Ako si spomínate na Štefana Kvietika?
Je to pre mňa veľmi smutná správa. V divadle sme naňho spomínali, hoci tu už dlho nebol. Vždy som ľutovala, že z divadla odišiel skoro, mal na to svoje dôvody. Prežila som s ním všetko, čo sa len dá. Začínala som ako jeho dcéra vo filme Paľa Bielika Majster kat, hrali sme spolu aj v prvom slovenskom širokouhlom filme Na pochode sa nikdy nespieva, na všetko som si teraz pospomínala. Aj vďaka nemu som na javisku aj pri filmovej práci prežila krásne obdobie. Divadlo je prchavá záležitosť, ale keď som pri ponuke do filmu vedela, že tam bude on, vždy som súhlasila, lebo som vedela, že to bude mať zmysel a že sa nebudeme musieť za svoju hereckú prácu hanbiť. Bol láskavý, príjemný a pokojný človek, nikdy som ho pri práci nevidela zlyhávať, aj keď sa niekedy natáča za extrémnych okolností a treba mať trpezlivosť a toleranciu. Štefan bol tolerantný, láskavý a milý človek a taký bol aj ako kolega, vždy som sa oňho mohla oprieť. Aj k divákom sa správal milo. Spomínam naňho s úctou a s láskou.
Čítajte viac Odišiel predstaviteľ nezdolných, silných chlapov: Vo veku 90 rokov zomrel herec Štefan Kvietik
Vo filmoch aj v divadle ste hrali partnerov, hádali ste sa, milovali aj nenávideli vo výnimočnej hereckej súhre. V čom to je, že vám ľudia uverili všetky tie emócie a vzťahy, do ktorých ste vstupovali vo svojich postavách?
Neviem to pomenovať, ale myslím si, že medzi nami fungovala určitá chémia bez toho, že by sme si to vtedy uvedomovali. V čase, keď sa vysielali televízne pondelky, ľudia na ne reagovali a písali do televízie listy, bolo až neuveriteľné, koľko ich bolo. Cez svetovú klasiku aj slovenské veci sme šírili kultúru. Veľmi ma znepokojuje dnešná situácia v slovenskej kultúre, lebo keď sa raz niečo zničí, už sa to nedá napraviť. Dobre, že sa toho tí, čo stavali základy a mnohí, ktorí ich rozvíjali, už nedožili. Vo všetkých divadlách v celej Európe až po Moskvu sa riaditelia na svoju funkciu pripravujú tri roky vopred, aby sa zatiaľ učili, ako divadlo riadiť. U nás sa nikto učiť nemusí, ani o historickú budovu Národného divadla sa nestaráme, nemáme ju na to, aby sa v nej ukázali dámy v róbach, ale ako súčasť kultúrnej pamäte, veď v nej vzniklo toľko úžasných vecí!
So Štefanom Kvietikom ste mali veľké herecké príležitosti.
Áno, bola taká doba, ale aj sme veľa pracovali. Režiséri boli na nás prísni, aj vtedy, keď sme sa dobre poznali a veľa sme skúšali. Štefan nepatril medzi tých, ktorí by boli hneď spokojní, vždy chcel, aby to bolo ešte lepšie. Ale zároveň bol tolerantný a trpezlivý, nikdy som sa nebála požiadať ho, aby sme niektorú scénu zopakovali, keď som ju chcela zahrať lepšie.
Čítajte viac Neuveriteľné - zomrel Štefan Kvietik! Bol človek s názorom a šarmom. Vedel sa zo srdca povadiť aj usmiať
Diváci si azda najviac pamätajú vaše spoločné filmy Medená veža a Červené víno. Bol by to aj váš výber?
Ľudia ich stále pozerajú. Medenú vežu nám Bukovčan písal priamo na telo, boli sme prepojení, v tom čase sme v divadle hrali Vojnu a mier, Štefan bol Andrej Bolkonskij, Ivan Rajniak bol Pierre a ja Nataša. Veľmi rada na to spomínam.
Obaja ste tiež pôsobili ako pedagógovia na VŠMU.
Áno, ale na začiatku bol dokonca v komisii ako najmladší pri mojich záverečných skúškach. Bol dobrý učiteľ, študenti ho mali radi. Aj dnes máme talentovaných mladých hercov a ja im želám, aby svoj talent mali kde a ako rozvíjať.
