V inscenácii máte niekoľko úloh vrátane psa Gertrudy Steinovej. Do ktorej sa vám najľahšie prevteľovalo?
Počkajte, ani neviem, koľko ich je. Je to pes, potom Leo Stein, brat Gertrudy Steinovej, tretí je Bernard Fay, vplyvný úradník vichystickej vlády a nacistický kolaborant a Pablo Picasso. Každá z tých postáv je rovnocenná, slúžia deju a nie sú nositeľom nejakej kruciálnej témy v inscenácii. Sú do deja vložené tak, aby slúžili ústrednej hrdinke, teda Gertrude Steinovej.
Čo hovoríte na nápad autorky hry Terezy Trusinovej, že pes je najlepším pozorovateľom života dvoch zaujímavých žien, Gertrudy a jej životnej partnerky Alice B. Toklasovej?
Nie som psíčkar, takže neviem povedať, či psy naozaj majú takú vlastnosť alebo to iba ľudia, ktorí milujú domáce zvieratá, tak vnímajú. V každom prípade je to veľmi zaujímavé divadelné riešenie, čo je veľké plus hry. A či ide o psa, svedomie alebo otázky, ktoré Gertruda sama sebe kladie? Nech si každý divák zodpovie sám, čo mu to asociuje.
Foto: Bara Podola
Aj ste si študovali, ako Basket – pes Gertrudy Steinovej reálne vyzeral?
Nie, spoliehal som sa len na svoju fantáziu a na to, čo bežne odpozorujem, keď sa psom vyhýbam.
A ako sa vám hralo s kolegyňami?
Veľmi dobre, sú veľmi vnímavé herečky. S Vladenou som hral prvýkrát, kým s Editou sme už hrali a poznáme sa. Milujem skúšať v ženskom kolektíve a trochu egoisticky som si užíval, že som jediný muž na javisku. Hrať s nimi bolo ako pohladenie, balzam na dušu.
Ako ste si študovali Gertrudu Steinovú? Čítali ste jej knihy či literatúru o nej?
Ja nijako. Nepovažoval som to pri mojej úlohe za potrebné, vychádzal som z textu. Samozrejme, pri skúšaní sa rešeršovalo, ale žiadnu vlastnú súkromnú nadprácu tohto typu som nerobil, lebo som sa sústredil na svoje party, svoje postavy a tam mi stačilo to, čo bolo v texte a čo požadovala režisérka a tvorivý tím. Vôbec nie som fanúšikom hlbokých rešerší postáv. Verím, že každý dramatický text, ktorý dostaneme, je len nejaká literárna predloha, na základe ktorej sa inšpirujeme.
Dodržiavame síce vzťahy, slová, písmenká, ale divadlo je vždy iný produkt a to je vždy najlepšie tvoriť v danom čase na danom mieste. Hoci veľa kolegov si dopodrobna študuje materiály. Ale v mojich postavách nebola ambícia o nejaké dokumentárne stvárnenie, situácie sú napísané tak, aby slúžili hlavnej hrdinke a celej ústrednej téme, ako tvorila Gertrude Steinová, aký mala postoj k rôznym veciam, prečo žila v Paríži a nechcela odísť do Ameriky…
Nedostali ste po tejto hre chuť ísť do Paríža?
Nie, to nie.
Alebo aspoň do galérie, kde majú diela umelcov, ktorými sa ona obklopovala, ako boli Matisse, Cézanne či Picasso?
Samozrejme, pozrieť si originál v galérii je iný pôžitok, ale na to nemusím ísť do Paríža, to stačí vyraziť do Viedne. Tam chodievam pravidelne.
Myslíte, že dnes ľudia poznajú meno Gertrude Steinová?
Úzka skupina určite áno, ale dá sa na to pozrieť z dvoch strán. Jedna je edukatívna – či ľudia vedia, že bola spisovateľka, podporovateľka, propagátorka a mecénka mužov ako Picasso, Bracque, Hemingway, Matisse či Francis Scott Fitzgerald. Ale čo ma viac na inscenácii provokuje, je, že by sme pokojne mohli dať bokom, kto bola. Bola človek postavený pred istú situáciu a z pohodlia parížskeho salóna nútený zaujať stanovisko – to je pre mňa ako Jakuba Rybárika oveľa zaujímavejšie. Nie pozerať sa na konkrétnych ľudí, ale na situácie, v ktorých sa ocitali, lebo tie aj nás v istých obmenách stretávajú každý deň.
