Ktorú operu ste videli ako dieťa ako prvú?
Vyrastala som v divadle, študovala som na tanečnom konzervatóriu, takže my žiaci sme spoluúčinkovali v rôznych operách. Bola som v zákulisí a celé som to nasávala, je možné, že ako dieťa som ako prvú videla Rusalku.
Pozrite si zábery z opernej rozprávky Perníková chalúpka v réžii Dany Dinkovej.
Pýtam sa preto, či keď dieťa uvidí ako prvú vašu réžiu Perníkovej chalúpky, bude to naň mať ten zázračný účinok, že sa už vždy bude do divadla radostne vracať?
Na mňa takto zapôsobil Luskáčik. Som bývalá choreografka, preto som si povedala, že by sme v dobrom mohli urobiť trošku konkurenciu aj baletnému súboru. Hudba Engelberta Humperdincka je veľkolepá, krásna, ona ma viedla k vyzneniu diela, aby umocnila všetky emócie spolu s vizuálom a réžiou. Chcela som sa priblížiť detskému divákovi. Spevákom som stále hovorila: počúvajte hudbu, v nej je všetko. Nechali sme sa unášať na vlnách hudby.
Takže opera už nemôže byť žiadne statické dielo, ale je nabitá akciou – aby sa bolo aj na čo pozerať, nielen čo počúvať?
Áno, to bol môj večný problém. Často mi vyčítali, že moje diela sú veľmi rozpohybované, ale konečne po 20 rokoch došlo na to, že je to aktuálne. Až keď som v roku 2013 doštudovala opernú réžiu vo Verone, vtedy ma môj profesor upokojil: Dana, veď to je tvoja doména, ovládaš priestor, máš dobrú pohybovú pamäť – nehanbi sa za to, že si bývalá tanečnica a choreografka. Ty to musíš využiť. Tak to odvtedy robím.
Predstaviteľka Janka, sopranistka Katarína Hano Flórová, spomenula, že po predstavení má svalovicu. Je ten pohyb taký náročný?
Snažila som sa, aby Janko a Marienka boli veľmi autentickí, ako dnešné deti. Vlastne dnešné deti veľakrát viac sedia za počítačom, než by sa hýbali. Iste, majú aktivity, ale mám rada realistické, pohybové divadlo, takže chcem, aby sa hýbali aj speváci.
Je ťažšie režírovať operu pre deti ako pre dospelých? Kto je náročnejšie publikum?
Mám veľmi rada drámy, rada sa rozcítim, ale tvorba pre deti mi otvára fantáziu, cítim, že si môžem dovoliť viac bláznivých nápadov, je to slobodnejšie umenie.
Už ste v minulosti povedali, že vám rozprávky akosi prischli – keď sa robí rozprávka, často ju zveria vám. Máte z toho radosť?
Áno, lebo bez detského diváka by nebolo divadlo a bez divadla by nebola kultúra. Musíme si deti vychovávať a len dúfam, že to robím dobre.
Viete, čo deti zaručene k opere pritiahne? Je to vizuálna stránka, svetelný dizajn, magické vyznenie?
Podľa mňa je to hlavne logika príbehu a zrozumiteľnosť, to mám overené na vlastnej dcére. Mohli byť niektoré veci vizuálne pekné, ale ak príbehu nerozumela, strácala pozornosť. Preto si vždy dávam veľký pozor na zrozumiteľnosť výpovede. Vizualizácia však môže umocniť pocity a učiť deti počúvať hudbu.
Aj ste na dcére testovali svoje operné rozprávky?
Áno, ona videla všetky moje diela, pozná ich. Som zvedavá na jej pripomienky, je veľký kritik, povie mi všetko. Keď sme vytvárali s Luciou Šedivou scénu a kostýmy, radila som sa aj s dcérou a Lucii som vravela, čo na to moja Elisa. Rozmýšľali sme nad vnímaním detskej duše. Mám rada tvorivú tímovú robotu, veľa očí, veľa názorov, potom dielo môže fungovať.
Uprednostňujete skôr klasické poňatie opier, neposúvanie do moderných čias či politické aktualizácie?
Pred dvadsiatimi rokmi som urobila tanečnú inscenáciu Carl Orff: Catulli Carmina, kde behali po javisku holé tanečnice. Som otvorená všetkému, ale musí to mať význam. Pôvodne som modernistka, mám rada rôzne úlety. Rozumiem taliančine, môj muž je Talian, vyštudovala som v Taliansku, tak si dávam pozor, aby obsah aj text sedeli s dejom. Sama som autorka, píšem a som na posuny citlivá. Keď je to posun k lepšiemu, dobre, ale väčšinou sa snažím novými technológiami podporiť myšlienku či odkaz autora.
Vy ste rozhodli o mužskom obsadení strigy?
Na réžiu Perníkovej chalúpky ma oslovilo ešte bývalé vedenie SND, s ktorým som debatovala aj o obsadení a veľmi som sa potešila, keď rolu dostal Ondro Šaling. Vedela som, že to bude plné energie a nápadov. Keď to spieva muž, je to väčšia zábava.

A čo hovoríte na prebásnenie libreta do slovenčiny?
Myslím si, že detské opery by mali byť prebásnené a Janka Štrassera mám veľmi rada. Robila som napríklad operu Don Pasquale, ktorá bola prebásnená do slovenčiny, ale rozumiem taliančine a v slovenskej verzii mi unikali všetky komické fóry a slovné hry. Viem, že dnešný divák tomu možno nerozumie, ale keď opere zoberieme pôvodný jazyk, čo je ostane? Som za pôvodný jazyk, v ktorom bola opera napísaná.