The Bloody Sonnets z dielne nadaného Dávida Pašku, ktorý režíroval Tatarku v SND či Odyseu v Štúdiu L + S, predstavujú účinný impulz pre zamyslenie sa. Aby divák plnohodnotne uchopil všetky detaily, ktoré sa v hre nachádzajú, odporúčame navštíviť predstavenie opakovane. Na jeseň uvedú Paškovu inscenáciu na divadelných scénach v New Yorku.
Dialóg s inými spisovateľmi
Tvorcovia sa rozhodli naštudovať Krvavé sonety, resp. The Bloody Sonnets, v anglickom jazyku (o preklad sa postaral írsky básnik a prekladateľ John Minahan), divákom sú po celý čas k dispozícii aj slovenské titulky. Paradoxne je však anglický preklad jednoduchší a zrozumiteľnejší, a keďže sa toho na pódiu deje tak veľa, je praktickejšie zabiehať očami práve k nemu.
V inscenácii zaznejú aj Rilkeho nemecké, Ungarettiho talianske, Apollinairove francúzske a Puškinove ruské citáty a verše, ktoré dopĺňajú Hviezdoslavove sonety o kontext doby a o rôzne pohľady na práve prebiehajúcu vojnu – vedú s ním dialóg.

Naštudovanie hry v niekoľkých jazykoch muselo byť pre hereckú dvojicu v zložení Annamária Janeková a Katarína Morháčová nepochybne náročné. Nielen naučiť sa naspamäť jednotlivé texty, ale aj navnímať ich obsah, rozmer a emócie, ktoré v nich autor ukryl.
Samotné stvárnenie Krvavých sonetov srší inšpiráciou a nápadmi, divák nevie, kam skôr upriamiť zrak – v istých momentoch dokonca dochádza k búraniu štvrtej steny. Mnohých poteší nezvyčajný bulletin vo forme žolíkových kariet.
Paška sa vo svojej inscenácii rozhodol využiť aj ikonickú železnú oponu s maľbou od Martina Benku, s ktorou sa v závere pohral prostredníctvom vizuálnej projekcie.
Scénografia, o ktorú sa postaral Julius Leon Seiler, je bohatá na výrazové prostriedky, nad každým z nich by sa dalo zamyslieť, no nie je kedy!
Na pódiu sa totiž neustále čosi deje, pokojné rozjímanie sa po niekoľkých minútach mení na búrku emócií – hnev, smútok, frustrácia, beznádej… Herečky vo svojich úlohách excelujú, v často absurdných scénach vierohodne stvárňujú celú škálu pocitov a myšlienok.
Raz ich vidíme ako vojačky v kamuflážnom prestrojení, neskôr zasa ako spievajúce pionierky. Kým Annamária Janeková je už akousi stálicou DPOH, pre Katarínu Morháčovú ide na doskách tohto divadla o debut. Ich spojenie, hoci sa herečky dovtedy nepoznali, sa ukázalo ako správny krok.
Pozrite si snímky z inscenácie The Bloody Sonnets, čo je anglická verzia Hviezdoslavových Krvavých sonetov v DPOH.
Kedy sa poučíme?
The Bloody Sonnets sú síce experimentom, no nie snobským ani nepochopiteľným. Jazykom a myšlienkami jedného z našich najvýznamnejších básnikov sa inscenácia prihovára divákovi a nabáda ho k úvahe nad našou neustále sa opakujúcou históriou. Sme azda jej väzňami?
Musí napätie a vzájomná nevraživosť zakaždým vyvrcholiť vojnou takou strašnou, až sa trasú perá v rukách spisovateľov? Potom nastáva obdobie relatívneho pokoja, keď si ešte ľudia dobre pamätajú na hrôzy krviprelievania, ktoré odmietajú znovu dopustiť. No prejde niekoľko ďalších rokov a spoločnosť akoby zabudla, zloba sa opäť hromadí a je to tu zase.
Hviezdoslav napísal Krvavé sonety v čase, keď boli protivojnové texty trestné – človeku to dnes príde absurdné, no ak sa bližšie pozrieme na konflikty, ktoré v súčasnosti prebiehajú, zistíme, že prístup určitých častí spoločnosti k vojne je stále neuveriteľný. Veci sa nenazývajú skutočnými menami, okupácia je „špeciálnou vojenskou operáciou“, genocída civilného obyvateľstva „obranou“…
Inscenácia nám pripomína, že sa opäť nachádzame v kritickom období. Jednotlivec toho však, nanešťastie, veľa nezmôže. Ľudia by sa mali zomknúť vo vzájomnej solidarite, čo sa aj deje, no niekedy ani to nestačí.
Divák však predsa neodchádza z divadla pokorený, sonety doň zasejú iskierku nádeje v silu ľudského odhodlania. Dokážeme zvládnuť aj ďalšie krízy, ktoré nás čakajú, no kedy sa z nich konečne poučíme?
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
The Bloody Sonnets / Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava 2025 / r. Dávid Paška, d. Darina Abrahámová, h. Annamária Janeková a Katarína Morháčová.