Štefan Kvietik mal povesť tvrdohlavého a nekompromisného muža, vedel sa aj nazlostiť. Raz, ešte sme boli mladí, som ho videla v meste, na Laurinskej, neďaleko divadla, ako s kýmsi na ulici polemizuje. Bolo to v sobotu, ulica bola prázdna, len jeho zvučný hlas sa tam rozliehal. Bola som rada, že nie som jeho protivník v hádke a rýchlo som mizla, lebo mi to bolo trocha nepríjemné. Predsa, slávny herec, ja len obyčajná diváčka, a som svedkom takého špeciálneho výstupu! No nemusela som sa obávať – on bol jednoducho spontánny, nijako sa neštylizoval, bol to jeho temperament. A vedel byť aj iný. Zábavný a príjemný.

Ukázalo sa to, keď som sa s ním neskôr zoznámila a robili sme spolu pár rozhovorov do novín. Zbytočne som sa obávala, že bude taký rázny aj na mňa kvôli nejakej otázke, lebo doba bola búrlivá, ako napokon vždy. Kvietik bol však veľmi milý a zábavný. Už som na to spomínala, ale zasa sa mi vybavuje ten podvečeru v kaviarni neďaleko hradu. kde aj býval. Na jar, asi v máji, keď mával narodeniny. Teraz by mal 91, vtedy ešte o dosť menej, ale už bol bokom od hlavného diania.
Pri rozhovore bol veľmi vtipný, iskril šarmom, mal výbornú náladu, bol úprimný a otvorený. Prekvapilo ma, že mu vôbec nechýba ani divadlo, ani politika, páčilo sa mi, aký je spokojný so svojím ž životom. Rozprával o rodine, o prírode, o umení, pil pivo a bol stelesnením naplneného života. Prekvapilo ma to, lebo som čakala, že bude zatrpknutý a konfrontačný. Však nešlo všetko podľa jeho želaní. A on veselý, rozumný, nad vecou.

Rozhovoril sa, ani sa mu nechcelo končiť, to by mal novinár využiť, ale musela som ísť domov, lebo ma tam čakal pes, Cilka, a bolo treba ísť na večernú prechádzku. Tento argument Kvietik chápal a rozlúčili sme sa s tým, že mu dám rozhovor autorizovať. Bála som sa, že pri autorizácii už nebude taký uvoľnený, a všeličo škrtne, no žiadne veľké zmeny neurobil.

Inokedy sme sa stretli v inej kaviarni pri hrade a zasa veľmi zaujímavo rozprával, stále ten úsmev, iskra v oku. A bolo ešte viac stretnutí, na rôznych podujatiach (napríklad storočnica Pravdy, on čítal Pravdu) a vždy tá dobrá nálada, vitalita, úsmev. Originálne a vyargumentované názory. Až sa zdalo, že to už inak ani nebude, ale ani chlapisko Kvietik nebol večný.

V pamäti však zostane. Či už to budú jeho postavy z divadelných hier, z filmov, alebo účinkovanie v politike. Mal svoje predstavy a výhrady, ale umeniu rozumel a nešiel by nikdy proti nemu, ako sa to už dnes priamo v oblasti kultúry stáva. Mal vkus, cit pre kvalitu a hoci sa vedel povadiť, hrubý primitivizmus mu bol cudzí.
Patril ku skvelej generácii umelcov, bola to ozaj sila. Však jeho postavy z javiska SND i filmu, z Červeného vína, z Tisícročnej včely, Medenej veže, alebo zo snímky Boxer a smrť patria do nasej spoločnej pamäti.

Dúfajme, že sila tejto osobnosti bude pôsobiť i naďalej a slovenské umenie a kultúru bude posilňovať v časoch, keď to tak veľmi potrebuje. On mal právo niečo k tomu hovoriť.