Vzťahy a krajina
Čo hovorí človek o prírode? A čo by povedal svet stromov okolo nás, ak by sme ich nechali prehovoriť? Jazyk tejto hry je poetický a pritom celkom zrozumiteľný. Prenáša na diváka hlboké pocity z krajiny, ktorú strácame, aj obavy z toho, čo potom zostane z nás.
Inscenácia V reči stromu je komorný, veľmi osobný príbeh muža (Ján Dobrík) a „jeho“ stromu – starej jablone (Jana Oľhová), ktorú v záhrade pri dome zasadili jeho rodičia, keď sa narodil. Z chlapca, ktorý svoje detstvo aj veľké chvíle prežíval so svojou jabloňou, sa stal úspešný muž. Úspešný muž by mal zahodiť všetko, čo mu na ceste za jeho lepšou budúcnosťou prekáža, a tak radšej obetuje spomienky. Tak, ako sa časom devastuje jeho manželstvo, ničí sa aj krajina naokolo a jedno s druhým úzko súvisí. Kde chýba cit, zostáva púšť.
Foto: Bára Podola
Zároveň hra odráža univerzálny pocit environmentálnej úzkosti, z ktorej sa už stal odborný pojem v psychológii. Všetky obavy, smútok a bezmocnosť voči ničeniu prírody, strach pred nezvratným koncom planéty, strach z budúcnosti. O tom, že to skutočne nie sú len abstraktné pojmy, nás presviedča práve intímny príbeh muža.
Autor Dodo Gombár približuje, v čom je text preňho osobný: „Pri písaní som spojil, aspoň som sa o to snažil, niekoľko perspektív. Akýsi fundamentálny vnem krajiny, ktorá obklopovala moje detstvo, mladosť, bola jednou z nich. To je, samozrejme, hlboko osobný rozmer. Jednou z ďalších rovín bola určitá skepsa z vývoja nášho vzťahu k zemi, k pôde, k prírodným zdrojom. Spochybnenie drastickej potreby človeka dobývať všetko nedobytné. V prelínaní týchto vrstiev už potom naplno pracovala fikcia a fabulácia, ale, povedal by som, prazáklad vychádza z hmatateľných zážitkov či vnemov.“ Vrátane zážitkov s environmentálnou politikou, dodávame.
Čítajte viac Jedna Suka v divadle ešte jar neprivolá. V hre Noc v Istanbule Divadlo P. O. Hviezdoslava otvára tému násilia na ženách
Divadelný zázrak
„Dodo Gombár s chirurgickou presnosťou trafil nerv mojej environmentálnej úzkosti, ktorú v súvislosti so svojimi deťmi a s ich budúcnosťou pociťujem dlhší čas. Nie je to dramatický text v pravom zmysle slova a tlmočiť tú poéziu, nehu, smútok, krásu a bolesť je pre nás výzvou,“ povedala Alena Weisel Lelková.
Príbeh sa odvíja na jednoduchej scéne z drevených debničiek Evy Jiříkovskej, ktoré môžu ležať chaoticky v priestore, ale dá sa z nich aj niečo vybudovať. Atmosféru rodinného sadu ako jedinečného miesta pokoja a harmónie, ale aj miesta plného hrôzy, kde zúri boj človeka s prírodou, navodia videoprojekcie Jána Šicka a hudba Jonatána Pastirčáka a Martina Majla Štefánika. A herci sa v tom priestore očividne cítia dobre. Ako je vizuálne stvárnená jabloň, na to sa budete musieť prísť pozrieť priamo do divadla, lebo vždy je lepšie na vlastné oči vidieť, ako počúvať popis – aj keď ide o krajinu.
Foto: Bára Podola
Tvorcom tejto hry sa podaril malý zázrak: preniesť na diváka pocity stromu, ktorý spomína na všetko, čo zažil, a sleduje skazu okolo seba. Jana Oľhová je v postave jablone taká presvedčivá, že s ňou dokážeme vnímať stromy ako našich živých spoločníkov a priateľov. Ako keď človek bosými nohami cíti zem a je v tom kus harmónie a pokojného návratu ku koreňom. Spolu s ňou sa vraciame do spomienok k láskyplným vzťahom, ktoré nás chránili, spolu s ňou cítime všetky obavy, ľútosť, hrôzu a aj hnev. Za to, ako necitlivo až brutálne ľudia pristupujú ku krajine, v ktorej – a s ktorou – žijú. Strom si pamätá viac ako človek, aj hrdina našej hry zabúda. A strom rastie, chráni, je život sám, no a potom kričí, bojí sa, trpí, padá. Takto by to nemalo byť. Korene máme v tej istej zemi – a tvorcom sa podarilo vzbudiť pocit spoluúčasti. „Myslím, že každý z nás má kdesi v pamäti skryté svoje vlastné stromy,“ hovorí autor, keď „aktivuje osobné a diskrétne zóny medzi človekom a prírodou“.
Foto: Bára Podola
Nech sa to hocikomu zdá byť absurdné – dá sa vcítiť sa do myšlienok a pocitov prírody – pretože je živá. Práve o tom nás presvedčí táto hra. Predloha Doda Gombára, dramaturgické spracovanie Veroniky Kolejákovej a režijné vedenie Aleny Weisel Lelková v interpretácii vynikajúcich hercov Jany Oľhovej, Lucie Hurajovej a Jána Dobríka je zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnete.
