Najlepší Derrick
„Nedávno som mal dabovať plot. Viete, aký hlas má plot? Veru, dalo mi to zabrať. Predstavil som si, ako sa chveje vo vetre, ako mu klopocú pomyselné zuby, ,našteloval' som si hlasivky a podarilo sa to,“ zaspomínal si koncom 80. rokov pre Život herec, ktorého hlas je pre slovenských divákov spätý napríklad s Alfom, Jurošíkom alebo inšpektorom Derrickom, ktorého mal pôvodne nahovoriť Leopold Haverl, režisér sa však nakoniec rozhodol pre Dančiaka a spravil dobre. Predstaviteľ Derricka, nemecký herec Horst Tappert dokonca v roku 1987 pri svojej návšteve Prahy Dančiakovi povedal, že jeho dabing je najlepší zo všetkých, ktoré mal možnosť počuť. Sám Dančiak tvrdí, že pri dabingu je najdôležitejšie, aby divák hneď od začiatku uveril, že postava hovorí odjakživa po slovensky. A takému Alfovi to nejde neveriť.
S hlasom sa Dančiak učil pracovať odmalička. Už v škôlke ho vybrali do recitačnej súťaže a potom ho mama prinútila ísť na skúšky do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, kde sa stretol a skamarátil napríklad s bratmi Mikulíkovcami či Júliusom Satinským.
V televízii Dančiak účinkoval prakticky od jej vzniku a pamätá ešte časy, keď sa inscenácie nevysielali zo záznamu, ale naživo. Tak ako hru Spomienka z partizánskeho prostredia. Po jej skončení nasledovala diskusia so skutočným partizánom, podľa ktorého príbehu inscenácia vznikla. Počas bojov ho postrelili, v scenári však nebolo napísané kam. „Chcel som besedu oživiť, a tak som sa toho starčeka s vyznamenaniami spýtal: Prosím vás, kde vás to vlastne ranilo? A on zrazu z ničoho nič do celej republiky povedal – syn môj, vajcia mi odstrelilo. Vtedy som bol populárnejší ako bravčové mäso, ktorého bolo v tom čase nedostatok,“ povedal Dančiak pre Prácu v roku 1994.
Bez spevu zatienil spevákov
Keď si Dančiak vyberal strednú školu, napriek hereckým skúsenostiam si aj kvôli rodičom vybral odbor zubný laborant, hoci na zdravotnícku školu, ktorá bola iba pre „baby“, sa mu veľmi nechcelo. Nakoniec si povedal, že aspoň bude mať v rukách remeslo a potom môže ísť na medicínu. „K tomu som sa však už nedostal. V treťom ročníku som nakrúcal film a Milka Vášáryová ma vo vlaku prehovorila, aby som to skúsil na VŠMU,“ zaspomínal si pred rokmi vo Večerníku.
Na škole stretol okrem iných aj Mariána Labudu, s ktorým sa stali „hereckými dvojičkami“, hoci autorskú dvojicu netvorili. Po škole spoločne nastúpili do Činohry SND, odkiaľ po čase prešli do Divadla na korze, kde zažiarili napríklad v kultovej absurdnej dráme Čakanie na Godota. „Korzo z nás urobilo hercov,“ tvrdil neskôr v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Dančiak.
Slávna éra Divadla na korze trvala krátko, v roku 1971 ho zrušili a hercov prevelili na Novú scénu. Dančiak skončil v spevohre, hoci nevedel spievať. Aj tu si však poradil. „V spevohre Loď komediantov som hral nemú postavu. Keďže som nemal text, tak som hral telom. Používal som gestá, mimiku. Skrátka, robil som opičky. Divákom sa to páčilo, tlieskali ako diví, mal som také veľké potlesky, že speváci sa začali cítiť dotknutí,“ povedal herec Štrasserovi. Na Novej scéne hral Dančiak neskôr veľmi veľa, ale podľa vlastných slov nič také, čo by vošlo do dejín.
Zaujímavé úlohy ho čakali po revolúcii, keď sa vrátil do SND, medzi nimi napríklad Adolf Hitler v hre Mein Kampf Georgea Taboriho. „Dostal som veľa pekných postáv a zahral som si do sýtosti. V Národnom mi bolo dobre a dobre mi je tam dodnes, lebo napriek tomu, že som značne hendikepovaný herec, ešte stále som členom súboru,“ povedal Dančiak, ktorý pred niekoľkými rokmi prišiel o zrak.
Dančiaka si diváci pamätajú aj z viacerých filmov či televíznych projektov. Spoločne s Mariánom Labudom stvárnili hlavné úlohy v snímke Kým sa skončí táto noc (1965); s Viliamom Polónyim a Pavlom Trávničkom ako Sebechlebskí hudci (1975) vyslobodzovali z tureckého zajatia ženu svojho pána, s Mariánom Zednikovičom zase rozosmievali ľudí ako rozhlasoví, divadelní aj televízni Lord Norton a sluha James a s Mirom Nogom zbierali ceny so sériou nemých grotesiek Bud Bindi (1996).
Encyklopédia dramatických umení Slovenska píše, že Dančiakovou doménou je tragikomédia. A myslí si to aj on. „Klaun je podľa mňa vyššia forma komika. Klaun je vlastne tragikomik, myslím, že to je moja najvlastnejšia herecká poloha. Klaun rozosmieva, ale divák cíti, že ten človek má v duši smútok. Aj smútok,“ povedal herec Jánovi Štrasserovi.
