Tvorcovia zdôrazňujú, že hra vznikla ako veľká medzinárodná koprodukcia, prvá svojho druhu pri príležitosti 80. výročia konca druhej svetovej vojny. Divadlo Jána Palárika na nej spolupracovalo s Divadlom Jana Kochanowského v Opole v Poľsku a Academy for Theatre and Digitality v Dortmunde.
Foto: Robert Tappert
Mená Wetzler a Vrba môžu byť mnohým, najmä v Trnave, známe. Veď spisovateľ a novinár Alfréd Wetzler je tunajším rodákom a hoci Rudolf Vrba sa narodil v Topoľčanoch ako Walter Rosenberg, neskôr sa s rodičmi presťahoval práve do Trnavy. Obaja sa zoznámili v Auschwitzi, odkiaľ sa im v roku 1944 podarilo utiecť a podať kľúčové svedectvo o fungovaní koncentračného tábora. Príbeh dvojice zaujal aj režiséra Petra Bebjaka, ktorý o tom v roku 2021 natočil film Správa. Vráťme sa však k Paškovi a jeho divadelnej hre s nezvyčajnou štruktúrou.
Čítajte viac Režisér Dávid Paška: Pre národniarov je Hviezdoslav len šlágvort. Krvavé sonety uvádzame v angličtine, aby sme Hviezdoslava dostali na medzinárodnú scénu
Fotografka hrôz
Ako prvých diváci uvidia trnavských hercov (Lukáša Herca, Martina Hronského, Tomáša Vravníka, Danu Droppovú a hosťujúcu Evu Gribovú), ako čosi maľujú na scénu pokrytú veľkým papierom. Po chvíli pochopíme, že ide o plány plynovej komory. Nad hlavy hercov sa spustí filmové plátno, kde môžeme sledovať hercov a herečky z divadla v poľskom Opole, ktorí vyvolávajú fotografie. Poliaci totiž v hre stvárňujú príbeh Fay Schulmanovej, nadanej mladej fotografky, ktorá pochádzala z maličkého poľského mestečka Lenin (nemalo nič spoločné s ruským revolucionárom, dnes je súčasťou Bieloruska).
Jej sľubnú kariéru prekazil vpád gestapa, ktoré v mestečku zriadilo židovské geto, kde 14. augusta 1942 Nemci v spolupráci s Poliakmi zabili 1 850 Židov vrátane jej rodičov, sestier a mladšieho brata. Ušetrili iba 26 ľudí, medzi nimi aj Fay, vtedy ešte Lazebníkovú – aby robila fotografie nacistom, dokonca od nej žiadali zachytiť aj vraždu jej vlastných príbuzných!
Foto: Robert Tappert
A neuveriteľne strhujúci príbeh Fay, ktorú hrá herečka Magdalena Mascianica, sa prelína s filmom o Štefanovi Luxovi. Ten sa narodil 11. novembra 1888 v Malackách, vyštudoval gymnázium v Bratislave a právnickú univerzitu v Budapešti. Po škole sa však chcel venovať divadlu, a tak odišiel do Berlína, kde ako herec získal angažmán v prestížnom Deutches Theater. Ako Žid však po prvej svetovej vojne začal pociťovať prvé prejavy antisemitizmu novej Weimarskej republiky.
Čítajte viac Tatarka v SND: Cnostného hriešnika hrá Daniel Žulčák aj Robert Roth, z Maštalíra je Valizlosť Mataj
Založil Sociálnu filmovú spoločnosť a natočil film Spravodlivosť s hviezdnymi hercami. Film o téme tzv. večného Žida v európskej spoločnosti kritizoval stáročnú neznášanlivosť voči židovskému národu. Premiéra v marci 1920 vyvolala škandál a film stiahli z distribúcie. Lux sa potom pretĺkal ako scenárista a novinár. Keď v roku 1933 Hitler uchopil moc, Lux aj s manželkou a synom odišiel do Prahy. Písal do Prager Presse a chcel založil prvé židovské divadlo, no to mu nevyšlo, takže mal čoraz silnejší pocit zmaru.
Foto: Robert Tappert
Vo filme, ktorý je súčasťou Paškovej inscenácie, Luxa stvárňuje nemecký herec Daniel Kamen. Ten cestuje vo vlaku s nádejnou herečkou Idou (hrá ju Lili Winderlich), tej sa zdá povedomý, baví sa s ním o avantgardných filmoch ako Kabinet doktora Caligariho aj o Hitlerovej obľúbenej režisérke Leni Riefenstahl, no obaja prichádzajú k záveru, že viac než jej propagandistický film Triumf vôle ich Leni Riefenstahl zaujala ako tanečnica. Ako sa dá dozvedieť z bulletinu k inscenácii, film bol natočený pre inscenáciu v Deutsches Theatri v Berlíne a celý netradičný multižánrový zážitok pomáhajú zrealizovať odborníci na digitálne technológie z divadla v Dortmunde.
Foto: Robert Tappert
Poľská i nemecká časť na plátne má slovenské titulky, no odohráva sa vo veľmi rýchlom tempe, takže divák nemá veľa času vydýchnuť si. Tŕpne o mladú Fay, ktorej stále hrozí nejaké nebezpečenstvo – ak by nestihla vyvolať portrét nacistu do hodiny, zastrelil by ju, neskôr sa dostáva k sovietskym partizánom. Zisťuje však, že tí sa k nej a ostatným Židom v brigáde správajú tiež kruto a antisemitsky.
Z bulletinu sa divák dozvie pokračovanie toho, čo už v hre neuvidí: ako Fay vo svojich memoároch (vyšli v Toronte v roku 1995 pod názvom A Partisan's Memoir) napísala, že krutosť nacistov sa iba zamenila za krutosť boľševikov. Fay popisovala drancovanie poľských dedín sovietskymi partizánmi, prípady znásilňovania či strieľania Židov, ktorí už nechceli byť súčasťou sovietskej brigády. Ona sama v brigáde slúžila od septembra 1942 do júla 1944, pomáhala ako zdravotná sestra a urobila vyše sto snímok, ktoré schovávala v lese. Dúfala, že ich raz zverejní a ukáže svetu dôkazy nacistických zločinov. Po vojne sa vydala za židovského partizána Morrisa Schulmana a v roku 1948 s ním emigrovala do Kanady. Zomrela v Toronte 24. apríla 2021 ako stojedenročná!
Každá krajina má svojho Wetzlera
V divadle však striedavo vidíme trnavských hercov, ako sa brodia v snehu – je to bielym papierom pokrytá točňa, utekajú, hladujú rozprávajú sa o recepte na pečenú morku, strácajú súčasť dôležitej správy z Auschwitzu a potom posolstvo predsa len doručujú na jarmoku v Čadci. Často rozprávajú ako chór, striedajú si postavy, komentujú aj svoje vlastné konanie na scéne. Aj to má prispievať spolu s metódou živého vysielania a použitím filmového plátna vytvárať scudzovací efekt.
Foto: Robert Tappert
Režisér Dávid Paška v bulletine vysvetľuje, že „chce minulosť sprítomňovať v objektívnej vecnosti, aby sme mohli vzbudiť argumenty a kritické myslenie, nie emócie“. Uvedomuje si, že to môže pôsobiť chladne, no verí, že divákov to zaujme.
Potvrdzujem, že sa mu to podarilo – diváci síce tušia, že zúfalý Štefan Lux sa na zasadnutí Spoločnosti národov v Ženeve chystá k najradikálnejšiemu kroku a k najvyššej obete, no predsa sú v napätí. Hoci si Paška najskôr myslel, že téma druhej svetovej vojny a fašizmu je sprofanovaná, uvedomil si, že európska spoločnosť katastrofu stále nestrávila, naopak „opätovne zo skrine do verejného priestoru vypustila antisemitizmus a fašizmus“.
Foto: Robert Tappert
Práve preto chce Paška aj mladým touto inscenáciou klásť dôležité otázky: Kde sa rodí nenávisť? Prečo máme tendenciu banalizovať zlo či byť voči nespravodlivosti apatickí? Nechce stereotypne ukazovať Slovákov a Poliakov iba ako obete a Nemcov ako tyranov. Podľa neho každá krajina má „svojho“ Wetzlera, no skúsenosť s antisemitizmom či s holokaustom je vždy trošku iná. Takže sme dnes múdrejší a odolnejší ako naši predkovia? Aj bez explicitného zobrazenia násilia je Paškova inscenácia mimoriadne silná a pôsobivá.
