Perníková chalúpka je na počúvanie aj na pozeranie, príbeh sa zmocní priestoru, divák má pocit, že je jeho súčasťou. Možno je to už v tom, že rozprávku o perníkovej chalúpke každý pozná. Hneď po vstupe do sály uvidíme tajuplný, temnozelený, chvejúci sa les, akoby dýchajúci, v ktorom sa všeličo môže odohrať.
Už tŕpneme. Čakáme najmä, kedy sa objaví ježibaba, no príbeh sa začne idylkou. Deti, Janko (Katarína Hano Flórová/Terézia Kružliaková) a Marienka (Adriana Banásová/Mariana Sajko), sú v pohode domova, trápi ich akurát hlad.
Pozrite si zábery z opernej rozprávky Perníková chalúpka v réžii Dany Dinkovej.
Všetci boli hladní
Aj ich mama (Monika Fabianová/Denisa Hamarová) je z toho nervózna, navyše deti rozbijú jediný hrniec, a to s uvarenou kašou. V chudobnej rodine tragédia, mama stratí nervy a pošle deti, aby v lese nazbierali aspoň jahody. Potom prichádza pomedzi divákov podgurážený, veselo spievajúci otec (Pavol Remenár/ Filip Tůma)…
Ďalej to už poznáte, ale ide o to, ako je príbeh spracovaný. V SND sa podarilo vyrozprávať klasiku objavne. S patinou starých strašidelných ilustrácií, s nádychom humoru i ako paródiu na obľúbené horory. (No dnes by bolo námetom hororu skôr prejedanie než hlad, ktorý v takejto dramatickej podobe, ako ho približuje opera z roku 1893, u nás nepoznáme, čo nezaškodí si pripomenúť.)
Nejde však o poučky, ale o zábavu. Už to, ako sa striga (Róbert Remeselník/Ondrej Šaling) chystá na varenie detičiek vo veľkom kotle, nemá chybu. Však už tancuje s kostlivom, prikladá do ohňa, skúša, či sú prstíky dosť tučné. Všetko, ako má v rozprávke byť, aby sa zlo ukázalo. Ale zároveň má publikum mimoriadny zážitok – lebo hrôza sa odohráva na pozadí úžasnej hudby. Je to sladký horor.
Striga na metlokoni
Veľkú zásluhu na výsledku majú, samozrejme, výkony spevákov. Náročné roly zvládajú s ľahkosťou a oduševnene. Janko a Marienka, ich rodičia, Spánková víla (Veronika Bilová/Andrea Vizvári), Svetluška (Alexandra Dundová/Zuzana Lisoňová) a iné lesné osadenstvo (účinkuje aj Bratislavský chlapčenský zbor a tanečnice z baletného štúdia SIMART), všetci sú pripravení, zohratí, vytvárajú pôsobivý celok a sústreďujú sa tiež na detaily.
No pozornosť priťahuje najmä striga! Perfektný nápad bol obsadiť ju mužom – tenoristom. Striga je tým akási hranatejšia a hrozivejšia, no i komickejšia. Výborná je aj po pohybovej stránke a – ako šikovne manipuluje s metlou! Vlastne s metlokoňom!
Foto: Bára Podola
Tu treba spomenúť autora prekladu libreta Jána Štrassera, ktorý pretvoril text z originálnej nemčiny do slovenčiny lahodne a vtipne. (Inak, libreto na motívy rozprávky bratov Grimmovcov napísala Adelheid Wette, sestra Engelberta Humperdincka, ktorá vraj v detstve dramatizovala rozprávky, inscenovala ich v rodine a neskôr brata žiadala o hudbu k nim.)
Text opery v slovenčine sa premieta nad javiskom na čítacom zariadení a pomáha všetkému porozumieť aj vtedy, keď slová spevu nie sú celkom zrozumiteľné. Na tlačovej konferencii sa diskutovalo, či sa opery majú vôbec prekladať – odborníci sa zhodujú, že radšej nie – ale pre mňa bolo veľmi zaujímavé sledovať operu práve v slovenčine. Bol to jeden z prekvapujúcich rozmerov inscenácie. Až akési dobrodružstvo vnímania.
Foto: Bára Podola
Pokiaľ ide o vizuál opery Perníková chalúpka, každý bol zvedavý na vzhľad samotnej chalúpky, ako bude vyzerať perník, čo si deti z domčeka odlomia a podobne. Bolo to pekné, ale upútala aj príroda – v rozprávke všetko obklopuje. Hlavným motívom sú obrovské huby, ktoré v lesnej ríši kraľujú. Autorku scény a kostýmov Luciu Šedivú podľa jej slov inšpiroval tajuplný les a jeho zákutia, od detstva ju fascinoval mikrokozmos trávy a hmyzu. Využila aj svetelný dizajn a videoart (Ján Ptačin) a točňu, vďaka ktorej sa mení prostredie – les, ježibabina chalúpka či domov Janka a Marienky.
Foto: Bára Podola
Klobúčiky húb sú orientačné body aj symbolické skrýše, sú nápomocné deťom. Však jeden hríbik ožije (Michal Noga) a zasahuje do deja. Skrátka, milé predstavenie, ktoré urobí divákovi dobrú náladu, vylúdi úsmev na tvári, povznesie celú rodinu. Od vzniku opery už ubehlo veľa času a svet sa zmenil.
Samotné slovo perník už nemá taký nevinný obsah ako kedysi a huby tiež vedia poblázniť myseľ – nie náhodou v Perníkovej chalúpke pôsobia mysticky. Opera je skrátka urobená tak, že vyvoláva všetky možné predstavy a pocity, človek sa aj bojí, aj čuduje, aj raduje, ale najmä – vďaka umeleckej kvalite – je to očistný zážitok.
