Chrt či bulteriér
Na javisku sa odvíja príbeh mladej ženy, prezývanej Suka. Možno aj robila medzi mužmi svoj „vedecký výskum“ na tému Čím je muž mužnejší, tým sa žena cíti ženskejšie – a hodnoverný výskum musí mať predsa rozsiahlu vzorku… Teraz však pricestovala s kufrom do Istanbulu, priamo na pláž. Potrebuje dovolenku. Potrebuje sa zotaviť. Potrebuje sa stratiť v šírom mori bez hraníc, potrebuje sa nájsť. Ibaže v tom kufri si so sebou priviezla všetko, čo ju ťaží. A tak si aj tu, pri hotelovom bazéne, Suku (Mária Ševčíková) nájde jej Chrt (Braňo Mosný). Vie, že ho vždy poslúchne. Lebo, ako sa čoskoro ukáže, je to skôr bulteriér preoblečený za chrta.
Kým Suka sa chce na dovolenke „vypísať“ a „vyplávať“ zo všetkých svojich toxických vzťahov, herci divákom predostrú historický exkurz o medzinárodných dohovoroch a diváci hlasujú
Hra vznikla podľa poviedky Kristiána Lazarčíka a na javisko DPOH sa dostala v autorskej a režijnej spolupráci Alžbety Vrzguly. Do Istanbulu ju situovali celkom zámerne – v tomto meste Rada Európy prijala Istanbulský dohovor o prevencii rodovo podmieneného násilia. Kým Suka sa chce na dovolenke „vypísať“ a „vyplávať“ zo všetkých svojich toxických vzťahov, herci divákom predostrú historický exkurz o medzinárodných dohovoroch a diváci hlasujú. Skvelý nápad, ale niekedy menej býva viac, publikum by túto pasáž ocenilo v stručnejšej verzii. Ak sa diváci budú cítiť trochu ako v školských laviciach, zamyslenie nad otázkou, prečo Slovensko už štrnásť rokov dokument proti násiliu na ženách neprijalo, sa minie účinkom.
Foto: Ľuboš Kotlár
Noc v Istanbule osciluje medzi vážnym a smutným, nie je to však celkom bežné dejové divadlo, okrem historickej vsuvky je aj plné symboliky a poetiky
Hra sa odohráva na jednoduchej, no efektnej scéne evokujúcej bazén s rebríkmi a dôležitou súčasťou predstavenia je aj živá hudba. Hneď skraja však treba povedať, že Noc v Istanbule nemá s televíznym seriálom Lásky v Istanbule vôbec nič spoločné, pretože v nej o žiadnu lásku nejde. Osciluje medzi vážnym a smutným, nie je to však ani celkom bežné dejové divadlo, okrem historickej vsuvky je aj plné symboliky a poetiky. Niežeby tu dej chýbal, no symbolika ho prekrýva, až sa v nej príbeh stráca. A práve na ten príbeh na javisku sú diváci zvedaví predovšetkým: Suku ako postavu ako-tak spoznáme, no o Chrtovi nevieme zhola nič. (Nebyť scény z hotelovej izby, v ktorej sa prejaví ako násilník a Sukini kamaráti ho častujú nadávkami, môžeme si jeho charakter domýšľať len z náznakov.) Vnútorný mechanizmus ich vzťahu nie je odhalený, a to je škoda. Všetky Suky (a aj diváci) by si zaslúžili vidieť, ako sa jeho nitky rozmotávajú.
Naopak, vzťahy s priateľmi (Filip Pavuk, Peter Tilajčík), ktorým môžeš zavolať aj uprostred noci a oni bežia za tebou cez celé mesto, len aby ťa nenechali samu, sú v hre silným a presvedčivým momentom, aj vďaka obom hercom. Napriek vážnej téme prichádzajú aj veselé momenty a humorné situácie ako cvičenie pri bazéne a aj tie zvládajú so slnečným úsmevom a s „dovolenkovým pokojom“.
Čítajte viac Na javisku DPOH sa handrkujú okolo Hitlerovho prezidenta Tisa
Keď ženu zbiješ, akoby si rolu pohnojil
Tvorcovia oceňujú poetický jazyk, akým je hra (a poviedka, z ktorej čerpá), napísaná. Áno, aj o surových veciach sa dá hovoriť poetickým jazykom, veď ako lepšie sa dá pomenovať bolesť? Keď však Suka hovorí o sebe v tretej osobe (hoci ako o postave, o ktorej chce písať), práve ten poetický jazyk od nej divákov podľa mňa vzďaľuje.
Aj o surových veciach sa dá hovoriť poetickým jazykom, veď ako lepšie sa dá pomenovať bolesť? Keď však Suka hovorí o sebe v tretej osobe, práve ten poetický jazyk od nej divákov vzďaľuje
Rozumiem, že žena, ktorá zažíva násilie, prestáva vnímať samu seba. Ako keď idete po prázdnej ulici a až zvuk vašich topánok vám oznámi, že kráčate a že teda ste, existujete. To vás zaskočí, lebo inak sa vám vaša existencia akoby rozplýva v hmle.
Foto: Ľuboš Kotlár
Je dobre, ak sa divák postavám na javisku „dostane do hlavy“, no obávam sa, že tu tomu rozumejú najviac takí, čo sa už s niečím podobným naozaj stretli. Tretia osoba tak vzďaľuje divákov od hrdinky a tým aj od témy, vytvára odstup a bráni im prežívať so Sukou všetky emócie, ktorých je hra plná. A to je škoda. Navyše v tejto hre situáciu komplikuje naznačený problém hlavnej postavy s identitou a tým daný autorský zámer vytvoriť jej ďalšie alter egá, čo podľa mňa väčšina divákov vôbec neodhalí. A pre autora hádam ani niet väčšej škody, ako keď ostane nepochopený.
Čítajte viac Nová hra DPOH Bratislavské srdce naznačuje, ako to chodí v kultúre. Je o príbehu pamiatkarky Lilly Mayerovej
Keď ženu zbiješ, akoby si roľu pohnojil, hovorí známe slovenské príslovie a určite je dobre, že tvorcovia vytiahli do boja proti podobným nebezpečným nezmyslom. Dôležitá téma smeruje viac k mladým divákom z generácie oboch spoluautorov, všetkých uchváti dômyselná a efektná scéna aj kostýmy (Alžbeta Kutliaková) aj hudobná zložka predstavenia (Miloš Bulík, Kristína Smetanová) a vynikajúce herecké výkony (Mária Ševčíková, Filip Pavuk, Peter Tilajčík, Braňo Mosný).
Noc v Istanbule nie je hra pre každého. Zapadá však do rámca odvážnych aj novátorských predstavení, z ktorých mnohé sú strhujúce a všetky otvárajú dôležité spoločenské témy. Divadlo P. O. Hviezdoslava pod vedením Valérie Schulczovej touto premiérou uzatvára trojročný program, v ktorom získalo svoju jasnú tvár.
Čítajte viac Valeria Schulczová: DPOH je divadlo s názorom, to mnohých dráždi. Hlási sa do konkurzu na šéfku divadla
