Kruté operné dedičstvo tereziánske

Je to nespravodlivé, je to však daň nášmu nezmyselnému systému striedania divadelných riaditeľov. Bez obdobia dezignovania, prakticky zo dňa na deň, preberá vedenie súboru Opery Slovenského národného divadla plnú zodpovednosť. Aj s bremenom dedičstva po predchodcoch.

14.10.2012 15:00
46 MT 4X Luise Albrechtová ako Mária Terézia a... Foto:
Luise Albrechtová ako Mária Terézia a Tomáš Juhás ako Vojvoda von Lothringen.
debata

Danajský dar zanechal bývalý riaditeľ opery Peter Dvorský svojmu nástupcovi. Kúpil mačku vo vreci. Z nej sa vykľul paškvil, ktorý sa síce čestne priznáva k neoromantickému rukopisu, no s novinkou akceptovateľnou v 21. storočí nemá spoločné nič. Svetová premiéra Márie Terézie z pera rakúskeho autora rôznych hudobných žánrov (najskôr asi filmovej a televíznej hudby) vniesla vo štvrtok večer na prvú slovenskú scénu dielo neschopné konkurovať akýmkoľvek prúdom hudobnodramatickej spisby dneška. Skladateľ sa inšpiroval nie jedným zo svojich predchodcov či už z obdobia romantizmu, novoromantizmu, alebo začiatku 20. storočia, operou i operetou, no neodkopíroval to podstatné. Schopnosť vystavať zomknuté dramatické dielo, obsahujúce zápletku, vystupňovaný dejový oblúk, invenciu a kontrastnosť melodiky. A predovšetkým zmysel pre časovú proporčnosť.

Slabé libreto Rainera Lewandowského chce byť všeličím. Kronikou života panovníčky od jej zrodu po korunováciu, rado by kreslilo ľúbostný vzťah, bolo politickým divadlom. Obaja autori mali veľké oči, no ani dvoma desiatkami postáv nepremenili riedku limonádu na plnohodnotný koncentrát či nebodaj „grand operu“. Dej sa vliekol, jadro príbehu rozbíjalo a nechytilo dych ani v scéne korunovácie ako logickej kulminácie. Vinu na premárnenom projekte má celý realizačný tím. Na čele s dramaturgom mali prinajmenšom partitúru zoškrtať.

V Poľsku pôsobiacemu slovenskému režisérovi Lacovi Adamikovi poskytla Mária Terézia pre bratislavský debut doslova medvediu službu. Možno ani nevedel, do čoho ide, alebo chýbala odvaha predlohu korigovať. A tak len bezradne aranžoval rad rozvláčnych scén, pokúšal sa nezradiť „neoromantický“ krok a pomôcť si projekciou slovne vyjadrených situácií pri mapovaní istej historickej etapy. Scéna Barbary Kędzierskej sa príliš nemenila, ozvláštňovalo ju len svietenie a ani to sa nevymklo z konvencie. Honosnosť kostýmov Ľudmily Várossovej v podstate vyšla nazmar. Pôvodný americký dirigent bol pre nespôsobilosť nahradený Mariánom Lejavom, ktorý s orchestrom a zborom zachraňoval, čo sa dalo.

V hlavných rolách Baumgartner márnivo plytval okrajovými polohami, takže všetka česť hosťujúcej Luise Albrechtovej (Mária Terézia), ktorá príjemne sýtou farbou odolala technickým nástrahám. Darilo sa aj Tomášovi Juhásovi (Vojvoda von Lothringen), zatiaľ čo Theodore Coresi (Cisár Karl VI.) ukázal len zvyšky unaveného basu. Stratu troch a pol hodín divák oželie. Účet za finančnú ujmu z bezperspektívnej inscenácie by však mal platiť ktosi iný. Objednávka nepadla z neba.

Hodnotenie Pravdy: 1 hviezdička z 5

Roland Baumgartner: Maria Theresia / dirigent: Marián Lejava / réžia: Laco Adamik / scéna: Barbara Kędzierska / kostýmy: Ľudmila Várossová / svetová premiéra v Opere SND 11. októbra

© Autorské práva vyhradené

debata chyba