Herečka Viktória Šuplatová: Keď je zle, divadlo má čo povedať. V pohnutých časoch nesmie mlčať

Dokáže zahrať dvanásťročné dievčatko v divadelnej rozprávke Terezka a Stratočas i ženu snov nedostupnú ako Mont Blanc. Ani jej nástup do televízneho seriálového hitu Nemocnica sa nedal prehliadnuť - hrala tu dcéru majiteľa nemocnice Vladára - a objaví sa aj v seriálovej novinke Večne mladí. Viktória Šuplatová sa v poslednom čase nedá prehliadnuť. Po premiére hry Váhavec v jej novom domovskom Divadle Astorka sme sa rozprávali o divadle, knihách i pohľade na aktuálnu situáciu v kultúre. Veď v Štúdiu L + S účinkuje v rovnakej hre, ktorá v lete pobúrila aj štátneho tajomníka Kuffu.

23.01.2025 06:00
Viktoria Šuplatová Foto:
herečka Viktoria Šuplatová
debata (2)

Viktória, v poslednej dobe vás vidíme čoraz častejšie, či už v televíznej Nemocnici, alebo v divadle. V novembri mala premiéru v SND inscenácia Tatarka, v DPOH účinkujete v rozprávke Terezka a Stratočas, v Štúdiu L plus S v inscenácii Moje baby a najnovšie v Astorke v hre izraelského autora Hanocha Levina o mužovi, ktorý stále váha medzi troma ženami. Nastalo vám práve šťastné obdobie?

Myslím, že áno, nejako sa mi pošťastilo. Hneď po skončení vysokej školy prišiel celý prúd príležitostí, brala som ich jednu za druhou. Je to zatiaľ veľmi príjemné, teším sa, že mám aj divadlo, aj veci v televízii.

Herečka Viktória Šuplatová: Divadlo má v pohnutých časoch čo povedať
Video
Čo si mladá herečka myslí o súčasnej situácii v kultúre? / Zdroj: TV Pravda

Ide to samo alebo musí herečka pre dobré príležitosti niečo urobiť?

Určite je v tom kus šťastia, som presvedčená, že niektoré veci v živote zapadnú do seba a potom to ide. Mojou častou výhodou je napríklad to, že vyzerám mlado – nie je mi príjemné to stále počúvať, no musím priznať, že vďaka tomu som získala viacero hereckých ponúk. Ale je za tým oveľa viac. Myslím si, že herec by mal mať v sebe stále túžbu tvoriť, vzdelávať sa a byť otvorený novým možnostiam aj rôznym prístupom tvorby režisérov. Mal by byť schopný vystupovať zo svojej komfortnej zóny a vždy robiť svoju prácu s chuťou a s nasadením, pretože vo výsledku to je skrátka vidno. Myslím si, a aj tomu stále chcem veriť, že to veľakrát rozhoduje. Keď si robíte svoju prácu poctivo, ľudia si vás zapamätajú.

Ako ste sa dostali do Divadla Astorka Korzo '90? Sama ste si ho vybrali alebo ste dostali ponuku ísť sem?

Dostala som ponuku hrať v hre Kartónový otecko, ktorú režíruje Ondro Spišák. Naskúšali sme to, bolo to veľmi príjemné, ľudsky aj profesijne sme si sadli a potom ma oslovili, či by som nastúpila do súboru. S veľkou radosťou som to prijala.

Viktória Šuplatová (prvá zľava) v hre Kartónový... Foto: ROBERT TAPPERT
kartónový otecko, Viktória Šuplatová Viktória Šuplatová (prvá zľava) v hre Kartónový otecko v divadle Astorka.

Ako sa vám páči vaša rola v novinke Astorky Váhavec? Je to zvláštna hra izraelského autora Chanocha Levina s veľmi zábavným židovským humorom…

Áno, hra je zvláštna a má svojský humor, veľmi sa teším, keď uvidím reakcie divákov. Ja som sa v tejto hre ocitla trochu nečakane. Skúšanie sa začalo bezo mňa, no potom tvorcovia prišli na to, že by som sa im hodila do jednej postavy, ktorá je síce v hre pomerne málo, no predsa som mohla vidieť v práci poľského režiséra Lukasza Kosa. Bolo pre mňa veľmi obohacujúce, že som tu mohla byť a vidieť jeho odlišný prístup k robote.

Viktória Šuplatová a Peter Šimun v hre Váhavec... Foto: ROBERT TAPPERT
váhavec, Viktória Šuplatová, Peter Šimun Viktória Šuplatová a Peter Šimun v hre Váhavec v Astorke

Vravíte, že v hre vás vidieť minimálne, no zato o vás hlavná postava váhavca Kokluša, ktorého hrá Lukáš Latinák, sníva. Voláte sa vznešene Mont Blanc. Ako sa vám hrala táto vysnívaná žena?

Vysnívaná žena sa hrá dobre. Meno mojej postavy vlastne nepoznáme, Kokluš ju volá Mont Blanc, lebo je preňho akýsi vrchol – nedosiahnuteľný Mont Blanc. Je príjemné byť pre niekoho vrcholom.

Vahavec Luikas Latinak Astorka Čítajte viac Nerozhodnosť zabíja. Lukáš Latinák je ako váhavec na smiech, aj je nám ho ľúto

Oveľa väčšiu postavu ste mali v televíznom seriáli Nemocnica. Tušili ste, že sa z vašej Barbory Vladárovej vyvinie taká veľká postava?

Vôbec som to netušila. Dokonca deň, keď sa konal kasting, bol veľmi náročný, nebola som si istá, či ho stihnem. Napokon som tam šla a vyšlo to. Aj tu vidno, že človek musí chodiť na kastingy, aj keď práve nemá náladu alebo sa necíti dobre, či má pocit, že to nie je rola preňho. Režiséra môžete zaujať aj na celkom inú postavu, než pôvodne zamýšľal.

Viktória Šuplatová v seriáli Nemocnica ako... Foto: JOJ
Nemocnica, Viktória Šuplatová Viktória Šuplatová v seriáli Nemocnica ako lekárka Barbora Vladárová.

Divadlu sa však venujete dlho, boli ste aj v Luduse.

Ako dieťa som chodila do školy Ludus asi desať rokov, kým som nezačala chodiť na VŠMU. Mala som k tomu blízko, vzťah k divadlu sa cez Ludus ešte upevnil a rozhodla som sa venovať divadlu aj ďalej.

Je dobré, keď si herec vyskúša rôzne divadlá? SND, kde ste už tiež mali niekoľko rol, je zamerané trochu inak ako Divadlo Astorka či Štúdio L + S.

Určite je, ale zároveň je to privilégium, nie samozrejmosť. Preto hovorím, že som mala šťastie, keď som hneď po skončení školy mohla hrať v rôznych divadlách. Je to obohacujúce a priala by som každému hercovi, aby si to mohol vyskúšať a zistiť, čo mu najviac vyhovuje a najviac ho inšpiruje. Zo všetkého sa dá čerpať.

V Divadle P. O. Hviezdoslava ste si zasa vyskúšali účinkovanie v rozprávke Jána Gorduliča Terezka a Stratočas, ktorá mala premiéru vlani pred rokom. Hlavnou témou inscenácie je závislosť od mobilov. Tam máte titulnú rolu Terezky. Hrá sa pre deti inak ako pre dospelých divákov?

Určite a urobiť dobrú rozprávku je veľmi ťažké. Hrám tam dvanásťročné dievčatko, vidíte, zasa jedna herecká príležitosť, za ktorú vďačím tomu, že vyzerám veľmi mlado. Jasné, že je to iné. My dospelí máme často pocit, že deti sú hlúpučké, veľa vecí nevedia a zoberú všetko, čo im ponúknete. Tak to vôbec nie je. Treba dávať veľký pozor, aby bol humor dosť inteligentný – lebo deti sú veľmi múdre publikum, niekedy možno múdrejšie ako to dospelé.

Viktória Šuplatová (vľavo) s Kristínou Tormovou... Foto: Richard Autner
DPOH, Terezka a Stratočas Viktória Šuplatová (vľavo) s Kristínou Tormovou v divadelnej rozprávke Terezka a Stratočas v DPOH.
Viktória Šuplatová: Ako sa jej hrá v novej rozprávke od Jana Gorduliča?
Video
Zdroj: TV Pravda

A ako sa vám hralo v Štúdiu L + S v hre Moje baby so Zuzanou Kocúrikovou a s Annou Šiškovou? Práve okolo uvedenia tejto hry v Malej Frankovej vznikla vlani v lete veľká kauza – pripomeňme, že hosťujúce predstavenie Národného divadla Košice prerušil štátny tajomník ministerstva životného prostredia Štefan Kuffa. Oceňovaná hra írskej autorky Elaine Murphy, kde je aj scéna s vibrátorom, sa mu nezdala vhodná pre deti.

Paradoxne nám celá tá kauza priniesla viac divákov. Urobilo sa okolo toho také veľké haló, že to zrazu mnohí chceli vidieť. To haló však bolo úplne zbytočné, o hre sa šírili rôzne klamstvá. Pritom je to neuveriteľne krásna, ľudská hra, bola aj ocenená ako najlepšia írska hra dva roky po sebe. Je o troch obyčajných ženách, ktoré zažívajú problémy ako my všetci. My herečky to máme veľmi rady, tešíme sa, že v nej hráme a aj diváci na ňu radi chodia.

MOJE BABY, Zuzana Kocúriková,. Zuzana Porubjaková, Zuzana Fialová, Anna Šišková, Viktória  Šuplatová Čítajte viac Čo na incident s Kuffom hovoria herečky? Zuzana Kocúriková sa s niečím takým v živote nestretla

Momentálne to vyzerá, že kde sa človek pozrie, tam vás zbadá. Je to zhoda okolností, že vás práve vidieť v toľkých projektoch súčasne alebo sa vám všetka práca nakopila do jedného momentu?

Niekedy je všetka práca naraz a je náročné manažovať si čas, každý chce, aby jeho projekt bol priorita. Neviem však byť na niekoľkých miestach naraz, neviem sa rozkrájať. Ale niekedy si ani neuvedomím, že sa práve vysiela seriál, ktorý som točila už pred časom. Občas sa veci stretnú a vyzerá to, že neviem, kam skôr skočiť, aj keď mám možno práve pokojnejšie obdobie.

Popri všetkých spomínaných divadelných predstaveniach a seriáloch sme vás mohli vidieť aj v slovenskom filme Fentasy o večierkoch s drogou fentanyl.

Fentasy sme začali točiť, keď som bola prváčka na VŠMU. Tento projekt sa ťahal dlhých šesť rokov, dokončili sme ho rok po tom, čo som absolvovala školu, dva roky trvala len postprodukcia.

Môžete opísať svoj bežný deň? Skúšate každý deň v divadle?

Herecký život je veľmi rôznorodý, každý deň je iný. Keď skúšam v divadle, prídem ráno do divadla na skúšku od desiatej do druhej, potom mám voľno. Vtedy môžem zároveň točiť alebo nakrúcame aj pred skúškou či po nej, večer zasa hrám v divadle. Väčšinou nemám voľné víkendy, s tým sa musela moja rodina naučiť žiť. Neviem chodiť na nedeľné rodinné obedy, ale zasa inokedy mám voľno v stredu a nemám sa s kým stretnúť, lebo ostatní, čo nepracujú v tejto brandži, nemávajú voľno uprostred týždňa. Moje povolanie je veľmi premenlivé.

Čítala som, že ste chodili na bulharské gymnázium. Prečo?

Ani neviem, bolo to rozhodnutie mojich rodičov, začala som chodiť už do bulharskej škôlky. Mali sme to blízko, lebo sme bývali v Starom Meste, až neskôr sa tá škola presťahovala do Petržalky. A bilingválne gymnázium sa nám zdalo super aj v tom, že sa dobre naučím ďalší jazyk. Nechodilo tam veľa ľudí a bol tam viac individuálny prístup k žiakom, čo sa zapáčilo mojim rodičom.

Môžete ako herečka nejako využiť bulharčinu?

Určite áno (smeje sa), prijímam ponuky.

Sledujete bulharskú kinematografiu?

Až tak nie, ale viem, že v Sofii je dobrá herecká škola. Ešte keď som chodila na bulharské gymnázium, radili mi, nech idem študovať do Sofie. Nešla som, ale tá možnosť tu bola.

Spisovateľ Václav Šuplata je váš príbuzný?

Strýko.

Zdedili ste po ňom nejaké literárne záujmy?

Literatúru mám veľmi rada, ale zatiaľ nemám nutkanie písať. Ale doma si rada všeličo zapisujem, rôzne svoje myšlienky a otec mi vždy hovoril, že to možno v sebe mám a že by som možno vedela niečo napísať. Máme to v rodine, strýko spisovateľ sa venoval aj divadlu, rovnako ako moji rodičia zamlada.

Čo rada čítate? Nájdete si pri svojom hektickom živote a vyťažení čas na knihy?

Veľmi ma mrzí, že na čítanie nemám toľko času, ako by som chcela, a potom to dobieham v lete, keď sú divadelné prázdniny. Rada čítam čokoľvek – rôzne biografie osobností aj historické či vedecké knihy. Rada sa ponorím aj do beletrie. Naposledy som čítala nádhernú knižku Malý život. Tak vo mne zarezonovala, že sa musím odhodlávať pustiť sa už do niečoho ďalšieho.

Tak sa ešte vráťme k divadlu. Sme práve v Astorke, v čom vás uvidíme okrem novinky Váhavec?

V Astorke ma môžete vidieť v hre Kartónový otecko, ktorú máme veľmi radi a budem účinkovať aj v ďalšej hre, ale tá bude mať premiéru až v lete, to ešte nesmiem prezrádzať. Bude to od Moliéra. Ale vidieť ma môžete napríklad aj v hre Tatarka v Slovenskom národnom divadle…

Tatarka, SND robert roth bartolomej slzicka tomas mastalir valizlost mataj daniel zulcak sucasnik barbora andresicova daniela viktoria suplatova sucasnik Čítajte viac Tatarka v SND: Cnostného hriešnika hrá Daniel Žulčák aj Robert Roth, z Maštalíra je Valizlosť Mataj

Dobre, že ste túto výbornú hru o Dominikovi Tatarkovi v réžii mladého režiséra Dávida Pašku pripomenuli. Čo ste čítali od Tatarku?

Teraz mám rozčítané Písačky pre milovanú Lutéciu. Pred touto hrou som ho nečítala, to sa musím priznať. Poznala som Démona súhlasu, v tom hral aj môj priateľ, keď robili školské predstavenie. Takže meno Dominik Tatarka som registrovala, ale do hĺbky som ho nemala naštudovaného. Bola som teda za tento projekt v SND, ktorý ma znova doviedol k Tatarkovi, vďačná. Hlavne v tejto dobe na Slovensku je to veľmi aktuálne a som rada, že naša inscenácia vznikla.

Pred premiérou Tatarku hovorila na tlačovke Zuzana Fialová, že mnohí kolegovia a ani ona, ktorá veľa číta, Tatarkovo dielo vlastne nepoznali. Keď ste sa dozvedeli, že v inscenácii budete účinkovať, hneď ste si zohnali jeho knihy? Bavili ste sa o tom spolu?

Vôbec to nebolo tak, že by som si zrazu zháňala všetko od Tatarku. Všetci herci sme rýchlo zistili, že zohnať Tatarku nie je len tak. Našťastie tri jeho knihy – Prútené kreslá, Démona súhlasu a Pannu zázračnicu – vlani v novembri, v roku jeho 111. nedožitých narodenín, v dotlači vydalo Artforum. Aj preto, že sa vydavateľstvo dozvedelo, že v SND vzniká hra Tatarka. My účinkujúci sme sa teda o Tatarkovi navzájom rozprávali, ale nemala som podrobnú domácu prípravu.

Keď sa pripravujete na výnimočnú situáciu, rozprávate o tom stále doma či s kamarátmi, aby sa prišli pozrieť alebo si niečo prečítali?

To musia povedať oni, ale obávam sa, že je to tak, že tým, čo v divadle práve skúšam, vždy veľmi žijem.

Máte najviac kamarátov z hereckého prostredia či aj z celkom iných oblastí?

Mám veľmi veľa kamarátov hercov, divadelníkov, filmárov, ale kamarátim sa aj s inými – a je super poznať takých ľudí. Treba ich mať. Mám priateľov, čo sa venujú maľovaniu či grafike, poznám fyzikov a fascinuje ma, ako sa celkom inak pozerajú na svet oni a ako sa s nimi dá rozprávať aj o umení z celkom iného uhla pohľadu.

Už ste zmienili, že situácia v kultúre je teraz neľahká. Čo si o tom celom myslíte?

Je to situácia, ktorú som ozaj pevne verila, že už naša generácia zažívať nebude. Myslela som si, že sme sa už poučili z minulých chýb, ale zjavne príliš rýchlo zabúdame. Je dôležité, aby sme ako kultúrna obec držali spolu, naša sila je v jednote. Nemôžeme mlčať a nemôžeme nechať nekompetentných ľudí rozhodovať, čo s nami bude. Kultúra musí zostať slobodná, pretože keď umlčia nás, postupne umlčia úplne všetkých a to im nesmieme dovoliť. Divadlo má v pohnutých časoch čo hovoriť a musí to hovoriť nahlas.

V Divadle Astorka po predstaveniach tiež čítate protestné vyhlásenia?

Nečítame, ale vo foyer máme vystavený veľký plagát, kde sme podpísaní všetci, ktorí sme sa pripojili ku kultúrnemu štrajku.

Máte čas chodiť aj na výstavy do Slovenskej národnej galérie?

Jasné, vo voľnom čase rada chodím do galérie či do divadla.

Chodíte sa pozrieť na kolegov? Čo ste videli naposledy?

Chodievam, naposledy som si pripomenula repertoár Astorky – Sen noci svätojánskej či Poslednú barónku. V SND sa mi páčila inscenácia Pes na ceste, Akcia B, Pred očami západu, Deti alebo Happy end v divadle Uhol92. Keď mám čas, idem do divadla aj sama, lebo niekedy je náročné sa časovo zladiť s partnerom či kamarátmi, lebo buď hrajú oni alebo ja, tak už to neriešim a keď môžem, idem. Veľmi chcem napríklad vidieť predstavenia Hirošima, moja láska a Nepriateľ ľudu v divadle Aréna, tie som ešte nestihla.

Viktória Šuplatová

Narodila sa v Bratislave v roku 1997, vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení pod vedením profesorov Petra Mikulíka, Petra Šimuna a Daniela Fischera. Po ukončení školy naštudovala niekoľko inscenácii vo viacerých bratislavských divadlách – Kartónový otecko (Astorka Korzo’90), Moje baby (Štúdio L+S), Terezka a Stratočas (DPOH), Odysea (Divadlo Ludus). Od septembra minulého roka je stálou členkou divadla Astorka Korzo’90. Mohli ste ju vidieť aj vo filmoch Pirko, Fentasy alebo v seriáli Nemocnica či Večne mladí v réžii Jana Hřebejka.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 2 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #nemocnica #divadlo #Televízia #Terezka a Stratočas #Tatarka #večne mladí #Váhavec #Kartónový otecko