Obe ste sa stali slávnymi najmä vďaka vianočnej rozprávke. Ako ste to prežívali?
Katarína Krajčovičová: Bolo to magické ako vianočný zázrak, a nielen herecký, ale aj kamarátsky. Vždy sa tešíme z úspechov tej druhej, akoby to bol aj náš úspech
Viktória Jurištová: Je to nezabudnuteľná udalosť pre dve najlepšie kamarátky, že sme si zahrali v rozprávke hneď po sebe. Je to krásna spomienka na celý život.
Hrali princezné z rozprávky aj v obľúbených seriáloch
Ako ste sa spolu zoznámili?
Katarína: Na Vysokej škole múzických umení. Viki jedného dňa za mnou prišla, či by sme sa nešli spolu učiť na dejiny divadla. Povedala som si, že je to sympatická baba a vo dvojici sa lepšie učí. Z hodín učenia sa stali hodiny rozprávania o všeličom možnom…
Viktória: …museli sme sa ustriehnuť, aby sme sa pritom nezabudli učiť.
Katarína: V škole sme skúšali spoločné inscenácie a to ste s tými istými ľuďmi aj dva mesiace v kuse, aj to určite pomohlo budovať naše priateľstvo.
Foto: STVR
Čítajte viac Aká bola vianočná rozprávka? Všetci by sme chceli žiť v dobrom a milom kráľovstve
Teraz vraj máte spoločný projekt: chystáte sa spolu založiť divadlo. Čím tam chcete prilákať divákov?
Viktória: Táto myšlienka sa pomaly rodí už asi dva roky a stále sa trocha mení naša finálna predstava, stále na tom pracujeme. Naberáme veľa inšpirácií, zaujala nás napríklad jedna inscenácia v Banskej Štiavnici, chodíme do Čiech, ale aj ďalej. Vždy sa snažíme pomenovať, čo sa nám páčilo, a preniesť to na svoj projekt. Naše divadlo je Divadlo v Stodole, v Bratislave v Lamači, je pod lesom, v prírode, na mieste bývalého družstva, a preto sme hľadali inscenáciu, ktorá sa hodí do tohto prostredia, aby ešte umocnilo jej príbeh. Premiérovým predstavením nového divadla teda bude hra Opustený západ od Martina McDonagha, ktorá sa odohráva na samote a naše divadlo pod lesom tiež trocha pripomína samotu, chceme dostať diváka priamo do diania, domov k sestrám v tejto inscenácii, aby sme autencitou prostredia umocnili divadelný zážitok.
Čítajte viac Nová rozprávka pod stromček: Čo prinesú Tri zlaté dukáty? Pozrite si snímky
Zrejme to nemá byť jediná inscenácia vášho divadla. Aké máte ďalšie plány?
Katarína: Hovorili sme si, že počkáme, ako dopadne premiéra a celý tento projekt, ale nám to nedá a už máme v pláne ďalšie dve inscenácie. Okrem toho chceme tento priestor ponúknuť aj iným umelcom.
Viktória: Už sa nám ozývajú divadelné skupiny, ktoré majú záujem, a my vieme, aké to je, keď máte chuť hrať, ale nemáte kde, tak im radi tento priestor poskytneme. Máme veľa myšlienok, ja mám napríklad v Čechách obľúbené divadlá a rada by som ich raz k nám pozvala na hosťovanie. Časom to možno bude aj divadelný festival, uvidíme, kam sa nám podarí dostať. Plány sú veľké, treba už iba vytrvať.
Katarína: Chceli by sme pozvať aj kamarátov z pražskej DAMU, aby slovenskí diváci videli aj české divadlo.
Foto: Bára Podola
Ste si až také blízke, že keď sa Viktórii manžel nedovolá, volá Katke, ako pred chvíľou. Cítite sa ako rodina?
Viktória: Určite. Teraz, keď zakladáme spolu divadlo, sme spolu dvanásť hodín denne a po celom dni ešte ideme cvičiť jogu – spolu. Už nie sme ako najlepšie kamarátky, ale ako sestry, je medzi nami dôvera a pocit bezpečia.
Máte obe dvadsaťpäť rokov, ale už ste dostali viacero pekných hereckých príležitostí.
Katarína: Podporujeme sa v pracovnom aj v súkromnom živote, Viki mi dodáva ešte väčšiu chuť tešiť sa na nové projekty, keďže všetko prežívame spolu – a teraz je to naše divadlo. Vždy sme si chceli zahrať spolu, nielen v divadle, ale aj vo filme.
Viktória: Dva roky sme dávali šance producentom a režisérom, aby nás nechali hrať spolu, ale museli sme si spolu založiť divadlo, aby sme si tento sen splnili samy (smiech) a v júni máme premiéru!
V dnešnej dobe je zakladať vlastné divadlo odvážne. Ako ho chcete financovať a naplniť? Rátate s rizikom?
Viktória: Nerátame. Už sme raz s jednou inscenáciou začínali „na kolene“, prosili sme kamarátov s veľkým zanietením, lebo máme energiu. A na premiére bolo zrazu osemdesiat ľudí. Teraz už nenechávame veci na náhodu, plánujeme profesionálnejšie. Získali sme si jedného z najlepších režisérov Michala Vajdičku, lebo aj on rád pracuje s ľuďmi, ktorých to baví. Voláme do projektu blízkych, ktorí majú možnosť pustiť sa do toho bez finančného ohodnotenia, pretože to robiť chcú. Peniaze zbierame na techniku, ale snažíme sa minimalizovať náklady, všetci to robíme bez nároku na odmenu. Kto má chuť a možnosť, môže nás podporiť na platforme Donio.
Katarína: Veríme si, lebo to robíme z lásky k umeniu a k divadlu. Uvedomujeme si všetky riziká, ale keď ich zvládli iní, prečo by sme ich nezvládli aj my? Myslím si, že máme vnútornú silu a odvahu vďaka našej vzájomnej podpore a aj vďaka tomu, že nás podporuje taký režisér ako Michal Vajdička.
Takže bude vaším dvorným režisérom?
Viktória: To by sme boli veľmi rady, lebo s ním by sme dosiahli veľa. Zatiaľ prikývol na túto jednu inscenáciu, ale človek nikdy nevie… Keď vidí v mladých ľuďoch chuť, že nečakajú, kým za nimi niekto s niečím príde, ale majú vlastné nápady, tak dúfame, že sa nám ho podarí „zlomiť“ aj na niečo ďalšie. Bez neho by naše divadlo nevzniklo, on objavil ten priestor a každý deň nám dáva odvahu. Na nás je ďalšia práca.
Už som sa počas dnešného rána presvedčila, že viete prekonávať prekážky, keď ste cestou na rozhovor museli zdolať rôzne nástrahy od zatvoreného vstupu na parkovisko až po neochotnú službu a vybitú autobatériu, tak verím, že sa vám to podarí aj pri divadle. Budete hrať skôr pre mladých?
Katarína: Budeme hrať pre všetkých, ktorí majú chuť na divadelný zážitok, divákov budeme vítať s otvoreným náručím bez ohľadu na vek.
Viktória: Náš režisér má neskutočný cit zvoliť v správnej chvíli správnu tému a pod jeho vedením sa budeme snažiť prihovárať srdciam starších aj mladších divákov.
Ste mladé, už ste si užili kúsok slávy?
Viktória: Ja si zatiaľ užívam svoju anonymitu. Aj keď pri našom povolaní sa to asi nedá dlhodobo udržať, anonymita nie je prirodzená súčasť tejto práce. Videla som vzor v mnohých úžasných kolegoch, ktorí sa aj ako slávni ľudia vedeli správať celkom normálne a k tým, ktorí ich na ulici spoznávali, vedeli byť milí a priateľskí. Za posledné dni sa nám v Čechách s Katkou stalo, že nás ľudia spoznávajú ako dve princezné a prihovárajú sa nám, je to neskutočne milé.
Katarína: Písali mi ľudia na sociálnych sieťach, dokonca som dostala aj krásne listy. Poteší ma, keď sa divákovi nejaký projekt páči a dostaneme spätnú väzbu, ale za slávou sa určite neženiem.
Viktória: Dúfam, že či už raz budeme slávne alebo nie, zostaneme normálne…
Katarína: Musíme ostať, aké sme a nikdy nestratiť pokoru.
V televízii stačí mať jeden úspešný seriál a všetci vás poznajú, v divadle to ide pomaly, krok po kroku. Prečo staviate na divadle?
Viktória: Byť známe nie je náš cieľ. Ťažko sa to vyjadruje, je to vo vôni divadla, v jeho atmosfére. Aj keď čítame knihu o divadle spred xy rokov, úplne sa do toho ponoríme, chceli by sme to zažiť.
Katarína: Divadlo je úplne iný formát ako film a jednoducho vnútorne cítime, že aj tomuto smeru sa chceme venovať, lebo to má pre nás zmysel.
Viktória: Naučili sme sa veci robiť tak, ako ich cítime. Aj keď dostaneme nejakú inú ponuku, vieme ju odmietnuť, pokiaľ cítime, že to nie je pre nás správne a, naopak, ideme do príležitosti naplno, pokiaľ cítime, že je to naša cesta.
Foto: JOJ
Herci celú kariéru pracujú s emóciami. Už sa vám stalo, že toho na vás bolo priveľa?
Viktória: Starší kolegovia často opisujú, aké je pre herca ťažké dať postave dušu a potom sa z nej „dostať naspäť“ do civilu. Ja som začínajúca herečka, nemám takú skúsenosť, zažila som skôr veľkú radosť, keď som pocítila, že sa mi na chvíľu podarilo dotknúť sa duše svojej postavy, lebo to vôbec nie je jednoduché. Vyšlo to, keď sme natáčali český film, kde som v jednej scéne prežívala veľkú bolesť, na chvíľu som úplne zabudla na seba a bolesť postavy som úplne prijala za svoju. Nie je to len o plači, ale aj radosti, akákoľvek pravdivá emócia, ktorá sa hercovi podarí prežiť a sprostredkovať.
Katarína: Mala som už chvíle v niektorých projektoch, kedy som cítila, že to na mňa ešte doliehalo aj v súkromnom živote, ale som tomu rada, lebo tým pádom, myslím si, že som vedela vydať svoje maximum a naplno sa tomu odovzdať.
Viktória: Psychické zdravie samotného herca je veľmi dôležité.
Katarína: Je normálne, že keď herec točí alebo skúša v divadle, má zároveň niekedy aj ťažké obdobie v súkromí, ale vtedy treba mať okolo seba ľudí, ktorí vás podporia a pomôžu, aby ste to všetko zvládli.
Viktória: My sa podporujeme navzájom. Herci bývajú individualisti, ale my aj keď ideme spolu na rovnaký kasting, hovoríme si, že tým zvyšujeme pravdepodobnosť úspechu. (Smiech). Mojou najväčšou učiteľkou srdečnosti a prajnosti bola Martha Issová a jej myšlienku sa snažím šíriť ďalej: podporujme sa navzájom, či už v dobrých alebo tých ťažších chvíľach. V našom súperivom prostredí je ťažké nájsť prajnosť, ale všetkým bude lepšie, keď si budeme navzájom priať.
Foto: RTVS
Ozaj je medzi vami výnimočné priateľstvo. Čo jedna pre druhú znamenáte?
Katarína: Viki je pre mňa vzorom, stelesnením vnútornej sily a lásky.
Viktória: V niečom sme si veľmi podobné, v niečom sme celkom iné. Keby sme boli dve energetické gule, ja som tá červená – sila, a Katka je modrá ako bezpodmienečná láska. Na nikoho sa nepozrie krivo alebo s predsudkami. Ja mám v sebe obranný mechanizmus, že radšej opatrne, ona mala s každým krásny vzťah. Vďaka Katke sa učím dávať najavo lásku k ľuďom, dovtedy to bolo pre mňa ťažšie, zvlášť v našom hereckom svete. Neznamená to, že nechám ľudí, nech si so mnou robia, čo chcú, keď sa mi niečo nepáči. A znova mám pred očami aj Marthu Issovú, ktorá bola pre mňa veľkým vzorom a som vďačná, že ma sprevádzala pri mojej prvej hereckej skúsenosti.
Foto: marek novotny
Kto je takým vzorom pre vás, Katka?
Katarína:Soňa Norisová, ktorá mi hrala maminu v seriáli Príliš veľa lásky. Cítila som v nej blízku dušu a oporu. Len sme spolu nestrávili až toľko času ako Viki s Marthou, lebo sa natáčalo doma, v Bratislave. Obe sme pracovali s režisérmi Jánom Sebechlebským a s Michalom Vajdičkom a sadli sme si.
Foto: RTVS, JOJ
Čo vás čaká v tomto roku?
Katarína: Od marca budem točiť jeden seriál, potom od mája iný seriál, sú ešte nejaké castingy, kde sme ešte nedostali odpoveď, a od marca skúšanie v našom divadle.
Viktória: To je jedno, ktorá z nás dvoch to dostane! Ale, samozrejme, ani to nie je isté, bolo tam veľa iných herečiek… Ja sa teším na natáčanie jedného krásneho filmu, najmä na spev keďže to bude muzikálový film. Už som sa už začala pripravovať, chodím na hodiny spevu. Celý tento rok sa nám s Katkou ponesie v duchu sebarozvoja, pracujeme na jazykoch, zdokonaľujeme sa v tom, čo nám pomáha pri hereckej práci.
Katarína: Snažíme sa orientovať na jazyky, konkrétne na angličtinu a češtinu, chodíme na rôzne herecké workshopy. Chceme na sebe stále pracovať a ďalej sa vzdelávať
Viktória: Každá nová informácia je dobrá.
A v divadle?
Viktória: Hosťujem v SND, ale to sú menšie postavičky. No keď ma raz zavolali na záskok, lebo herečka si zlomila nohu, utekala som za ňou a noc predtým ma tú rolu nadrilovala, Katka ma uvoľnila zo skúšky (úsmev) a do divadla som pred predstavením prišla už o druhej… Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď sme predstavenie odohrali. Keď hrám divadlo, je to celý môj život. Keď točím film, je to celý môj život, Nedá sa to porovnať.
Katarína: Videla som ju, bola v tom výborná! (smiech)
Viete byť k sebe aj kritické?
Viktória: Určite. Vždy je to v náš prospech. Katka bola v réžii, keď sme natáčali Dotyk života a povedala mi: menej prežúvaj žuvačku a viac krúť zadkom! To už je osobný koučing.
Katarína: Veľmi si vážime kritiku od tej druhej, pretože si ceníme jej názor a veríme jej. Môžeme byť k sebe absolútne úprimné, a to je cenné.
Viktória: Niežeby sme navzájom kritikou nešetrili, len si hovoríme veci úprimne, to človeka aj herca posúva najviac.
