Sme v archíve Slovenského národného divadla a vraciame sa v čase. Sprevádzajú nás skúsené archivárky Ingrid Karkalíková a Silvia Kapráliková. V budove divadla sa vyznáme pomerne dobre, v archíve sme však ešte neboli. Viedli nás tam dlhými chodbami, čo pridávalo výskumnej akcii na dobrodružnosti a zvyšovalo našu zvedavosť. Boli sme prekvapení, keď sme napokon vošli do neveľkého priestoru s parádnym kobercom, veľkým čiernym stolom, plagátmi a rytinami starej Bratislavy na stene.
Foto: Ivan Majerský
Najmä tam však bolo najviac „vzduchu“, lebo ostatné miestnosti, ako sme neskôr zistili, boli plné archívnych materiálov, políc, regálov a škatúľ. Presne tak, ako to v správnom archíve má vyzerať. Všetko to vzbudzuje vzrušujúcu zvedavosť – však ide o divadlo! Tu je zvečnená a chránená mladosť hercov i tvorcov, ktorí už nie sú medzi nami, tu sú stopy úsilia a výkonov dramatikov, dramaturgov, režisérov, výtvarníkov a všetkých, čo sa na predstaveniach podieľajú. Akú majú podobu? Čo všetko tu nájdeme?
Rušné miesto
Archivárky nám všetko postupne ukážu. Najprv však ešte zotrváme v „najkrajšej miestnosti“ – ako ju nazvali, kde sa dá na veľký stôl rozložiť, čo nám chcú ukázať ako prvé. Je to na základe našej prosby a sú to najvzácnejšie kúsky z archívu. Materiály k Hubičke, k návšteve slávneho herca Gérarda Philipa v Bratislave a rôzne písomnosti a snímky z najstarších čias.
Foto: Ivan Majerský
Najprv nám však odborníčky na návraty v čase ešte o sebe porozprávajú. Obe vyštudovali archívnictvo, pracovali v mestskom archíve Bratislavy a tam sa zoznámili aj s ľuďmi, ktorí sa venovali divadlu a chodili si k nim po informácie. Napríklad Elena Blahová, ktorá 40 rokov pracovala v dokumentácii divadla. Spočiatku totiž SND archív nemalo, ale doba si ho vyžiadala. Odborné pracovisko vzniklo priamo v novej budove SND a postupne sa v ňom zamestnali tieto dve archivárky, ktoré už divadelníci poznali a ony poznali divadlo.
Foto: Gejza Podhorský
Čakala ich úžasná práca. Jednak starať sa o historické materiály a jednak dokumentovať a archivovať aktuálne dianie. Ukazuje sa, že v archíve nie je taký pokoj, ako by človek predpokladal. Aj tu zvonia telefóny a prichádzajú sem maily. Často s veľmi náročnými úlohami! Archív je totiž k dispozícii aj verejnosti a každý sa môže naň obrátiť.
Otázky sú rôzne. Príbuzní napríklad hľadajú podrobnosti zo života svojich predkov, ktorí pôsobili v divadle. Zaujíma ich, v čom účinkovali alebo aké úlohy v divadle plnili. Neraz sú to potomkovia zo zahraničia. Na archív sa ale obracajú aj rôzne inštitúcie či autori, ktorí spracovávajú udalosti týkajúce sa divadelného života. Napríklad si overujú stopy po hosťovaniach na Slovensku a podobne.
Foto: Gejza Podhorský
Gérard Philipe a iné rarity
Máme záujem o vážne archívne materiály, ale samozrejme bažíme najmä po raritách. Našťastie, všetko, čo nám archivárky ukážu, je vzrušujúce. Majú aj zložku so zábavným nápisom Kuriózity – špeciálne nás upozornia na dlhé ó v slove – kde sa nájdu rôzne „pikošky“. Práve však vyťahujú z fasciklov spomienky na účinkovanie francúzskeho umelca Gérarda Philipa v historickej budove SND.
V Československu vystúpila táto hviezda v Prahe aj v Bratislave. Bolo to v roku 1955 a spomienka je o to silnejšia, že už v roku 1957 herec zomrel ako 37-ročný na rakovinu pečene. Pochovali ho v plášti, v ktorom účinkoval v hre Pierra Corneilla Cid. Neuveriteľné, že to vidíme v dobovej dokumentácii, všetko to vzrušenie a výnimočnosť chvíle je na čiernom stole. Gérarda si na obrázku ešte nechávame, až si v zápale debaty niekto z nás skoro na neho sadne, a tak ho rýchlo archivárky spratávajú, lebo s týmito cennosťami sa musí zaobchádzať veľmi jemne a opatrne. Mnohé ani radšej na svetlo nevyťahujú, lebo papier práchnivie a je chúlostivý.
Foto: Ivan Majerský
Predsa si však môžeme odfotiť zábery starých plagátov, rôznych bulletinov, listín či záznamov. Najviac nás zaujali vtipné poznámky anonymného kronikára, ktorý komentoval život v divadle. Písal napríklad, prečo chodí málo ľudí do divadla v rôznych obdobiach roka. Raz je ešte veľmi teplo a ľudia sú na Riviére, potom zas treba robiť v záhradke, inokedy ešte nemajú dámy ušité nové šaty do divadla alebo dávajú prednosť bridžu.
Októbrová výhovorka znie: „Jesenné premiéry zatiaľ všetky prepadli. Človek bol v septembri často sklamaný.“ Alebo iná: „Po spúste septembrových premiér si chce človek trocha oddýchnuť.“ V novembri: „Počasie je príliš vlhké. Pri tejto hmle nikto nevychádza. V mesiaci Dušičiek sú ľudia príliš vážni. O šesť týždňov sú Vianoce.“ V decembri: „Je príliš veľa premiér. Šetrí sa na Silvestra. Príliš sneží. V decembri chodia do divadla len pestúnky.“ Ani na jar to nie je lepšie. V marci je už abnormálne teplo alebo ešte zima, vo vzduchu je chrípka, ľudia sa učia šoférovať a lepší ľudia cestujú na Riviéru. V apríli sú všetci nachladnutí a jediný mesiac pre divadlo je august.
Už z charakteru týchto zápiskov vidno, že ide o noblesnú prvorepublikovú atmosféru, keď sa žilo troška panskejšie než neskôr. Vtip a kvalita však nechýbali v divadle nikdy.
Štebot nad knihou
Pri malej exkurzii po priestoroch archívu, ktorý pozostáva z viacerých menších miestností, nás upúta zarámovaná zväčšenina portrétu Hany Meličkovej. Obraz visí nad jedným zo stolov a je to fotografia od Magdalény Robinsonovej, slovenskej umeleckej fotografky, ktorá často fotila hercov. Hana Meličková v kostýme z hry Veselé paničky windsorské je čarovná.
Foto: Ivan Majerský
Je to naozaj umelecký portrét, ktorý má svoju špeciálnu výtvarnú hodnotu, je ako maľba. Archivárky vytiahnu z útrob regálov celú knihu fotografií našich hercov práve od Magdalény Robinsonovej. Vedela fotiť nielen podobu, ale aj talent! Ten z každého portrétu vyžaruje. Listujeme knihou a hádame, kto je kto, lebo herci sú jednak nafotení v dávnych dobách a jednak sú poriadne namaskovaní, ako bývalo vtedy zvykom. Parochne, fúzy, silné líčenie, skoro nikoho nepoznávame.
Foto: Ivan Majerský
Ani mladú Máriu Kráľovičová či Máriu Bancíkovú, Karola L. Zachara, Mikuláša Hubu, Viliama Záborského, Antona Mrvečku, Ctibora Filčíka, Júliusa Pántika, Ondreja Jariabka a ďalších. Dokonca je v knihe aj František Krištof Veselý, ale aký neznámy! Fotky rozprávajú a – aj nás rozhovorili, nad knihou šteboceme. To je tajná moc archívu. Pripomenie fakty, ale vyvolá aj spomienky, dojmy, úsmevy a zvláštnu družnosť. V akejsi veľmi dobrej nálade putujeme do ďalšej miestnosti, ktorá je na inom konci divadla a kde majú byť plagáty. Na tie sme veľmi zvedaví.
Foto: Ivan Majerský
Prelepené ústa
Plagáty sú samostatnou kapitolou v archíve SND. Sú vždy dôležitou súčasťou života divadla a po derniérach sú esenciou pamäti na predstavenia. Tak sa teraz môžeme nadýchať dávnej vône večerov. Niektoré plagáty sú stočené do roliek a uložené v škatuliach, iné sú vystreté v zásuvkách špeciálnych kontajnerov. Nachádzame napríklad zásuvku plagátov Mareka Ormandíka, ktorý so SND spolupracoval niekoľko sezón.
Foto: Ivan Majerský
„Dvorným“ výtvarníkom SND bol Čestmír Pechr, ktorý má v archíve veľa krásnych diel. Páči sa nám plagát k Skroteniu zlej ženy, na ktorom má Diana Mórová prelepené ústa – autorom fotografie je Juraj Novák, plagát robilo IQ Design Studio. Aké vtipné. Pripomíname si aj ďalších umelcov, ktorí so SND spolupracovali alebo v ňom priamo pracovali, ako napríklad Ladislav Vychodil. Pýtame sa aj na Aleša Votavu, o každom v archíve vedia. Ako dobre, že takáto inštitúcia existuje! Archív pracuje s minulosťou, čerpá z prítomnosti a je prípravou budúcnosti. Zabezpečuje kontinuitu a umožňuje nachádzať súvislosti, ktoré vylučujú povrchné súdy.
Chodíme ešte pomedzi regály a obdivujeme množstvo materiálu. Človek by sa do toho všetkého hneď začítal. No sú tu aj zásuvky s fotografiami. Túžime si pozrieť Michala Dočolomanského, v zásuvke je niekoľko snímok portrétneho typu. Obrovským bohatstvom archívu sú ale tisíce inscenačných fotografií, ktoré postupne digitalizujú a podrobne popisujú.
Zo začiatku sa hralo po česky
Najzaujímavejšie sú ale práve tie materiály, ktoré dokumentujú dejiny a začiatky SND v Bratislave. Tu vidíme, čierne na bielom, že prvé divadelné kusy sa hrali po česky, že sa v divadle uplatňovali českí umelci. Napríklad Ljuba Hermanová začínala ako operetná subreta v Bratislave a bola miláčikom publika. Nosili ju vraj po predstavení skupinky ctiteľov na rukách, ako bolo vtedy zvykom. (A išlo sa vraj do viechy.)
Slovensko malo vždy divadelných nadšencov – tvorcov i fanúšikov. Na plnenie programu národného divadla, v ktorom predtým (ako v divadle mestskom) účinkovali súbory z Budapešti a Viedne, nemalo hneď dosť síl. Preto tá čeština. Ako však svedčí aj archív, slovenské divadlo sa veľmi rýchlo rozvinulo a získalo v Európe obdiv a rešpekt.
