Retro je v móde
Pražský súbor Cirk La Putyka koncom minulého týždňa otváral 4. sezónu bratislavského Mestského divadla P. O. Hviezdoslava. A opäť raz dokázal, ako hravo si vie poradiť so skepsou a predsudkami tých, ktorí by azda od moderných cirkusantov očakávali akúsi bezduchú estrádu. Ich predstavenie má jasný a poctivo spracovaný ústredný motív, prezrádza vkus aj slušný prehľad a chvályhodnú úctu ku všetkému, z čoho čerpá inšpiráciu. Tentoraz ide predovšetkým o slávnu éru grotesiek, ktorá svoje nadčasové kúzlo nestráca ani dnes. Ba priam skvelo korešponduje s neutíchajúcim záujmom o všetko, čo by sa dalo označiť zľahka zavádzajúcou nálepkou „retro“.
Dobrá práca s divákom podľa všetkého patrí k základom arzenálu aj hlavným príčinám úspechu oceňovanej českej partie. Má totiž naozaj pozoruhodný prehľad o divákovej trpezlivosti a jednotlivé čísla dávkuje s matematickou presnosťou únosnosti, rovnako ako šikovne namiešava nálady a emócie v hľadisku. Škodoradosť, úprimný smiech nad nemým, no o to výrečnejším humorom, prekvapenie, obdiv a chvíľami aj nemalá obava o to, či to-ktoré číslo dopadne dobre a pre žiadneho z húževnatých aktérov si nebude musieť prísť záchranka. Divák sa počas príjemne vyváženej hodinovky naozaj nenudí.
Okrem očí sa na Slapstick Sonate navyše príjemne nasýtia aj uši. Netradičné (a obzvlášť groteskné) spojenie prinášajú úryvky z Mozartových sonát, ale nechýbajú ani súdobejšie hudobné motívy a skladby.
Hra na cirkus
Cirk La Putyka je v tomto regióne tak trochu raritným úkazom. Ani po úspechu svojich predchádzajúcich predstavení La Putyka, Up´end´Down, La Revi či A cirkus bude?! však jeho členovia nezaspali na lokálnych vavrínoch. Najnovšiu šou Slapstick Sonata, ktorá mala pražskú premiéru vo februári tohto roka, pripravili v spolupráci so skúsenejším fínskym súborom Circo Aereo. Režíroval ju Fín Maksim Komaro, ktorý spolupracuje s obdobnými súbormi aj jednotlivými performermi po celej Európe.
Ako každé, aj to najlepšie, predstavenie Slapstick Sonata stojí a padá na svojich aktéroch. Hoci v spoločných číslach pôsobia homogénne, i tu sa dajú vytušiť hviezdy súboru, ktoré majú skrátka k divákovej pozornosti a obdivu o čosi kratšiu cestu. Či už je to mladá dáma Anna Schmidtmajerová, ktorá pokojne zastane úlohu svojich pánskych kolegov, keď jedného z nich unesie na pleciach, alebo, naopak, celkom subtílny Jiří Weissmann, ktorého si po Slapstick Sonate diváci už navždy zapamätajú s bedmintonovou raketou v ruke.
Možné sklamanie sa ukrýva, opäť, len v nesprávnych očakávaniach. Akokoľvek ambiciózne totiž označenie „nový cirkus“ pôsobí, Cirk La Putyka ponúka predovšetkým láskavý humor. Viac hru na cirkus ako skutočný cirkus. Odvážne, no hravé pokusy skôr ako bombastické akrobatické kreácie. Viac estetiky ako technickej dokonalosti. Ak divák túto hru príjme, vyhrali obe strany.
