Tri roky ste boli na čele DPOH. Ako ste spokojná s tým, čo sa vám podarilo počas vášho šéfovania dosiahnuť? Alebo sa niečo aj nepodarilo?
Možno by som mala začať tým, čo je pozitívne, ale čo sa naozaj nepodarilo, a to kvôli objektívnym okolnostiam, je založenie vlastného hereckého súboru. To ma mrzí, lebo v rámci môjho trojročného mandátu boli naplánované určité čiastkové ciele. Prvý bol, že sa divadlo vôbec otvorí a bude mať svojich zamestnancov, začalo teda naberať ľudí a nastavovať procesy fungovania neziskovej inštitúcie. Ďalšia fáza bola, že začneme skúšať vlastné inscenácie a stabilizujú sa jednotlivé sekcie. Treťou, poslednou fázou bolo založenie vlastného hereckého súboru, ktorý zatiaľ žiaľbohu nevznikol. Súvisí to s finančnou situáciou zakladateľa divadla a zároveň s tým, že divadlo potrebuje mať dramaturgiu, jasné smerovanie a víziu, a tým vytvoriť okruh hereckých spolupracovníkov, aby súbor mohol vzniknúť.
Foto: ROBERT TAPPERT
Herecký súbor síce nemáte, ale zato sa vám podarilo vybudovať zaujímavú dramaturgiu zameranú na Bratislavu. To by sa dalo brať ako plus, nie?
Myslím, že áno, ale nie je to len zameranie sa na Bratislavu. Som vďačná, že divadlo má svoj duch, étos, háji určité princípy a hodnoty a mnohým sa v tejto chvíli javí ako ostrov demokracie. Je úžasné počuť také slová, je to asi najväčší kompliment, aký som mohla v živote dostať. Nie je to len moja zásluha, to sa podarilo celému kolektívu. Súvisí to s titulmi, ktoré hráme, aj s jasne deklarovanými postojmi. Bratislavské témy majú aj celoslovenský presah, a tak sa dotýkajú tém, ktoré nielen polarizujú, ale aj vzbudzujú otázky o základných civilizačných hodnotách. Preto pôsobíme ako jednoznačne názorovo vyhranené divadlo.
Jedna z posledných inscenácií približuje príbeh kunsthistoričky Alžbety Günther-Mayerovej, ktorý súvisí s kaštieľom Betliar…
Po nej sme ešte uviedli inscenáciu The Bloody Sonnets. Hviezdoslavove Krvavé sonety sú o vojne, čo je veľmi súčasná téma. Cez prizmu prvej svetovej vojny hovoríme o Slovensku a jeho pozícii, ktorú by malo zaujať v postoji k vojne odohrávajúcej sa za jeho hranicami. Inscenácia o Alžbete Günther-Mayerovej sa volá Bratislavské srdce a prostredníctvom významnej rodáčky hovorí o perzekúciách v rámci komunistického režimu, vtedy sa odohráva gro príbehu, ktorý sa začal ešte za slovenského štátu. Ide o nezlomnú vôľu jedinca pretvárať svet na lepšie miesto.
Foto: ROBERT TAPPERT
Robili ste aj rôzne zaujímavé inscenované čítania na rôzne politické témy ako Biela pani z Abú Zabí, Medveď či Odrežem ti hlavu! Bol to váš nápad?
Bol, inscenované čítania som chcela robiť dlhodobo. Myslím si totiž, že spestrujú divadelnú ponuku a zároveň si vďaka nim môžete vyskúšať veci, ktoré nemajú taký dlhodobý potenciál a presah, aby sa z nich stala repertoárová inscenácia. Umožňujú však diskusiu. Je to umelecký prostriedok. Pamätám si české inscenované čítania o futbalovom korupčnom škandále v Divadle Na zábradlí, krásne to fungovalo. Keď som bola v pražskom divadle Rokoko, robili sme politický kabaret Má vlast. Bolo to pre divákov až terapeutické, aj preto som niečo podobné chcela robiť v DPOH. Táto idea sa potom v realite spojila s kauzou vitráží, ktoré sme mali v reklamnej kampani minulú sezónu.
Keďže do divadla chodilo veľa e-mailov a nenávistných odkazov, kde ich pisatelia tvrdili, že mi chcú odrezať hlavu, nazvali sme prvé scénické čítanie Odrežem ti hlavu! Bolo to čítanie hejtov, ktoré prišli nielen mne, ale aj na adresu mnohých žien, čo sa politicky, občiansky alebo novinársky angažujú alebo si len zodpovedne robia svoju prácu a tým sa stávajú terčom nenávisti. Potom sme na to nadviazali témami, ktoré majú spoločensko-politickú rezonanciu – či už v kultúre, v ochrane životného prostredia alebo vo fungovaní krajiny. Mali sme čítanie z poľovníckej chaty, teda tému uniknutých odpočúvaní. Chceme v tom pokračovať aj tento rok a dúfame, že sa nám pár takýchto vtipno-smutných kúskov ešte podarí vyprodukovať.
Ako vám pomáhali provokačné názvy typy Odrežem ti hlavu! prípadne Prešporské porno?
Neviem celkom vyhodnotiť, nakoľko to pomáha. Samozrejme, je za tým aj marketing, ale ten nie je primárny. Niekedy, ako pri Prešporskom porne, to divák nemusí šťastne odčítať. Už som sa stretla s názorom, ako vysvetlím dieťaťu, čo znamená slovo porno. V skutočnosti nám ide o to, aby názov presne zodpovedal obsahu inscenácie a bol jej homogénnou súčasťou. Cieľom nie je popudiť ani umelo vytvárať atraktívnosť.
Čítajte viac Režisér Dávid Paška: Pre národniarov je Hviezdoslav len šlágvort. Krvavé sonety uvádzame v angličtine, aby sme Hviezdoslava dostali na medzinárodnú scénu
Zdá sa, že vaše divadlo mnohých dráždi, či už ide o kauzu údajne odrezanej Hviezdoslavovej hlavy, ktorú ešte pôvodne považovali mylne za hlavu Štúra. Čo na to hovoríte? Je to vedľajší produkt vašej dramaturgie alebo ste to očakávali?
Takto som sa nad tým nezamýšľala. Snažím sa robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a môžem v danej situácii, s tímom, ktorý je súčasťou divadla. Ak divadlo niekoho popudzuje, znamená to, že nezostáva v šedej zóne, čo je dobre, lebo divadlo je vyprofilované, ľudia ho vnímajú. Keď sa veci presne pomenujú a deklarujete postoj, vždy to vzbudí nenávisť. Dôležité je, že nie sme vyhranení iba formou, ale i obsahom. Že je to v skutočnosti jasný a nekompromisný názor, ktorý popudzuje a nie póza. Schválne hovorím o názore a postoji. Tým, že sme divadlo, ktoré pracuje v tejto chvíli výlučne s hrami písanými pre DPOH plne odrážajú naše hodnotové nastavenie. Neinterpretujeme klasické texty. Vytvárame nový obsah, ktorý sa vyjadruje k histórii i súčasnosti tejto krajiny.
Vaše funkčné obdobie ako riaditeľky DPOH sa chýli ku koncu. Rada by ste pokračovali?
V tejto chvíli beží výberové konanie, som doň prihlásená. Teší ma, že divadlo vzbudilo záujem toľkých kandidátov a zároveň som človek konkurzov. Rada preukážem svoje schopnosti, to mi dáva slobodu. Nech vyhrá najlepší, a ten potom bude mať legitimitu divadlo viesť.
Ste na niektorú z inscenácií špeciálne hrdá, že sa mimoriadne vydarila?
Ťažká otázka, mám rada všetky inscenácie v DPOH, aj tie, čo som sama nerobila. Každá má svoje miesto v repertoári, vzájomne sa dopĺňajú. Asi najväčší záujem je o Pozsony Dance Club, ten vyšiel v akejsi zvláštnej súhre, etabloval sa tam základ našich spolupracujúcich hercov. V inscenácii sa spojila zrozumiteľná výpoveď s akousi esenciou hodnotového nastavenia tvorcov. Diváka tomu roziumie, vidí a cíti, že na javisku nestoja iba herci, ale aj občania. Nemusia čítať prehlásenia pri záverečnej klaňačke.
Foto: Ľuboš Koltár
Celá inscenácia je ich osobnou výpoveďou o stave našej krajiny. O tom, aké ťažké je sa zorientovať v svete, ktorý je založený na neporozumení a nenávisti. Napriek tomu, že je to krutá výpoveď o nás Slovákoch, je veľmi úprimná a so snahou uvidieť svetlo na konci tunela. Možno aj vďaka hudbe a tancu je to pre divákov až katarzný pocit, ktorý si prežijú niekoľkokrát počas inscenácie, v ktorej hrá množstvo hercov od Zuzany Kronerovej, ktorá je personifikáciou bratislavskej kaviarne, cez Martina Madeja, Brone Kováčikovej, Zuzky Porubjakovej, Juraja Baču, Annamárie Janekovej, Katrin Virágovej, Kristíny Tormovej, Karola Csina Alexandra Maďara, Juraja Hrčku, Adama Jančinu a Petra Kadlečíka až po muzikantov ako Marcela Cmorejová, Denis Pagáč, Martin Dohňanský a Martin Hasák, ktorý je i autorom scénickej hudby.
Čítajte viac Kronerová, Bača aj Tormová spievajú v bratislavskej kaviarni. A niektorí plačú ako dážď
Vďaka vašej dramaturgii diváci znovu objavujú mnohé zabudnuté bratislavské osobnosti, ktoré treba pripomenúť. Napríklad Imricha Lichtenfelda, zakladateľa obranného systému Krav Maga, alebo pamiatkarku Alžbetu Günther-Mayerovú. Tiež ste ich všetkých sama poznali alebo ste ich hľadali v kronikách či archívoch?
Máme nachystaných viac osobností, uvidíme, či sa hry o nich budú realizovať, alebo nie, či na túto líniu nadviaže aj niekto iný, ak by získal post riaditeľa divadla. Stále si myslím, že táto línia bol dobrý nápad. Prvotná idea bola moja, vznikla v dialógu s tvorivým tímom. Inscenáciu o Imim Lichtenfeldovi režíroval Gejza Dezorz, ktorý o ňom chcel točiť film. Ja som túto osobnosť Bratislavy poznala dávnejšie, takže sme sa na ňom hneď zhodli.
Na začiatku sme sa rozhodovali medzi Ondrejom Nepelom a Imim Lichtenfeldom, napokon sme sa rozhodli pre Lichtenfelda, lebo sme chceli hrať o období slovákštátu. Druhá prišla na rad Günther-Mayerová, lebo sme chceli striedať ženy a mužov. A zároveň je to silný ľudský príbeh, ktorý hovorí o perzekúciách päťdesiatych rokov.
Foto: Bara Podola
Apropo, o Nepelovi práve vznikajú rovno dva filmy súčasne…
Hej, je to vtipné, v jednom z tých filmov hrá Nepelu aj Adam Kubala, ktorý účinkuje v našej úplne prvej inscenácii FANTOMAS. Viem, že film o Nepelovi sa pripravuje veľmi dlho. Keď sme Adama angažovali, mal už za sebou polročnú baletno-korčuliarsku prípravu na postavu.
Aké boli ohlasy divákov?
Sú mnohí prekvapení, akí zaujímaví a svetoví ľudia v Bratislave žili a aká plnohodnotná hra z toho môže vzniknúť. Pre mňa je dôležité, že cez osobnosť zároveň ukážeme úsek dejín, kde ešte nie sme celkom vyrovnaní s minulosťou a nepriznávame si mieru zodpovednosti za ňu. Mapujeme teda konkrétne kontroverzné obdobie dejín, čím sa téma stáva všeplatnou pre celé Slovensko. Zároveň prehovárame súčasným jazykom.
Čítajte viac Nová inscenácia Pressburger Fight Club: Keď sa z ulíc stal krvavý ring
Často v DPOH vystupujú známe osobnosti ako spomínaná Zuzana Kronerová, Božidara Turzonovová, Anna Šišková či Zuzana Fialová. Je ťažké ich získať alebo cítia nostalgiu za týmto divadlom, ktoré kedysi patrilo pod SND, a preto rady ponuku prijmú?
V tomto divadle cíti nostalgiu asi každý, kto sem chodil ako divák SND, alebo v ňom v mladosti hral. Mladosť sa často spája s príjemnými spomienkami. S očakávaniami. Mnoho slovenských divadelníkov tu prežili formatívne roky. Sentiment je normálny, ale táto divadelná scéna je pre hercov naozaj atraktívna. Keď sa totiž postavíte na javisko, zistíte, že pohľad do hľadiska nie je úplne desivý, hoci má asi 450 miest – zdá sa komorné, takže pohlcuje trému. Navyše má dobrú akustiku a aj pre diváka sa zdá akurátnej veľkosti. A pokiaľ ide o dramaturgiu, už máme svoju poetiku, ktorá sa mnohým páči.
Čítajte viac Zuzana Kronerová: Hrať samu seba by bola výzva
Ako ste si vyberali mladých hercov, s ktorými častejšie spolupracujete, ako sú Annamária Janeková, Broňa Kováčiková, Jakub Švec, Martin Madej, Katrin Virágová a ďalší?
Akosi spontánne to vyplynulo. Buď už hrali v nejakých inscenáciách, keď DPOH patrilo pod BKIS, alebo sme si ich oslovili na spoluprácu a vzájomne si sadli. Je to evolučná forma toho, ako vytvoriť herecký súbor.
Pozrite si zábery z inscenácie Valerie Schulczovej nazvanej Prešporské porno
Spomínali ste, že DPOH je vnímané ako ostrov demokracie. Je výhodné byť mestské divadlo? Napríklad preto, že naň nemá dosah ministerstvo kultúry?
V tejto chvíli to výhodou je, politickou. Navyše máte šancu sa preľnúť s hodnotami mesta, v kultúrnych víziách a smerovaní. Potom sa od vás neočakáva, že budete ponúkať všehochuť a pokrývať celé spektrum tém, ako to musí robiť napríklad Národné divadlo. SND musí myslieť na divákov všetkých vekových kategórií, všetkých sociálnych zameraní, aby boli saturované všetky kúty Slovenska. To vás potom limituje. Aj z marketingového pohľadu je jednoduchšie zacieliť sa konkrétnejšie a presnejšie na diváka, ktorého chcete osloviť.
Chodia k vám iba diváci z Bratislavy či aj odinakiaľ?
Asi aj odinakiaľ, ale gro je bratislavské. Robili sme si aj prieskumy, vieme, že zásah máme hlavne v rámci Bratislavského kraja. Máme ale napríklad aj verných divákov z Nitry, ktorí k nám chodia pravidelne. Máme spätnú väzbu, že sme sa trafili do pocitu identity a lokálpatriotizmu, ktorý by ľudia chceli pestovať, no nemali na to platformu.
Čítajte viac Šéfka DPOH Valeria Schulczová: Hviezdoslav je v angličtine zrozumiteľnejší ako v slovenskom origináli
Len pre zaujímavosť, sála v DPOH má drevené obloženie, pod ktorým sú vraj fresky. Prečo a kedy boli zakryté?
V roku 1984 bola v divadle rekonštrukcia, ale obklad vznikol asi na prelome 50. a 60. rokov. Jeden z dôvodov bol výsostne praktický – lebo divadlo potrebovalo zásadne zlepšiť akustiku a drevený obklad dopomohol k tomu, že máme unikátnu akustiku, jednu z najlepších divadelných sál v strednej Európe. Všimnite si, nie je to celistvý obklad, sú tam rôzne drevené materiály, ktoré inak rezonujú, sú ukladané v presnom rozmiestnení. Druhý dôvod bol, že divadlo vzniklo za rokov tvrdého stalinizmu. Keď Stalin zomrel a politické procesy sa prehodnocovali, aj propagácia jeho éry v dizajne ustupovala. Na freskách boli partizáni na koňoch obklopení krojovanými ženami, sovietski vojaci, v rukách samopaly. Čiže folklórne aj propagandistické motívy reálneho socializmu. Fresky zakryli v 60. rokoch. Mali viacerých autorov, jedným z nich bol František Gajdoš, ktorý je tiež autorom železnej opony (tú možno vidieť aj v najnovšej inscenácii The Bloody Sonnets).
