Stretávame sa pri príležitosti vášho životného jubilea v jednom starom bratislavskom dvore. Prečo ste si vybrali práve toto miesto?
V tomto dvore na Františkánskom námestí v Bratislave sídli Divadlo GUnaGU, v ktorom som ako herečka začínala. Divadlo nedávno odpremiérovalo svoju stú hru a oslavuje štyridsať rokov. Sú to všetko také okrúhle čísla, skoro ako moje narodeniny… Ja mám práve tých sto mínus štyridsať!
Diváci vás poznajú najmä ako komediálnu herečku, jedna z vašich postáv je pani Erika – odborníčka na všetko. Myslíte si, že to závisí od veku, kým sa človek stane „odborníkom na všetko“?
To je ťažká otázka, lebo ja ako Oľga nie som odborníčkou na všetko. Aj keď môj muž mi hovorí, že sa tvárim ako najmúdrejšia na svete a leziem mu tým na nervy. Ale áno, asi to musí trvať roky, kým sa človek stane odborníkom – hlavne na niečo. Musí mať o to v prvom rade záujem. Nemôžem povedať, že by som bola odborníčka na herectvo – na divadlo, televíziu alebo film. Ale herectvu sa venujem od detstva, od ôsmich rokov, keď som chodila do dramatického krúžku, a moja láska k nemu vôbec nie je menšia, práveže sa vo mne stále zväčšuje. Takže sa možno pomaly stávam odborníčkou na komédiu…
Divadlu sa venujem od detstva a moja láska k nemu vôbec nie je menšia. Mala som šťastie na dobrých autorov
Ste úspešnou herečkou nielen v divadle a v televízii, ale aj vo filme. Nedávno ste boli nominovaná na národnú filmovú cenu Slnko v sieti za film Invalid. Vyzerá to všetko len tak ľahučko – a to je aj názov vašej autorskej hry, s ktorou ste v divadle GUnaGU začínali – ale naozaj ide herecká práca „len tak ľahučko“?
Je to mylná predstava, že keď to na javisku, vo filme alebo v seriáli vyzerá tak ľahučko, musí to byť aj pre hercov a ďalších tvorcov nesmierna zábava a ľahká práca. Často sú to vydreté a vysedené hodiny nad textom, tisíckrát skúšané scény, aby to vo výsledku vyzeralo ľahko. Len tak ľahučko bola hra, ktorú pre mňa vymyslel Ivan Mizera, jeden zo zakladateľov Divadla GUnaGU. Odhalil vo mne schopnosť improvizovať, vymýšľať si na danú tému a ponúkol mi tému „žena – hviezda“. Bola som niečo ako modelka, ktorá má veci, čo miluje a čo nenávidí, a o tom som hodinu a pol improvizovala. Bolo to legendárne predstavenie. V divadle GUnaGU som mala šťastie na mužov: na autorov Viliama Klimáčka a Ivana Mizeru, na režiséra Aleša Votavu, skvelého scénografa, ktorý, žiaľ, zomrel v mladom veku. Jednoducho som mala šťastie na dobrých autorov.
Čítajte viac Keď je ministerka rovnako nebezpečná ako šéfka teroristiek. Herečky excelujú v absurdnej komédii
Účinkovali ste už v prvých slovenských seriáloch ako Búrlivé víno či Zborovňa. Je váš život skôr búrlivý alebo disciplinovaný, ako v zborovni?
Môj život je veľmi disciplinovaný. V mladosti som si užila, čo k tomu veku prináleží, ale v zásade som bola vždy veľmi disciplinovaná. Mala som perfektný time manažment, dodnes mám papierový diár a bez neho sa nepohnem. Ten nepustí, v ňom mám všetko rozplánované na minúty. Vždy som mala poriadok aj v mojich veciach. Keď mama otvorila moju skriňu, našla komínčeky, keď otvorila skriňu môjho brata, našla guláš. Bol to obrovský rozdiel. Môj brat bol vždy bystrý a šikovný, ja som bola poriadkumilovná.
Foto: Lubos Pilc
Keď sa obzriete späť, lebo jubileum je taká príležitosť, na čo ste najviac pyšná? V práci či v osobnom živote.
Najviac som vo svojom živote pyšná na to, že som všetky komplikované obdobia zvládla. Niekedy aj s pomocou odborníkov, lebo nie vždy je v človeku nedeľa, nie vždy má dosť síl. Ťažké obdobia ma nepoložili, ale posilnili. Som pyšná na to, že som sa presadila v oblasti, ktorú mi nebolo dopriate študovať, a robím to, čo som vždy chcela robiť, a robím to s radosťou. Prepracovala som sa medzi ľudí, ktorí sú v našej hereckej profesii obľúbení, ľudia sa chcú na mňa pozerať, chodia na mňa do divadla, sledujú seriály, v ktorých hrám. Najväčší ohlas mám práve v divadle, na predstaveniach a po nich. Takže som šťastná a spokojná. Aj preto, že som zdravá, mám dobrých priateľov, peknú rodinu, mala som úžasných rodičov.
Foto: Lubos Pilc
Pri inscenácii Len tak ľahučko sa dá povedať, že ste boli jedna z prvých stand-up herečiek?
Áno, Miško Kubovčík vraj o mne šíri, že som prvá stand-up komička. Môj stand-up však netrval desať minút, ale hodinu a pol a bol prerývaný úžasnou hudbou, ktorú skomponoval Ivan Mizera a spievali Petra Langerová so Zuzanou Benešovou, hral Dano Salontay, dnes známy zo skupiny Longital, saxofonista bol Marian Jaslovský. Bolo to fantastické, ale po istom čase ma improvizovanie na jednu tému nenapĺňalo, a v súčasnosti stand-up nie je moja cesta.
Dona Margarita je najťažšia vec, akú som keby robila
Aktuálne však tiež stojíte na javisku sama v jednej strhujúcej hre Vyučovanie dony Margarity. Diváci sa smejú a vzápätí im behá mráz po chrbte. Chodíte s touto hrou po Slovensku. Ako ľudia prijímajú ťažkú tému?
Dona Margarita je učiteľka piatakov a táto divadelná postava je metaforou moci. Téma je, žiaľ, stále aktuálna a diváci to cítia. Hru napísal brazílsky autor Roberto Athayde. Za túto hereckú príležitosť som veľmi vďačná Romanovi Martincovi, zakladateľovi Divadla bez masky, a obrovský kus práce so mnou urobila režisérka Mária Záchenská, ktorá za mnou pricestovala až z Paríža, kde pôsobí. Je to najťažšie vec, akú som kedy robila. Diváci sú nadšení, hovoria o smiechu cez slzy a chodia na predstavenie aj opakovane. Donu Margaritu hrám už dva roky a stále je o ňu záujem.
Čítajte viac Recenzia: Oľga Belešová na Vyučovaní Dony Margarity drží divákov pod krkom
Súčasne účinkujete aj v komédiách: v Štúdiu L + S v hrách Najstaršie remeslo či Ale, ale, pani plukovníková, aj v ďalších autorských komédiách. Oddýchne si herečka pri komédii?
Neoddýchnem si, kým hru skúšame, ale keď už ju máme naštudovanú, užívam si každé predstavenie. Nehovorila by som tomu oddych, ale je to pocit šťastia, radosti, naplnenia. Či hru uvádzame po mesiaci, alebo po týždni, predtým si ju vždy zopakujem, až potom si večer v divadle dobre vychutnám.
V Nemocnici budem veľmi rázna sestrička, hrám teda jednu z mojich „rafík“. V seriáli Obchod so šťastím som hrala utiahnutú týranú ženu
Aktuálne budete po seriáli Dunaj hrať v novej sérii Nemocnice. Sedí vám skôr historický kostým alebo biely plášť?
V Nemocnici budem veľmi rázna sestrička, hrám teda jednu z mojich „rafík“. Túto hereckú polohu mám rada, aj keď napríklad v seriáli Obchod so šťastím som hrala utiahnutú týranú ženu, popularitu mi priniesla pani Bežná z Profesionálov. Vážim si každú príležitosť, aj tú najmenšiu, ale keď sa na to dívam cez kostýmy, asi mi viac sedí postava v Dunaji, a nielen kostýmom. Byť ženou z Okrášľovacieho spolku je príjemné, sestrička sa zas viac prejavuje po ľudskej stránke, v každej postave si dokážem niečo nájsť. Ale keby som mala hrať doktorku, bola by som sama sebe smiešna. Teraz ma čaká jedna zaujímavá filmová rola a na tú sa veľmi teším.
Pozrite si fotografie z nového predstavenia Divadla bez masky s názvom Vyučovanie Dony Margarity
Ako herečka dostávate veľa príležitostí až v zrelšom veku. Je to podľa vás škoda alebo je to skôr výhoda, ukázať sa už so skúsenosťami?
Všetko je tak, ako má byť, je úžasné, že to prišlo.
Za rolu vo filme Invalid ste boli nominovaná na filmovú cenu Slnko v sieti a nedávno ste cenu odovzdávali, akú novú filmovú rolu máte vo výhľade?
Producenti mimoriadne úspešného Invalida Maroš Hečko a Peter Veverka ma oslovili na dve ďalšie spolupráce. Scenár k filmu Al dente, ktorý budeme nakrúcať v januári, napísal Martin Bystrianský a je debutom režiséra Michala Stašáka. V komornom príbehu sa stretnem so skvelými hercami Danom Fischerom, Adamom Hilekom a Lukášom Pelčom. Koproducentom bude aj TV JOJ. O pár dní už budeme mať prvú čítaciu skúšku. Druhý bude filmový muzikál Balzamovka deda Sadenicu, autorom scenára je Maroš Hečko a režisérom Richard Raiman. Autormi hudby sú Stano Palúch, Marcel Buntaj a Maroš Hečko. Je skvelé, že slovenské filmy nachádzajú podporu televízií, v tomto prípade sú koproducentmi STVR aj Česká televízia. Výnimočná bude scéna, ktorej autorom je Juraj Kuchárek. Film sa bude nakrúcať v štúdiu, v kulisách ako barokové divadlo. Tak na to, že som nikdy netúžila hrať vo filme, čo je zvyčajne hercova méta, ma tieto filmové ponuky prekvapili, ale aj veľmi potešili.
Ako vyzerá Zabíjanie popieračov klimatických zmien v absurdnej hre Divada bez masky
V divadle tiež skúšate niečo nové?
V repertoári mám teraz osem divadelných hier, od decembra som mala tri premiéry. S naším Divadlom pART of ART, v ktorom hrá okrem mňa Števo Martinovič a Roman Pomajbo, uvádzame komédie Zoznamka, Hra o (ci)tróny a Rita, s tou pôjdeme v júni na zájazdovú šnúru po východnom Slovensku. A skúšame aj novú hru Kanál z prostredia televízie, na nej s nami spolupracuje naša milá kamarátka Karin Haydu. V Divadle bez masky hrám Vyučovanie dony Margarity a Zabíjajte popieračov klimatických zmien. Pre LECA Production hrám Najstaršie remeslo a predstavenie Ale, ale, pani plukovníková. A v divadle GUnaGU Influencerky.
Všetko si plánujem, dokonca aj oddych
Ako oddychujete a ako sa o seba staráte, keď vyzeráte stále tak mlado a zdravo?
Všetko si plánujem, dokonca aj oddych. Chodím nielen na herecké skúšky, natáčania a večerné predstavenia, ale aj na preventívne prehliadky k doktorovi. Zdravo sa stravujem. Cvičím a doprajem si masáže. Na moje narodeniny si dám tri dni narodeninové voľno. To všetko sú dobré dôvody, aby som aj v šesťdesiatke vyzerala možno trochu mladšie a zdravo.
Foto: SFTA
V herectve sa vám darí, ale pôvodne ste vyštudovali novinárstvo a neskôr ešte aj sociálnu prácu. Čo vás k nej priviedlo? Starnúci rodičia alebo moderovanie televíznej relácie pre seniorov Generácia?
Najskôr rodičia. Otec ochorel na Parkinsonovu chorobu, v domácom prostredí sme sa oňho dlho starali a posledných tri a pol roka bol už ležiaci pacient. Keďže sme s manželom bývali spolu s mojimi rodičmi, aby sme im pomáhali, videla som starobu zblízka. Do toho prišla pandémia a príležitosť, aby som študovala on-line profesiu inštruktor sociálnej rehabilitácie. Reláciu RTVS pre seniorov som začala moderovať v päťdesiatke a po desiatich rokoch som ju opustila, lebo si vyžadovala veľa cestovania a ja som sa chcela viac venovať divadlu. Novinárstvo aj herectvo si pýtajú celého človeka a musela som sa rozhodnúť.
Čítajte viac Influencerky sú dojímavé. Joja tvorí z igelitu šialenú módu, Hana žije v lese a varí pred kamerou, Mária vie všetko o živote, smrti a sexe po sedemdesiatke
O svojich rodičov ste sa postarali až do konca, čo v našich podmienkach nie je bežné. Aký je to pocit, že ste im vrátili všetko, čo ste od nich dostali?
Určite by som to nezvládla bez pomoci môjho manžela a na oteckovu chorobu sme boli traja, aj s mamičkou. Môj muž je veľmi tolerantný, ale aj tak to bolo ťažké, minimálne desať rokov svoj život celkom prispôsobiť potrebám rodičov. Nepoložilo ma to, ale, naopak, posilnilo a vzala som si z toho skúsenosť, že na starobu sa treba pripraviť. Treba sa starať o svoj zdravotný stav, nikto ma nezavolá na preventívnu prehliadku. Treba sa hýbať, zdravo stravovať a aj materiálne si zariadiť aspoň malé istoty. Staroby sa netreba báť, aj keď sa na konci človeku zúži svet iba na cestičku do kúpeľne a na toaletu, stále sa dá ostať pozitívny a vyrovnaný. Videla som, že sa to dá, aj keď neviem, či sa to podarí aj mne… Zatiaľ však „mám ešte plnú nádrž, ja ešte vládzem, ešte sa nikam nechystám“, ako hovorí jedna divadelná postava z hry Najstaršie remeslo.
Práve v tejto hre vy poviete repliku: „Chvalabohu, že my žiadne deti nemáme“ – a aj v skutočnom živote ste bezdetná. Nikdy ste toto rozhodnutie neoľutovali?
Nikdy, ani na minútu. S jedinou výnimkou: keď mi doma zomrela mama a ja som s ňou ostala sama v dome. Keby som mala dieťa, mohla by som to s ním zdieľať v tom okamihu – ale možno aj nie, to nikto nevie. To bol jediný moment, keď som si na to pomyslela. Môj manžel bol vtedy v Japonsku pri svojej mame a pýtal sa ma, či má prísť, ale ja som ho nemohla odvolať sem, už urobil pre mojich rodičov veľmi veľa. Málokto by bol taký obetavý.
Foto: rodinný archív
Určite. Váš manžel púta na Slovensku pozornosť už svojím vzhľadom, keďže je Japonec. Obaja ste robili novinársku prácu, ukázal vám svet inými, „šikmými“ očami? Čo vás naučila konfrontácia s inou kultúrou?
Môj muž by bol najradšej, keby si ho nikto nevšímal ako niečo „iné“. Keby tvar očí, farba pleti a inakosť v akejkoľvek podobe neboli témou. Aj to je pre mňa poznanie, že niekde vo svete to tak funguje. Dvadsaťštyri rokov žijem s človekom z inej krajiny a kultúry, ktorý chce s nami splynúť, snaží sa hovoriť naším jazykom, snaží sa nás pochopiť. Samozrejme, že ma to ovplyvňuje. Spoznávam viac ich kultúru, ale aj nás. Jeho pohľad na svetové dianie, ale aj na bežné veci v živote je pre mňa veľmi zaujímavý, rozširuje mi to obzory.
Na čo ste napríklad narazili?
Keď som po ňom chcela, aby v Japonsku niekomu odovzdal darček, neodmietol, ale stálo ho to veľa úsilia. Tam je všetko ďaleko a cestovanie je tiež drahé, navyše on, keď už sa s niekým stretne, nemôže to len tak rýchlo odbaviť, ale snaží sa tomu človeku venovať, takže odovzdať jeden darček je záležitosť na celý jeden deň. Vôbec, v Japonsku zmluva na papieri platí a platí aj slovo. U nás žiadna dohoda neplatí na sto percent, máme s tým svoje skúsenosti. Ale on by sa nesťažoval, to nemá v povahe, aj keď chce byť Slovák…
To je zaujímavé, že chce byť Slovák. Ako ho u nás prijímajú – hoci v obchode či na benzínovej pumpe?
Je vidieť, že je cudzinec, ale snaží sa hovoriť po slovensky, aj keď s chybami. Ktorý cudzinec hovorí jazykom piatich miliónov ľudí? Veľa ich nie je. Ľudia na Slovensku to však neocenia, naopak, zdá sa im to podozrivé a sledujú ho, či nejde niečo ukradnúť, alebo mu automaticky tykajú. Až keď na nich prehovorí veľmi dobrou angličtinou, začnú byť slušní. To je šokujúce. Keď príde Slovák do Japonska a snaží sa hovoriť po japonsky, všetci ho obdivujú a sú k nemu milí. Reagujú úplne opačne.
V rade na pošte nepotrebujem od úradníka jeho úprimnú „nasratosť“, ale stopercentnú službu za moje peniaze
To je naozaj šokujúce. Prečo majú podľa vás Slováci s Japoncom problém?
Lebo sme malý národ, lebo si myslíme, že sme pupok sveta a radi sa búchame do pŕs, ale doma jazdíme ako blázni a až pri Hainburgu dodržiavame päťdesiatku. Pri Masahikovi som pochopila, prečo si menšiny vo veľkých svetových mestách vytvárajú svoje štvrte – lebo sa chcú cítiť bezpečne. Chcú žiť tam, kde ich prijímajú a sú k nim slušní. Niektorí Slováci hovoria o Američanoch, že sú falošní. Ja sa radšej stretnem s falošným, ale slušným Američanom, než s úprimným, ale neokrôchaným Slovákom. V rade na pošte nepotrebujem od úradníka jeho úprimnú „nasratosť“, ale stopercentnú službu za moje peniaze.
Poznáme sa dlho a keby som vás ja mala charakterizovať jedným slovom, bola by to zodpovednosť. Dnes sa nesprávajú zodpovedne ani tí, ktorí majú zodpovednosť za milióny ľudí…
Ja som šokovaná nezodpovednosťou politikov. Nechcem, aby sa vrátili staré časy, chcem žiť v slobodnej krajine, kde môžeme slobodne pracovať, cestovať, dôstojne žiť. Šíriť nenávisť, spochybňovať vedu, lekárov, umelcov, neodškriepiteľné fakty, to sa mi zastavuje rozum! A ťahajú nás kamsi späť do minulosti. Preto treba mať otvorené oči aj myseľ, pozerať sa a počúvať, čo sa deje, neuzatvárať sa do seba a mávnuť nad všetkým rukou. Zostávam novinárka v boji za slobodu a za spravodlivosť a, samozrejme, som informovaná. Drahí spoluobčania, netreba brýzgať na sociálnych sieťach, treba ísť na voľby, aby o kvalite nášho života za naše peniaze rozhodovali slušní a vzdelaní ľudia.
