Hrali v ňom – a to plnokrvné postavy z talianskej horskej vinárskej oblasti – také hviezdy ako Anthony Quinn, Anna Magnani a Virna Lisi. Film sa zaradil medzi originálne snímky, ktoré stvárňujú tragédiu druhej svetovej vojny prostredníctvom všedných dní civilistov, a to s humorom.
Tieto diela bez pátosu vyjadrujú bezradnosť jednoduchých ľudí, zatiahnutých do vojny, ale aj ich vynaliezavosť a vtip. Zaznamenávajú obyčajné hrdinstvá, ktoré nie sú v učebniciach, ani v múzeách, ani sa za ne nerozdávajú medaily, no pre život v regióne majú veľký význam. Pretrvávajú ako povesti či legendy a umocňujú mravný pocit miestnej pospolitosti.
Tak je to aj v mestečku Santa Vittoria, ktoré sa práve dostalo na javisko SND. Citlivým spôsobom, s účasťou aj s úsmevom, si s jeho obyvateľmi pripomenieme osemdesiate výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, ktoré pripadá na tohtoročný máj.
Pozrite si snímky z inscenácie Tajomstvo Santa Vittorie
Zaprášený poklad
Hneď na začiatku predstavenia diváka upúta členitá a obsažná scéna (Michal Lošonský), na ktorej je kamenná fontána so sochou korytnačky, balkón s cifrovanou mrežou (budú tiež balkónové scény!), múr so starodávnou freskou. A je tu aj univerzálny interiér (raz krčma, raz úradovňa) alebo dynamicky šikmá konštrukcia pripomínajúca vežu, ktorej kupolu tvorí veľká guľa. Tú vnímame, okrem iného, ako veľkú hroznovú bobuľu – raz je zelená, raz je červená, potom zlatá. Však sme v kraji vinohradov a hrozno dozrieva.
Javisko dotvárajú aj rôzne svetelné a digitálne efekty (videoart – Ján Šicko), ktoré vyvolávajú dojem uzavretého sveta malého mestečka obrasteného viničom. A plno fliaš, pôvabne zaprášených, lebo sú už dobre odležané a archívne kusy musia mať poriadnu cenu. Je to pekne zaprášený poklad. Niektoré fľaše sú rozmiestnené po javisku, ako kolky v kolkárni, (čakajú na akciu, ktorá aj príde), iné, tie najvzácnejšie, stoja ako sochy, monumenty miestnej kultúry, rovnako ako staré fresky či katakomby.
S týmto čarovným minivesmírom nás zoznamuje postava Božidary Turzonovovej Nonna, ktorá divákom rozpráva príbeh mestečka a aj ten svoj. Však jej muž, obuvník Ugo Babbaluche (Martin Huba), sa stal tým neznámym, ale nie bezvýznamným hrdinom, ktorých vojna tiež plodí a ktorým je príbeh venovaný.
Susedské rozpaky
Hneď nástup je dynamický a zasvätí nás do čias, v ktorých sa dej odohráva. Naznačí, s kým máme tú česť. Posol z vyšších, miest, bubeník, príde oznámiť, že Benito Mussolini, vodca talianskych fašistov je mŕtvy. V apríli roku 1945 ho popravili talianski partizáni a (s jeho vtedajšou partnerkou Clarettou a ďalšími spolupracovníkmi) zavesili mŕtvych v Miláne na benzínovej pumpe, aby ľudia do nich mohli hádzať kamene.
Foto: ROBERT TAPPERT
Už z toho vidno, že situácia bola veľmi dramatická a emotívna, vášne vybičované, rozhodovalo sa, kto kam patrí. Čo sa prejavilo aj v malom mestečku Santa Vittoria. Vo veľkom meste sa veľa stratí, ale tu sa ľudia poznajú, vidia na seba, vedia o sebe. Nastanú síce aj rozpaky – tešiť sa či plakať? – trocha sa prezliekajú kabáty, ale „plač“ za Ducem rýchlo prejde do úzadia, lebo vinárov najviac zaujíma víno. Život ich však postaví do situácie, že sa musia prejaviť. A nebude to ľahké!
Tekuté zlato
Vojna sa totiž ešte neskončila, hoci sa ku koncu chýli. Nemeckí okupanti chcú ešte vyžmýkať spojencov. Aspoň niečo vzácne získať. V mestečku Santa Vittoria je to predovšetkým kvalitné víno, tekuté zlato. Majú ho vraj vyše milióna fliaš, na ktoré majú Nemci zálusk. Do mesta prichádza malý oddiel – však s tým nebude veľa roboty! – ktorý vedie kapitán Sepp von Prum (Tomáš Maštalír). Myslia si, že mestečko ľahko zdolajú, no Santa Vittoria sa zomkne okolo nového starostu Itala Bomboliniho (Jozef Vajda) a povie si, že v žiadnom prípade.
Foto: Robert Tappert
Starosta je síce nezodpovedný bonviván, hreší ho aj manželka Rosa (Zuzana Fialová), ale vie vzdorovať. V rozhodujúcich chvíľach sa mešťania spoja, či už je to proti susednému mestečku, s ktorým sa prekárajú, alebo je to vážne a treba poraziť Nemcov. Rozhodnú sa, že fľaše nevydajú. Niekomu sa môže zdať riskantný boj o záchranu vína čudný. Však víno je len víno a ľudský život je nenahraditeľný. Nemali fľaše radšej dobrovoľne odovzdať? Kto by pochyboval, toho presvedčí Nonna, ktorá rozpráva, ako sa v mestečku žije, čo sa v ňom všetko udialo a čo víno pre Santa Vittoriu znamená.
Zahrajú aj fľaše
Tvorcovia našej inscenácie sa opierali viac o samotnú knihu než o film, ktorý je odľahčenejší voči predlohe. Autori vložili do aktuálneho Tajomstva Santa Vittorie veľa vlastnej invencie – však niečo podobného sme prežívali počas druhej svetovej vojny aj my. Zažili sme fašizmus aj odpor voči nemu. Spoločné s Talianskom máme aj to, že sa u nás pestuje víno a vinárske oblasti majú svoju špecifickú mentalitu i morálku. Ľudia sú zvyknutí tvrdo pracovať, ale vedia sa aj baviť, sú hrdí a výmyselníci. Fašizmus sa v takých podmienkach ťažšie uplatňuje tam, kde je hrdinstvo, hoci vo forme fanfarónstva, prirodzenou súčasťou prostredia.
Foto: ROBERT TAPPERT
Hru preložila Veronika Kolejáková, spolu s Jozefom Kolejákom ju upravili pre javisko a túto adaptáciu režírovala Alena Weissel – Lelková. Dramaturgičkou – a objaviteľkou námetu – je Darina Abrahámová. Scénu navrhol Michal Lošonský, kostýmy Simona Vachálková, hudbu zložil Martin Štefánik. Hlavné úlohy hrajú už spomenutí – Božidara Turzonovová, Martin Huba, Jozef Vajda, Zuzana Fialová, ale pozornosť pútajú mnohí ďalší, veď javisko je stále plné (aj sa tancuje, pohybová stránka na jednotku, Libuša Čižmárik Bachratá).
Diváci uvidia tiež Annu Magdalénu Hroboňovú, Rebeku Polákovú, Juraja Loja, Martina Šalachu, Tomáša Maštalíra a ďalších. Predstavenie nazývajú tvorcovia veľkým plátnom, lebo na javisku vystúpi asi štyridsať ľudí a ďalších štyridsať je v zákulisí. Naplno je využitá scéna, ba hrá sa chvíľami aj v hľadisku. (Aj fľaše sa tam dostanú!)
Foto: ROBERT TAPPERT
Čudná prosba
Božidara Turzonovová sa vyjadrila, že jej sólo vstupy by stačili na monodrámu. Rozpráva najmä o láskavosti, ktorú považuje za dôležitý prvok dejín a ľudského spolunažívania. Láskavosť vytláča nenávisť a zlobu. Znie to ako rajská hudba, ale v živote to také jednoduché nebýva. Ani táto hra, ako už tušíte, nie je len o pohode. Príde aj na lámanie chleba.
Nechajme obostreté tajomstvom, ako sa to bude odvíjať. Naznačiť môžeme, že v hre sledujeme viacero príbehov lásky, vidíme, ako vojna deformuje aj tieto vzťahy, ako zrada môže byť paradoxne tiež hrdinstvom – práve v oblasti citov. (Aby zachránila milého, ľahne si žena do postele okupanta, je pripravená trpieť, nepochopená, len aby jej vyvolený nezomrel).
Foto: ROBERT TAPPERT
A aké čudne donkichotské je správanie sa starého obuvníka, ktorý myslí predovšetkým na seba, a predsa sa obetuje ostatným. Martin Huba v úlohe Babbalucheho dvíha ruky k nebesiam a my sme zmätení spolu s ním – ako sa zachovať? Ako prijať čudnú prosbu rodákov? Hra prináša chvíľami roztopašné pobavenie (výborná a krásne vnadná Zuzana Fialová pripomína príbehy zo Zvondrozdova, tu sa hodí pochváliť kostýmy Simony Vachálkovej), zároveň však znepokojí až krutou satirou.
Scény mučenia s krvavými zásterami, veľkými nožnicami a inými strašidelnými nástrojmi pôsobia síce v súvisloti s vínom až groteskne, ale vystrašili ma mrazivo. Naozaj je to totiž v živote tak, že všetko je v jednom klbku. Dobro i zlo, pravda i lož, humor aj tragédia. Tak ľahko sa z pohody stane dráma, tak ťažko sa správne zachovať. Práve túto zložitosť života hra Tajomstvo Santa Vittorie výborne vyjadruje, bola to dobrá voľba. Pri výročí konca druhej svetovej vojny pripomína drobnokresbu obyčajného života, ktorý tiež ovplyvňuje dejiny.
