Dnes by sme možno Tatianu nazvali aj feministkou, lebo jej list je síce pokorný, no zároveň sebavedomý a najmä odvážny. Mladá dáma z vyšších kruhov píše o svojich citoch a píše vysnenému mužovi prvá.
To ona načína ľúbostnú korešpondenciu a neobáva sa, že tým môže pohrdnúť nielen adresát, ale že by to mohlo pobúriť celú spoločnosť, v ktorej žila.
Fascinujúca postava Tatiany – Puškin začal písať Eugena Onegina v roku 1823 – svojou vnútornou silou očarováva však už vlastne dve storočia nielen čitateľov, ale aj rôznych iných tvorcov.
Talent štyroch velikánov
Na námet Puškinovho Eugena Onegina vzniklo mnoho umeleckých diel výtvarných, hudobných aj javiskových. V SND máme teraz možnosť uvidieť jedno z najvýznamnejších – trojdejstvový balet choreografa Johna Cranka, Kurta-Heinza Stolzeho (hudobný aranžmán a inštrumentácia) a Piotra Iľjiča Čajkovského nazvaný stručne Onegin.
Svetová premiéra tohto baletu bola 13. mája 1965 v Stuttgarte a je to naozaj unikát. Tento Onegin je celok, ktorý bol vytvorený krok za krokom, veľmi premyslene, s dôrazom na každý detail, ako celkom nové jedinečné dielo, ktoré spojilo talent štyroch velikánov.
Kurt-Heinz Stolze bol nemecký hudobník a blízky spolupracovník choreografa Johna Cranka, čo ovplyvnilo jeho kariéru. Keď v roku 1965 Cranko vo württenberskom Štátnom divadle v Stuttgarte pripravoval celovečerný balet Onegin, Stolze aranžoval a inštrumentoval hudobnú partitúru, ktorú vyskladal z Čajkovského bohatej tvorby.
Foto: Juraj Žilinčár
Nebola to teda variácia na Čajkovského operu Eugen Onegin, Stolze z nej nepoužil ani jeden takt. Postupoval tak, že mnohé skladby, ktoré Čajkovskij skomponoval pre klavír, transformoval do orchestrálnych častí, no a je to naozaj lahôdka! Stolze zomrel v roku 1970 v Mníchove, týmto dielom sa preslávil a zvečnil.
Zvláštny osud mal choreograf John Cranko. Autor mnohých nadčasových diel, o ktorom je známe, že prešiel pol zemegule, aby baletu v Európe vrátil jeho lesk a zo Stuttgartu stvoril mekku baletu.
Narodil sa v roku 1927 v Juhoafrickej republike a hoci tam balet nemal veľkú tradíciu, upísal sa mu. Ako študent vytvoril svoj prvý balet Príbeh vojaka na Stravinského hudbu (1945). Od roku už 1946 študoval balet v Londýne a začal sa jeho úspešný profesionálny rast.
Vytvoril asi sto vynikajúcich choreografií a vychoval množstvo mladých umelcov. Žiaľ, zomrel mladý, 46-ročný, a to za absurdných okolností: počas transatlantického letu, keď sa vracal z úspešného turné v USA, si vzal tabletku na spanie a pri náhlej alergickej reakcii sa zadusil.
V podobe vytvorenej svetoznámym tímom sa balet Onegin uvádza v Bratislave po prvý raz. Je to zásluha šéfky Baletu SND Niny Polákovej, ktorá vďaka pôsobeniu vo Viedni a rešpektu v profesii získala pre našu prvú scénu licenciu na uvedenie vzácnej podoby baletu Onegin.
Na tlačovej konferencii sa s dojatím zdôverila, ako na ňu kedysi toto predstavenie zapôsobilo, ako v ňom sama účinkovala a vytúženou rolou Tatiany (predtým však tancovala aj Oľgu či zborové scény) sa lúčila s aktívnym tancovaním.
Foto: Juraj Žilinčár
Výnimočná Tatiana
Ktorá baletka by nechcela stvárniť Tatianu? Slávnu scénu za písacím stolíkom a potom vyjadrenie (pohybom) celého obsahu listu a vzťahu k Oneginovi? Súčasťou tohto predstavenia je aj listová scéna – slávna ako tá balkónová zo Shakespeara – na ktorú diváci čakajú a duša im tancuje.
Zaujíma ich však všetko, celý príbeh – opojenie láskou, mladosťou, túžba, prvé dotyky, vášnivé objatia, rozčarovanie, zrada, dráma, znovuzrodenie. Tatianina postava (ale aj ostatné) je hlbšia, než sa na prvý pohľad zdá a zatancovať ju nie je len tak.
Foto: Juraj Žilinčár
Pisateľka s veľkou pokorou a úprimnosťou, s trochou vidieckej naivity, vyznáva svetáckemu Oneginovi svoj obdiv. Chce len zobďaleč pozorovať objekt svojej lásky, občas mu slovko povedať a väčšinou – hoci len mlčať.
Tatiana celý list musí vytancovať a spolu s ostatnými tanečníkmi vyjadriť pohybom drámu, ktorá po liste nasleduje. Márne bol list úprimný a inteligentný, na Onegina vôbec nezapôsobil. Bol to namyslený šľachtic, dnes by sme povedali – bulo, ktorý nič nepochopil. Vôbec nevedel Tatianu doceniť. Divák však vníma jej výnimočnosť i Oneginov omyl. Balet je totiž veľmi zrozumiteľný a tým je práve pôsobivý.
Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA / MOSKOVSKÁ TRETIAKOVSKÁ GALÉRIA
Dej sa zrozumiteľne posúva k vyvrcholeniu, ktoré je pre Tatianu zadosťučinením, hoci smutným: po určitom čase sa s Onegionom znova stretnú v Petrohrade, Tatiana je už vydatá, medzičasom sa z nej stala zrelá krásna dáma, patriaca do vybranej spoločnosti.
Oneginovi sa teraz javí celkom inak a povie si, že by ju mohol znova získať. Tatiane sa stále páči, vidina vášnivého objatia s Oneginom ju pokúša, ale rozhodne sa zostať verná svojmu mužovi a Onegin dostane „kopačky“. Vypije si kalich poníženia do dna. Teraz sa totiž on pokúšal zapôsobiť na Tatianu listom, ale roztrhala ho, ako kedysi on ten jej. Oko za oko, list za list. Tak to vyriešil osud.
Naschvál som použila slovo kopačky, balet je totiž – pri všetkej vznešenosti – taký jednoduchý, neokázalý a priamočiary, že sa dotkne každého diváka. Pôsobí ľahučko ako jemný akvarel (scéna a kostýmy Elisabeth Dalton), pracuje s obyčajným príbehom, s obyčajnou krásou, s lahodnou hudbou a dovedna je z toho zázrak.
Čítajte viac SĽUK privítal jar premiérou Stravinského. Zatancoval jeho balety Petruška a Svätenie jari
Dej je pochopiteľný nielen tým, že ide o známu predlohu, ale celým poňatím. Čitateľné sú charaktery, pohnútky aj pocity postáv. Tanec vyjadruje vášeň, zmätok v duši, ľahostajnosť, bolesť, hrôzu, celú škálu emócií a myslenia. V niektorých chvíľach divák zatají dych, keď sa tanečníci priam vznášajú nad zemou a v spomalených sekvenciách vyjadrujú nadpozemské stavy.
Na tlačovke k baletu boli okrem dirigenta Martina Yatesa aj dvaja zo sólistov. Romina Kolodziej povedala (a potvrdil to aj Vladyslav Bosenko), že všetko chcú vyjadriť tancom, nie inými hereckými prostriedkami. Chce vraj, aby jej postava bola prirodzená, aby to bola Tatiana a sama v tej viere vychádza na javisko.
Myslí si, že takto jej uverí aj divák. Cez absolútnu prirodzenosť dosiahnu silu zázraku. To sa podarí vtedy, ak ľudia spoja sily. Balet Onegin je toho dôkazom. A platí to aj cez stáročia.
Novinári mali pocit, ako keby bol na tlačovke aj sám John Cranko a keby sedel v hľadisku, ako keby on povedal na záver generálky „bravo!“, ktoré zaznelo ešte v prítmí divadelnej sály od režisérskeho pultu.
