Aké sú dnes rumunské divadlá? Zameriavajú sa hlavne na klasiku alebo rady experimentujú s autorskými projektmi?
Záleží na jednotlivom divadle, ale za posledných desať rokov sa divadlá viac otvorili súčasnej dráme. Sama som sedem rokov viedla divadlo ako manažérka a 90 percent repertoára bola súčasná dráma napísaná špeciálne pre našich hercov, ale produkovali sme aj klasiku. Pred desiatimi rokmi jednoznačne prevažovala klasika, teraz je pomer klasiky a nových hier vyrovnaný.
Pozrite si snímky z hry rumunskej autorky Gianiny Carbunariu, ktorú uvádza SND.
Je pre vás zaujímavejšie robiť vlastné projekty?
Tak som začala robiť divadlo, pretože som aj dramatička. Je pre mňa väčšou výzvou pracovať na vlastných scenároch, ktoré sa môžu meniť, prepisovať, do predstavenia môžem zahrnúť hlasy hercov a iných spolupracovníkov.
Hneď ste súhlasili, keď ste dostali ponuku režírovať svoj autorský projekt v SND?
Samozrejme, na Slovensku som už mala nejaké spolupráce a osvedčili sa. Festival Divadelná Nitra koprodukoval jednu moju hru, niekoľkokrát som bola na festivale Nová dráma v Bratislave. Takže som okamžite prikývla.
Čo ste vedeli o Slovensku, kým ste sem prišli – napríklad o našej politike?
Je tu mnoho podobností s Rumunskom – napríklad minulosť pred rokom 1989, hoci v Rumunsku bol režim oveľa striktnejší, mali sme diktátora. Takže naša realita bola oveľa tvrdšia. Ale po roku 1989 zažívali krajiny na východe viac-menej podobné obdobie tranzície, vstúpili sme do Európskej únie. Minulosť bola podobná, ale boli tu aj rozdiely.
Foto: Bara Podola
Čo bol najväčší rozdiel?
Asi ten, že my sme v Rumunsku mali diktátora a naozaj brutálnu tajnú políciu Securitate. Neskončilo sa to ani po roku 1989, chlapíci zo Securitate fungovali dlhé roky po odstránení diktatúry, dokonca aj dnes. Myslím, že tá brutalita mala následky na niekoľko generácií a môže to trvať ešte dlho.
Keď ste prišli na Slovensko, mali ste už predstavu, na čo sa váš autorský projekt zameria?
Rozprávali sme sa so šéfkou Činohry SND Miriam Kičiňovou už rok vopred, čo by sme mohli zrealizovať. Robila som výskum novín, informovala som sa o slovenskom dianí. Vždy, keď pracujem v zahraničí, prinášam do diela aj naše dianie. Výsledkom je mix. Už dlho ma ako téma prenasledovala polarizácia spoločnosti. Netýka sa len našich dvoch krajín, istá miera polarizácie je všade. Postupne preniká do našich domovov. Zaujímali ma tieto osobné vojny ako metafora pre celú spoločnosť.
Povedali by ste, že aj rumunská spoločnosť je taká polarizovaná ako naša?
Veľmi, hlavne za posledné mesiace. Vlani v novembri sme mali voľby a máme fašistov, extrémnu pravicu v parlamente. Kandidát na prezidenta bol tiež otvorene prívržencom extrémnej pravice. Druhé kolo volieb bolo zrušené, pretože sa preukázal podvod a platená propaganda na TikToku a ďalších sociálnych sieťach. Tohto kandidáta podporovali fašisti. Naša spoločnosť je polarizovaná, pretože niektorých ľudí veľmi zlákala propaganda a druhí na to poukazovali.
Sú názorovo rozdelené aj rodiny?
Iste, aj v mojej rodine o tom diskutujeme. Totiž 35 rokov sa na niektorých ľudí zabúdalo, cítili sa ukrivdení. A keď cítite nerovnoprávnosť a hnev, že veci nejdú tak, ako by mali, ľahko vás očaria zjednodušené magické príbehy, ako sa všetko za noc zmení. To ale nie je pravda. Zrušili sme prezidentské voľby v decembri, ale budú sa konať teraz v máji. A hoci doterajší kandidát sa už viac o funkciu prezidenta nemôže uchádzať, nebezpečenstvo, že ľudia naletia na zjednodušené príbehy a šialené nápady, je tu stále. Nejde len o toho kandidáta, ale o spoločnosť, ako môžeme budovať budúcnosť tak, aby sme si mohli znova sadnúť za jeden stôl.
Foto: Bara Podola
Myslíte si, že divadlo môže zmeniť názory ľudí?
Určite nedokáže za noc zmeniť svet, ale divadlo je súčasť spoločnosti a je platformou, kde sa ľudia môžu bezpečne stretávať a vyjadrovať svoje názory, premýšľať a reflektovať, aká je spoločnosť. Máme na scéne jedného herca, ktorý predstavuje spoločnosť. Ak prispejeme svojou malou troškou, tak spolu s novinármi, ľuďmi zo školstva, zdravotníctva a všetkými ostatnými môžeme mať šancu.
Vraj ste sa počas svojho pobytu na Slovensku zúčastnili aj na dvoch protestoch. Aké dojmy ste z nich mali?
Áno, veľmi sa ma to dotklo. Dramaturg Mário Drgoňa mi všetko preložil, takže som rozumela, čo hovoria rečníci na protestoch. Veľmi na mňa zapôsobilo, že pred ľuďmi vystúpili rôzni herci a iné verejné figúry. Je dobre, keď sa každý cíti reprezentovaný.
Máte podobné protesty v Rumunsku?
Nie také konštatné, že by sa konali každé dva týždne, ako tu u vás. Nedávno sa u nás konali protesty, kde ľudia chceli demonštrovať svoju oddanosť európskym ideám.
Foto: Bara Podola
Porozprávali vám divadelníci aj o situácii v slovenskej kultúre?
Áno, mali sme stretnutie s ľuďmi z kultúrneho sektora, ktorí rečnili aj na proteste. Vysvetlili mi kontext. Som smutná, že niečo také zažívate, ale zároveň obdivujem odpor ľudí z kultúry, to je dobré. Rozprávala som aj s rumunskými priateľmi, lebo aj u nás už začíname cítiť počiatky čohosi podobného, že by sme mali vytvoriť podobné siete a hľadať spoločné riešenia. Mnohé roky bola Európska únia zameraná len na trhy, ale mala by sa teraz sústrediť aj na spoločné hodnoty, zmýšľanie a reflexiu, aby sme vybudovali budúcnosť pre ďalšie generácie. Takáto solidarita medzi umelcami, novinármi, ľuďmi zo školstva z rôznych krajín by nám mohla pomôcť.
Prekvapilo vás niečo na Slovensku?
Dnes vás už len máločo môže prekvapiť. Všetko sa deje tak zrýchlene. Veľmi ma dojali vaše protesty, bola som šťastná, že som to zažila.
Čítajte viac Štvrtkové protesty: V Šuranoch proti baterkárni, v Bratislave proti „ruskému zákonu“
Môžu však podobné protesty niečo zmeniť? Niekedy sme skeptickí, či pomôžu.
Viem, ale veci sa niekedy menia pomaly, no predsa sa menia. Niektorí ľudia vedia hory prenášať. Trvá to dlho, ale stačí sa pozrieť do minulého storočia. Ženy získali volebné právo tak neskoro, toľko zaň museli bojovať, ale napokon ho získali. Takže sa netreba vzdávať. Umenie je privilegované, aj ja sa cítim privilegovaná, lebo sa môžem vyjadriť. A aj keby zavreli všetky divadlá, môžem ísť do ulíc a robiť divadlo. Aj malá akcia odporu je dôležitá ako solidarita s ľuďmi z ostatných odvetví.
Nie je teraz rumunská kultúra slobodnejšia než slovenská?
Neviem, od roku 2017 do 2024 som viedla divadlo Teatrul Tineretului v Piatra Neamt, na severovýchode Rumunska, asi 150 km od ukrajinskej hranice. Piatra Neamt je moje rodné mesto, kam som sa po rokoch vrátila. Kedysi v 70. a 80. rokoch tu bolo experimentálne divadlo, ale je vo veľmi konzervatívnom regióne. Za posledných sedem rokov som cítila, že sa vracajú staré časy. Cítite to práve v malých mestách, nie v Bukurešti či Bratislave. V miestach ako Piatra Neamt to cítite ako akési zemetrasenie, ktoré vás čoskoro zasiahne.
Keď som to spomínala v Bukurešti, smiali sa mi, že ide o zapadákov. A ja som im tvrdila, že už ten tlak cítim. A naozaj to prišlo. Snažila som sa tomu vzdorovať a darilo sa mi. Ale máme napríklad šou o sexuálnej výchove, ktorú som produkovala. Účinkovali tam dve umelkyne, bola to vzdelávacia šou bez akejkoľvek nahoty alebo expresívneho jazyka, ale aj tak politici na mňa tlačili, aby sme ju stiahli. Našťastie, veľa rôznych rumunských umelcov, aj z oblasti výtvarného umenia či literatúry, na tieto pokusy o cenzúru reagovalo. Ale potom vidíte, ako sa veci menia. Najväčšie nebezpečenstvo vidím v autocenzúre, keď si začnete myslieť, ach, toto by som asi nemal robiť či hovoriť. To už na niektorých miestach v Rumunsku pozorujem.
Foto: Bara Podola
Prezradíte nám, ako ste teda pristupovali k svojej novinke pre SND, hre s názvom Môj milovaný nepriateľ?
Pracovala som v mnohých divadlách v Európe (Kammerspiele v Mníchove, Schauspiel Stuttgart, Centro Dramatico Nacional v Madride, Teater Wspólczesny v Štetíne či Teatro Delle Pasioni v Modene) a vždy vkladám do projektov aj svoje skúsenosti a názory. Toto je znova rumunsko-slovenská skúsenosť. Toto predstavenie som začala tvoriť pred dvoma mesiacmi.
Totiž prišla som sem len s konceptom, hercom som zadala urobiť interview, sama som si robila výskum, ale začínali sme od nuly. Je to výsledok dvojmesačnej práce, reflexií hercov, dramaturgov, autora scény a kostýmov, ktorým je Rumun Adrian Ganea spolu s osvetľovačmi a autorkou hudby Kristínou Smetanovou. Je to špeciálny projekt, aby niečo také vzniklo za dva mesiace. Nie je to ľahké, naopak, vyžaduje si to veľa pozornosti a energie.
Priblížte nám, aké interview ste od hercov chceli. Vy ste im dali zoznam otázok, ktoré sa mali pýtať?
Áno, dostali zoznam otázok. Nechcela som vstupovať do konfrontácie, takže tieto otázky nasledovali model životného príbehu daného človeka. Pretože všetko je politika. Vaše životné rozhodnutia, všetko. Nechcela som tlačiť a vytvárať konflikty, ale naopak, ľudí zbližovať.
Ako reagovali herci? Nadchla ich vaša metóda?
Myslím, že väčšina z nich takýto proces zažila po prvýkrát. Niekedy je to prekvapivé, niekedy bolestivé, frustrujúce, no vždy zaujímavé a odmeňujúce. Je to výzva.
Komu mali klásť vaše otázky?
Mal to byť kruh, začať mali s nejakým blízkym človekom z rodiny, ktorý však má opačné názory na politiku, pokračovať s niekým, kto im zavolá, no koho až tak dobre nepoznajú, a napokon s niekým, koho práve stretli.
Foto: Bara Podola
Boli ste spokojná s tým, čo zistili?
Oveľa lepšie som pochopila spoločnosť, pretože herci mali rôzne zázemie. Aj diskusia s nimi bola veľmi prínosná, prvé týždne sme diskutovali za stolom o divadle a o dianí v umení.
Povedzte nám príklad otázky, čo sa mali herci pýtať.
Otázok bolo veľmi veľa, aspoň 50. Začínalo sa jednoducho, kde ste sa narodili. Ale potom sme chceli, aby povedali, čo vedia o ruskej invázii do Československa. Niektorí vtedy ešte neboli na svete, iní áno, tak ako sa o tom dozvedeli a ako prežívali rok 1989 alebo čo o ňom počuli v rodine, ak boli mladší. Ako prežívali vstup Slovenska do Európskej únie a podobné otázky. Ale pýtali sme sa ich aj na prácu, koľko zarábajú, nešlo o sumu, ale či pokryje ich životné náklady. Kde by chceli žiť, ak by to nemalo byť Slovensko. Boli to veľmi rôzne otázky, aj ako trávia svoj voľný čas.
Čítala som si začiatok textu hry v bulletine a mala som pocit, že miestami je vtipný. Chceli ste cielene priniesť humor?
Som rada, ak si ľudia uvedomia iróniu, lebo tá vám dáva priestor na premýšľanie a reflexiu. Všade vo svete máme príšerných politikov, pozrite sa na USA, ale aj inde a jediné, čo môžete urobiť, je smiať sa z nich spoločne s ostatnými. Ak vstúpite do boja, môžete prehrať, ale smiech je spôsob, ako povedať: pozri sa, nie si nič viac než toto. Smiech navyše ľudí spája, na rozdiel od plaču.
Na začiatku hry postava Barbory Andrešičovej povie: „Toto predstavenie nie je stopercentne slovenské.“ Ľuboš Kostelný ju doplní: „Je tam istý zahraničný vplyv, isté percento vplyvu.“ Akú reakciu očakávate od ministerky kultúry?
Hm, neviem. Ak sa vôbec príde pozrieť. Myslím, že máme odlišný pohľad na kultúru. Čo znamená byť stopercentne slovenský, keď len v obsadení máme ľudí s maďarskými, židovskými či nemeckými predkami? Čo je čistota? Desí ma to, veď žijeme v strednej Európe. Ja pochádzam z Rumunska, ktoré je na Balkáne a tam sú všetci ľudia mixom. Čistota je vtip, znamenala by, že by nás všetkých mali vymazať. Je krásne, že máme toto kultúrne dedičstvo, že nás tvorí toľko vrstiev. 100 % čohokoľvek, či už slovenskosti alebo rumunskosti, je absurdná utópia. To neexistuje.
Foto: Bara Podola
A ako ste do hry Môj milovaný nepriateľ zakomponovali Báthoryčku a Elenu Ceausescu?
Veľmi sa zaujímam o ženské práva v súčasnosti, pretože vidíme oživovanie šialených ideí. Nedávno som pracovala v Poľsku, kde sme robili hru o antipotratovom zákone, o absurdite, ktorú tam zažívajú nielen ženy, ale celá spoločnosť. Vidím, čo sa deje v USA, diskusie v Maďarsku. Dokonca aj v Rumunsku sa nedávno objavili podobné debaty, pretože pred rokom 1989 sme mali Ceausescuov protipotratový zákon a to bola katastrofa. Je to prípadová štúdia absurdity. Vyše 10 000 žien zomrelo.
A teraz sa o podobnom zákone zasa rozpráva? Mali by sme vedieť, čo chceme a nevzdať sa našich práv, ktoré sme si ťažko vybojovali. Preto v mojej hre vystupuje fantóm týchto dvoch odlišných žien, lebo Elena Ceausescu nebola žiadna láskavá postava, ale jej prízrak je milý. A Anna Báthory je sesternica Alžbety Báthoryovej. Tieto dve ženy patria k Rumunsku a Slovensku, boli maďarského pôvodu a zaujímajú ma všetky tie konšpirácie, čo okolo nich vznikli. O využívaní krvi ich služobníctva, že zabíjali deti a podobne, nič z toho nie je pravda, ale mytológia o nich funguje dodnes. Historici dokázali, že nič z toho nebola pravda. Anna Báthory, Elena Ceausescu a posledný prízrak obrazu Kvetinárky Safty sú naše výtvory, naša interpretácia, ktorá vraví, že ženské práva nám musia ostať.
