Na javisku vidíme, ako okolo neho hopkajú a handrkujú sa o arizovaný majetok, ako naliehajú na prezidenta, aby riešil ich požiadavky. V tomto huriavku a tlakoch zanikajú prosby i protesty Židov, ktorí prišli nielen o majetky, ale o všetky práva, dokonca aj o životy.
Zachádzalo sa s nimi nedôstojne, surovo a neľútostne. Sami nechceli uveriť, že to je v ich domovine možné a pokúšali sa zachrániť, prosili o milosť. Cez tieto listy, nachádzajúce sa dnes v archíve, ožívajú v hre konkrétne postavy. Pretlmočením emócií, ktoré sú obsiahnuté v listoch, je hra práve taká pôsobivá.
Ľuba Lesná ju napísala podľa knihy Madeline Vadkerty Slovutný pán prezident, dramaturgie sa zhostili Darina Abrahámová a Ján Šimko, režírovala Valeria Schulczová. Už z toho, že názov diela je pozmenený, hra sa volá Hitlerov prezident, vyplýva, že ide o voľnú interpretáciu predlohy. O umelecké spracovanie námetu, univerzálnejšie prerozprávanie.
Vlak do lágru má zastávku na javisku
Hra mala symbolicky premiéru 25. marca, v deň, keď si pripomíname smutné výročie odchodu prvého transportu slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Na zaujímavo riešenej scéne (Pavol Andraško) v divadle sa nachádza akoby vlak, v ktorom sa deportovalo. Priestor jedného z vozňov sa rôzne mení. Hneď začiatok diváka vtiahne do deja: miestnoť je v tej chvíli celou, v ktorej na smrť odsúdený prezident čaká na popravu. Namiesto konštatujúcich či oznamovacích viet zaznievajú však najmä otázky, čím hra pripomína skutočný život a vyjadruje zložitosť problematiky. Dikcia výsluchu vinníka priamo obeťami otvára väčší priestor, uvoľňuje autorské možnosti.
Foto: Ľuboš Kotlár
Pri Tisovi sa v inscenácii vystriedajú rôzni ľudia, ktorí sa vyskytli v jeho živote, či už priamo, alebo tak, že o nich rozhodoval ako prezident. Vedú s ním fiktívne dialógy, vypytujú sa, prečo sa zachoval tak či onak. Hneď prvá postava diváka prekvapí a pohltí. Je to Alfréd Wetzler, ktorý spolu s Rudolfom Vrbom ušiel z Auschwitzu, aby napísali správu o tom, čo sa v lágri deje. Je známe, že to nepomohlo, ale hra sa zaoberá (v istých úsekoch) najmä postavou Wetzlera, ktorého vynikajúco stvárnil Marián Mitaš. Mitašov prejav je emotívny, vyjadruje zlosť, zúfalstvo, ľútosť, bezmocnosť. Neodrieka monológy, text je skôr hovorový, znie ako alarm.
Foto: Ľuboš Kotlár
Zhýčkaný Hitler
Inscenátori sa opierajú o historické výskumy, ale túto dokudrámu, ako ju nazvala Valéria Schulczová, postavili najmä na detailoch skutočného všedného života. Ten aj v tom čase plynul a pre niekoho to boli dokonca sladké časy. Tieto kontrasty sú vyjadrené aj obrazom. Diváka zaujmú rôzne vizuálne rébusy na javisku, ktoré sa však objasnia. Hoci je hra poskladaná ako mozaika, je pre diváka zrozumiteľná a má dobrý spád. Pri všetkej vážnosti námetu je aj zábavná a ironická.
V prvej scéne má napríklad Jozef Tiso okolo pása akoby zvláštnu pneumatiku. Vysvitne, že to je kožušinové boa, ktoré mu venovala sestra. Príbeh tohto boa je tiež súčasťou hry. A podobne sa z drobných epizód vyvinú iné veľké drámy. Rozprávanie cez drobnosti a dôvernosti plasticky približuje postavy. Výborná je napríklad scéna, keď sa vadia a handrkujú dve arizátorky o cukráreň.
Exceluje Zuzana Kronerová, ale s veľkým nasadením hrajú aj ostatní (Marcela Cmorejová, Broňa Kováčiková, Martin Hasák atď.) Rozpália sa tak, že ukazujú najprimitívnejšie stránky nielen svojich postáv, ale celej tej fázy dejín. Naznačujú, ako to všetko mohlo „skĺznuť“ až na dno: chamtivosť, závisť, povrchné zovšeobecňovanie, komplexy a zároveň pocit nadradenosti – to všetko vie zdeformovať človeka a dobu. Zrejme nie náhodou sú postavy obuté v papučiach, sandáloch, ledabolo, pohodlne, domácky. Môže to vyvolávať rôzne asociácie, aj tú, že: My sme tu doma!
Foto: Ľuboš Kotlár
Metaforicky je stvárnený tiež vzťah prezidenta Tisa k samotnému Hitlerovi. Hrá ho celkom nečakane Broňa Kováčiková a – vyšlo to. Hitler je zhýčkaný ako dámička, vazali si ho predchádzajú, kľačiac mu objímajú nohy. Pôsobivo vyjadrená závislosť, priľnutie k moci, pomýlený rešpekt. Ide opäť o univerzálnejší obraz než presný výjav. Dobre padne, že v hre sú aj krásne postavy, napríklad tá, ktorú hrá Marek Majeský. Je o evanjelickom farárovi Danielovi Kováčovi, ktorý Židom pomáhal. Zaskvel sa na javisku aj v skutočnom živote. Prezidenta Jozefa Tisa hrá Martin Madej a, paradoxne, robí to s citom. Nekarikuje, nepreháňa, neumocňuje. Práve tým je jeho postava až desivá. Všetko je akoby normálne. Nič zlé sa predsa nedeje. Inak to nejde.
Madej sám na tlačovej konferencii priznal, že je citovo založený, že túto hereckú príležitosť veľmi prežíval a nad skutočnosťou, z ktorej hra vychádza, neraz aj plakal. Jeho prezident je vyrovnaný s tým, že ho čaká smrť, snaží sa o dôstojnosť, ale vo vyhrotených chvíľach ju stráca. Madej hrá presvedčivo. Divák sleduje tragický príbeh jedného života. Bola by škoda, keby spustil zasa len zvadu o tom, aký bol prezident Tiso. Hra sa pýta, akí sme všetci. Nastavuje zrkadlo, v ktorom sa život odráža nejednoznačne a pestro. Z predstavenia neodchádzajú diváci naplnení nenávisťou, ale láskou a účasťou voči obetiam. Doslova dojatí.
