina.

Povedali ste, že inscenáciou Bloody Sonnets chcete vymaniť Hviezdoslava z kruhu národniarov, ktorí možno ani nevedia po anglicky. Podarí sa to?

Prvá vec je, či si to vôbec prídu pozrieť. Podľa mňa ani nie, budú im možno stačiť obrázky on-line alebo si vystriehnu niekoho, kto bol možno trošku pohoršený. Meno Hviezdoslav využívajú ako šlágvort pre seba, lebo predpokladajú, že asi každý vie, kto je Hviezdoslav, majú nejaký pocit a prežitok z priestoru Divadla Pavla Orságha Hviezdoslava a zároveň aj osobnú skúsenosť z toho, že ho sami recitovali. Sú vyslovene vítaní, nech sa o to pokúsia, pretože my sme na strane dobra.

Čo to znamená?

My otvárame slovenskú poéziu, slovenské divadlo medzinárodnej komunite, vymaňujeme sa z predstavy, že sa tu musíme uzavrieť sami do seba a používame na to práve Hviezdoslava, ktorý naozaj medzinárodný bol. Pochybujem, že budú mať schopnosť zabrániť nám, aby sme s The Bloody Sonnets išli ďalej. Pôjdeme a veľmi sa teším, že na to nebudú mať dosah.

Skôr sa teda teším, že Hviezdoslava zrazu ľudia spoznajú na medzinárodnej úrovni – budú sledovať dve slovenské herečky po anglicky recitovať Hviezdoslavovu poéziu. To je úžasné, som z toho až v eufórii. O chvíľu už na to národniari nedočiahnu, lebo nemajú tú schopnosť, nemajú argument ani vzdelanie, aby niečo také robili. Môžu si písať na Telegrame, aký majú problém so mnou, môžu sa vyhrážať, ale na našej inscenácii sú vítaní, lebo dúfam, že táto inscenácia obstojí aj v ich kritike. Myslím, že divák sám rozhodne, čo chce vidieť a čo nie.

Kto by mohol byť pohoršený a čím vôbec?

Človek by mal byť pohoršený vojnou, nie? Hrôzami prvej svetovej vojny a tým, že sa to opakuje. Vidíme jasné paralely k tomu, čo sa deje teraz, zdivočenie ľudí, ultranacionalizmus, ktorý spôsobuje, že z národa sa stáva etnikum v boji s ďalším etnikom. Tento sociálny darwinizmus sa znova pumpuje a uvidíme, kde sa to skončí. Dúfam teda, že sa ľudia budú pohoršovať nad vojnou.

Ak ich pohoršia nejaké obrazy, ktoré sú deskriptívne k jeho lyrike, tak ma to veľmi mrzí. Naším cieľom však nie je pobúriť či pohoršiť, ale keď tak vytvoriť škandál – v starej gréčtine skandalo je kameň, o ktorý zakopneme a už nevieme chodiť rovnako. Dúfam, že sa niečo v nás ozve, či už malý otáznik, s ktorým ľudia odídu alebo výkričník – takto to ďalej nepôjde! Akákoľvek reakcia je dobrá, lebo chcem práve zobudiť ľudí z letargie. Aby slová o mieri neboli len malé citátiky na sociálnych médiách, aby ich nevyužívali len tradicionalisti, nacionalisti a skupiny ľudí, ktoré sú anachronistické a už nemajú čo robiť v spoločnosti 21. storočia.

režisér Dávid Paška Foto: Ľuboš Pilc
Dávid Paška režisér Dávid Paška

Kde na medzinárodnej scéne chcete The Bloody Sonnets uviesť? Spomínal sa New York. Čo ďalšie miesta?

Zatiaľ sú dohodnuté USA, s tým, že prvý termín je september 2025. Teraz riešime La MaMa Experimental Theatre, ktoré má krásnu históriu a medzinárodné publikum, ich divadelná tradícia sa tiež vyvíjala z minorít (od svojho vzniku v roku 1961 do dneška toto divadlo podporilo vyše 5000 produkcií, na ktorých sa podieľalo 150 000 umelcov 70 národností), takže Krvavé sonety a naša inscenácia The Bloody Sonnets by do ich repertoáru mohli pekne zapadať. Dostali sme otázky, či chceme ísť do Filadelfie. Takže najskôr anglofónny svet a potom by sme sa mohli dostať do nemecky hovoriaciach krajín.

Ako sa vám podarilo, že zahraničie prejavilo záujem o slovenského Hviezdoslava?

Vzniklo to zo vzájomných sympatií a vďaka Foundation + 421, ktorá sa zaujíma o amerických Slovákov a narazili aj na mňa a moju medzinárodnú tvorbu – robil som už v Rakúsku, Nemecku, Rumunsku a Poľsku. Chcú podporiť vznik slovenského diela, ktoré je zároveň medzinárodné. Spolu sme hľadali, čo spracujeme a na koho budeme cieliť.

Pre obe herečky – Annamáriu Janekovú i Katarínu Morháčovú je vaše spracovanie Krvavých sonetov v prebásnení Johna Minehana náročná úloha, ktorú skvele zvládli. Poznali ste obe už predtým, či ako ste ich hľadali?

S Annamáriou Janekovou som už pracoval, robili sme spolu Schimmelpfennigovu Odyseu, ktorá je teraz tiež na turné po festivaloch a žne tam úspechy. Chcel som s ňou pracovať znovu, dokonca mi aj ona raz napísala, škoda, že v tejto sezóne nerobíme nič spoločne. A ja na to, počkaj a o tri týždne som jej ponúkol Krvavé sonety. S Katarínou Morháčovou sa poznáme cez Nadáciu +421, v ktorej tiež pôsobí. Vďaka tomu, že už dlho žije v USA, máme človeka, ktorý dokonale ovláda angličtinu i slovenčinu. Annamária zasa vyrastala v Nemecku a ovláda šesť jazykov, mohli sme ich spojiť. Bolo to šťastie, ktoré sa nedá naplánovať.

Annamária Janeková a Katarína Morháčová v... Foto: ROBERT TAPPERT
DPOH, The Bloody Sonnets Annamária Janeková a Katarína Morháčová v inscenácii The Bloody Sonnets v DPOH.

Asi nie je veľa herečiek, ktoré by tak dokonale zvládli reč, dokázali si to celé pamätať a skvele stvárniť…

To si netrúfam posúdiť, doteraz takéto požiadavky na herečky ani nikto nekládol. Teraz už však taký dopyt začína vznikať a myslím, že sa ukáže, koľko ľudí je jazykovo ako zdatných. Ide však aj o akceptovanie a spracovanie poézie, herečky sa tu otvárajú inému typu herectva. Naše dve herečky sú v tomto absolútne výnimočne otvorené, absolvovali iné divadelné školy s inými divadelnými tradíciami. To všetko sa stretne v našej inscenácii, azda úspešne.

Aké publikum by ste si pre svoju inscenáciu The Bloody Sonnets predstavovali?

Chcem rôznorodé, medzigeneračné publikum od študentov po ľudí v mojom veku, teda už pracujúcich (režisér sa narodil v roku 1999 – pozn. red.) až po seniorov. Má to byť pre každého, kto má rád divadlo, poéziu a občiansku povinnosť rozmýšľať o vojne a o mieri. To by hádam mohol byť každý.

Ako dlho vznikala táto inscenácia, ktorá priam hýri nápadmi – od slovných, vizuálnych po hudobné?

Začali sme sa o tom intenzívne rozprávať asi pred rokom, skúšalo sa dva mesiace od novembra 2024. Veľa sme pracovali aj on-line, keďže jedna herečka má medzinárodné záväzky, obnášalo to veľa čítania.

Využívate aj slávnu železnú oponu s Benkovou maľbou, ktorú dávno diváci nemohli vidieť. Čí to bol nápad?

Od začiatku som tú železnú oponu chcel, bol to úvodný motív, ako sme sa dostali k pastorálnej maľbe. Železnú oponu môžeme stiahnuť a vytiahnuť, pôvodne sa malo hrať všetko pred ňou, ale potom sme nápad posunuli ďalej. Som z tej opony nadšený, lebo prináša nielen folklór a pastorálne témy, ale aj tému mieru a akejsi Arkádie, ktorú sme rozvinuli v koncepte. Samozrejme, pri uvádzaní na Západe nestiahneme železnú oponu s reprodukciou Benkovho obrazu, ale vo Veľkej sále DPOH túto možnosť máme.

Annamária Janeková v inscenácii The Bloody... Foto: ROBERT TAPPERT
DPOH, The Bloody Sonnets Annamária Janeková v inscenácii The Bloody Sonnets v DPOH.

V Slovenskom národnom divadle ste len nedávno, v novembri mali premiéru vašej inscenácie Tatarka. Máte teraz „spisovateľské“ obdobie?

Mám obdobie, keď sa zaoberám slovenskou históriou a literatúrou 20. storočia. Pripravujem aj projekt o druhej svetovej vojne, kde riešime správy Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z Auschwitzu. Takže sezóna až do júna 2025 je venovaná slovenskej poézii a dráme. Bol môj cieľ vrátiť sa na chvíľu z Viedne pracovať na Slovensko. V čase, keď slovenská kultúra čelí problémom a ťažkostiam, môžeme uvádzať témy, texty a literatúru, na ktorej nám záleží. Chceme ju spracovať skôr, ako si ju privlastní a skarikuje skupina, ktorá o nej nič nevie, pre ktorú je to len šlágvort a baner jej propagandy. My teda robíme antipropagandistickú činnosť – moderne a s vitalitou, čo nás teší. Som rád, že môžeme robiť slovenské témy netendenčným spôsobom – na rozdiel od skupiny, ktorá je teraz pri moci.

Zuzana Fialová, Tatarka Čítajte viac Zuzana Fialová: Možno by bolo fajn nehanbiť sa za seba. Čím ju nadchol Dominik Tatarka?

Pôsobíte vo Viedni aj inde vo svete, prenikli chýry o problémoch slovenskej kultúry aj na medzinárodnú scénu?

Áno, sme zasa príkladom toho, ako to môže ísť zle v Európe. V Nemecku a Rakúsku majú teraz svoje obrovské problémy a tiež sa tam schyľuje k obmedzovaniu kultúrnych inštitúcií. Financovanie je už v Nemecku veľkým problémom. To, čo sa začalo v lete 2024 – intenzívne vyhadzovanie z funkcií aj fungovanie Otvorenej kultúry, vyrobilo zo Slovenska akúsi čiernu ovcu, takto prosím, nie. Zároveň sa tiež stala jedna zaujímavá vec, ľudia sa začali zaujímať o umelcov a umelkyne, ktoré tu vytvárajú divadlo či umenie ako také a snažia sa bojovať proti cenzúre. Zrazu sa aj z Bratislavy, ktorá je blízko Viedne, stalo miesto, kam ľudia chodia na kultúru, veď nič viac sme ani nemohli chcieť.

Som rád, že slovenských umelcov pozývajú na diskusie do zahraničia, zaujímajú sa o ich diela. Skupina, ktorá je teraz na ministerstve kultúry, chce všetko deštruovať, to je jasné, chce všetko rozhodiť, nech tu nič neostane, ale to do veľkej miery zjednotilo umeleckú obec. Vlastne nás to posilnilo. Ja ako outsider v tejto komunite – neštudoval som tu (vyštudoval réžiu v Max Reinhardt seminári vo Viedni – pozn. red.) môžem umelcov aj študentov podporovať, aby mohli v tejto krajine slobodne tvoriť, keď tieto strašiaky zmiznú v histórii. Som smutný, no zároveň vidím možnosti, ako sa sami autocenzúrou nedostávať do strachov z malosti do reklúzie vidieckeho divadla. Konfrontujme sa aj s inými divadelnými tradíciami, ale aj inscenáciami, literatúrou a poéziou.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 4 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Krvavé sonety #DPOH #Hviezdoslav #Dávid Paška #The Bloody Sonnets