Ako prebehlo vaše obsadenie do tejto hry? Ty, Annamária, hrávaš v DPOH pravidelne, no pre teba, Katka, ide o debut, pôsobíš najmä v zahraničí.
Katarína Morháčová: Dnes som práve premýšľala nad tým, že si spomínam, na ktorom mieste v hľadisku som sedela, keď som mala 14 rokov. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že raz na tom javisku budem stáť. Som za to naozaj veľmi vďačná. Som veľká kamarátka s Evou Staronovou, ktorá je prezidentkou nadácie +421 Foundation, prezentujúcej slovenských umelcov v zahraničí. Zoznámila ma s Dávidom (Paškom, režisérom The Bloody Sonnets) a povedala mi o jeho projekte. Na začiatku som váhala, pretože som si logisticky nevedela predstaviť, ako budem každý mesiac cestovať na Slovensko. Niečo ma však na Dávidovi ako režisérovi zaujalo. Projekty si vyberám buď podľa subjektu, alebo režiséra, prípadne ide o rolu, akú som ešte nikdy predtým nehrala a predstavuje akúsi výzvu, ktorú si chcem vyskúšať. S Dávidom sme teda začali komunikovať a napokon sme sa dohodli. Na vytvorenie postáv využil to, čo o nás dvoch vedel, a pomocou sonetov zase vymyslel dej.
Annamária Janeková: Ja som už s Dávidom spolupracovala na projekte Odysea od Rolanda Schimmelpfenniga. Oslovil ma, aby som si začala čítať Krvavé sonety, a neskôr prišiel s tým, že z toho niečo vznikne. Musím povedať, že sme s Katarínou „match made in heaven“ (dosl. pár stvorený v nebi, teda dokonalý pár) alebo, ako hovoria Nemci, "mir ihr kann ich Pferde stehlen!“ (s ňou by som aj kone kradla).
Predtým ste sa nepoznali? Aké boli vaše prvé spoločné momenty?
AJ: Nie, nepoznali. Prvýkrát som ju zbadala na obrovskej obrazovke, pretože v tom čase bola ešte v zahraničí, takže sme komunikovali prostredníctvom videohovorov. Naživo sme sa stretli asi po dvoch týždňoch. „Oťukávanie“ sa počas prvých skúšok bolo veľmi príjemné a hneď sme medzi sebou cítili chémiu. Naozaj sme si sadli, a to je veľmi vzácne, najmä medzi herečkami. Myslím si, že poštvávanie žien proti sebe je už prežitkom. Je fantastické, že jedna v druhej máme oporu, vieme sa vzájomne upokojiť a predísť konfliktom. Na skúškach sme vďaka tomu dokázali zachovať absolútnu profesionalitu.
KM: Často sa hovorí, že herečky sa iba tvária, že sú kamarátky, no ja osobne to tak nemám. Tým, že žijem v krajine, kde je súťaživosť oveľa väčšia, naučila som sa, že to nie je o mne, keď ma nevyberú do nejakého projektu – je to o rozhodnutí režiséra a producentov. Mám veľa kamarátov a kamarátok v Hollywoode, ktorí sa vzájomne podporujú a úprimne sa tešia z úspechov ostatných. Samozrejme, niekedy sa stane, že kamarátka dostane rolu, na ktorú som robila konkurz, no naučila som sa to už vnímať tak, že ten projekt jednoducho nebol pre mňa. Na Slovensko vždy prichádzam s istým rešpektom, pretože v slovenskom jazyku nehrám tak často, ako napríklad Annamária. Beriem to tak, že sa vždy môžem od niekoho niečo naučiť. Je pre mňa dôležité, aby sme sa vzájomne podporovali. Prečo by sme sa mali hrať na nejakú súťaživosť alebo si robiť zle? Ak by sme nemali dobrý vzťah, bolo by to vidieť.
Pozrite si snímky z inscenácie The Bloody Sonnets, čo je anglická verzia Hviezdoslavových Krvavých sonetov v DPOH.
Dokázali by ste zvládnuť takto náročnú hru, ak by ste spolu nevychádzali?
KM: Keďže sme profesionálne herečky, človek sa to naučí. Ale naozaj sa hrá oveľa ľahšie, keď sa na svojho partnera dokážeš spoľahnúť. Niekedy sa stane, že ti vypadne veta, a on ťa zachráni. Okrem toho máme v inscenácii taký intímny vzťah, že ak by sme tomu neverili, nebolo by to ono. Dokázali by sme to zahrať, ale takto je to pre nás aj pre diváka výnimočnejšie.
AJ: Verím, že keď príde človek, ktorý má pokoru, úctu a lásku voči tomu druhému, dá sa to. Mala som pocit, že sme s Katarínou na rovnakej vlnovej dĺžke. Boli sme si jedna druhej oporou, vzájomne sme sa podržali. Nejde o žiadne preteky ani súťaž. Nerozumiem tej zvláštnej rivalite v niektorých povolaniach, vrátane toho nášho.
Boli pre režiséra nejakým spôsobom rozhodujúce aj vaše jazykové schopnosti? V inscenácii sa nehovorí len po anglicky, ale aj po francúzsky, rusky, taliansky či po nemecky.
KM: Je to možné. Pasáže v iných jazykoch sme pridali až neskôr, počas skúšobného procesu. Je veľmi pravdepodobné, že Dávida inšpirovalo to, že hovoríme rôznymi jazykmi. Naším cieľom bolo ukázať čo najviac rečí, pretože 1. svetová vojna sa týkala mnohých národností. Veľmi rada hrám v ruštine aj vo francúzštine, takže ma to tešilo.
AJ: Mňa tiež.
Hviezdoslav je náročný aj v slovenčine, ako sa vám podarilo precítiť myšlienky a emócie v jeho sonetoch? Bol to dlhší proces než zvyčajne?
KM: Bol to iný proces. Museli sme s tým jazykom pracovať ešte predtým, ako sme začali so skúšobným procesom a vytváraním postáv. Musela som mať tie anglické texty zafixované v hlave natoľko, aby som mala pocit, že ide o moju rodnú reč. Kvetnatosť jazyka je v tomto prípade určite náročnejšia.
AJ: Skvelé bolo to, že sme popri anglických veršoch mali aj tie slovenské. Keď sme sa snažili dekódovať texty z angličtiny, pomáhalo nám to. Ak bola slovenčina príliš komplikovaná, mohli sme sa zase pozrieť na anglický preklad. Takýmto spôsobom sme si porovnávali verše a postupne odkrývali ich významy.
Zapájali ste sa aj do tvorivého procesu alebo mal režisér pevne stanovené, ako bude hra vyzerať?
AJ: Dávid mal konkrétnu predstavu toho, čo chce. Je fantastické, ako vie pracovať s hercami. Pre mňa to bol jeden z najtvorivejších procesov vôbec, cítila som sa na vrchole svojej kreativity. Nasávanie informácií, vytváranie koláží a obrazov, komunikácia s hereckou partnerkou… Mali sme úplnú slobodu, čo sa týka nápadov. S Dávidom je jednoduché viesť dialóg, a aj keď sa nezhodneme, nič sa nedeje, pretože vieme zakaždým nájsť kompromis.
KM: Nešlo len o spôsob stvárnenia našich postáv. Aj v rámci samotného vytvárania inscenácie prijal viacero našich nápadov, pridal ich do scenára. Bola to teda naozaj veľmi kreatívna spolupráca, na ktorej mal najväčšiu zásluhu práve Dávid.
AJ: Ale aj my sme nejaké mali. (smiech)

V inscenácii sa nachádzajú aj momenty, keď búrate štvrtú stenu. Čo bolo podnetom pre ich zakomponovanie?
AJ: Vzniklo to z Dávidovej definície tejto hry – malo ísť o konštantný dialóg, nielen medzi nami ako partnerkami na javisku, ale aj s divákom. Nachádzame sa v akomsi trojuholníku – Katarína, divák a ja.
So sonetmi poputujete na jeseň aj do New Yorku. Aké sú vaše očakávania?
KM: V New Yorku žije veľká česká aj slovenská komunita, ktorá je zvyknutá na prezentáciu rôznych kultúrnych podujatí týchto dvoch krajín. Ja som už v podobnom formáte hrala, išlo o inscenáciu Silvestra Lavríka, s ktorou sme išli do New Yorku. Vďaka tomu viem, že sonety budú mať úspech, diváci ich určite ocenia aj preto, čo sa momentálne deje vo svete. Rokujeme s divadlom La MaMa, v ktorom som už predtým hrala, a dúfame, že to dobre dopadne. Chceme ponúknuť Hviezdoslava zahraničnému divákovi a uvidíme, ako to pôjde ďalej. Cieľom je zobrať túto inscenáciu aj do ďalších krajín, ako je Nemecko či Rakúsko. Budeme veľmi radi, ak sa to podarí.
Ako vnímate Krvavé sonety v kontexte súčasnej doby a udalostí v Gaze či na Ukrajine?
AJ: Je neskutočné, aký je Hviezdoslav aktuálny. Ide o dielo z roku 1914, ktoré nám má veľa čo povedať aj dnes. Je pre mňa nepochopiteľné, že sa opakujú udalosti, ktoré ľudstvo už prežívalo naprieč históriou. Som idealista a všetky moje ideály sa momentálne rúcajú, no snažím sa v tom nájsť nejakú nádej, slobodu a prípadne odpoveď na otázku, čo s tým môžeme ako spoločnosť urobiť.
KM: Mne osobne je veľmi smutno zo všetkého, čo sa deje. Podobne ako Annamária sa v tom snažím nájsť nejaký zmysel a nádej. Skúšobný proces mi veľmi pomohol vyrovnať sa s tým, čo sa deje – a je toho naozaj veľa. V dnešnej dobe už ani nemá zmysel utekať, pretože nie je kam. Treba si nájsť nejakú cestu a hlavne nestrácať nádej, pretože je to oveľa ľahšie, ako si ju udržať. Čím viac skúseností človek má, tým ťažšie je zostať pozitívny. Pre mňa je to veľmi dôležité, nechcem sa poddať smútku ani bezmocnosti.
AJ: Ešte na tom nie sme tak zle, aby sme sa utápali v beznádeji.