Nie je ľahké preniesť na javisko environmentálnu tému. Čo ste si o tom pomysleli, keď sa s hrou zoznámili?
Lucia Hurajová: Priznávam, že najprv som si nevedela ani predstaviť, že je to inscenovateľné, a som rada, že pani režisérka je pre túto tému natoľko zanietená, že o tom presvedčila aj nás.
Ján Dobrík: Ja som už s pani režisérkou robil a veľmi som sa tešil na to, ako z tej básne či takmer monodrámy jablone spraví dramatické situácie s charaktermi alebo niečo celkom iné, podobné divadlu.
Alena Weisel Lelková: Text ma oslovil už pri prvom čítaní, mala som z neho zážitok, lebo autor Dodo Gombár trafil to, čo cítim ako veľkú tému. Vedela som, že to chcem robiť, a keď sa ponúkla šanca v Štúdiu 12, neváhala som.
Foto: Mila Fabian
Čo vás pri skúšaní najviac bavilo?
Lucia Hurajová: Mňa bavilo nosenie debničiek. Na začiatku to vyzeralo zábavne, pripadali sme si trocha ako ovocinári alebo zeleninári, ale ukázalo sa, že tú fyzickú námahu sme v hre potrebovali, aby v nej duša zaplávala tak, ako má.
Alena Weisel Lelková: Bavilo ma, že herci pristúpili na tvorivý proces – nie že ja si doma niečo vymyslím a poviem im, čo majú robiť, ale že hra bude vznikať na skúškach. V hľadaní a objavovaní boli hraví, vtipní a dobre naladení. Nie všade je možnosť takto skúšať a tá naša komorná, až detsky hravá tvorivá energia sa potom preniesla aj na javisko.
Čítajte viac Kde chýba cit, zostáva púšť. Počuť to aj v novej hre V reči stromu
Ján Dobrík: Je to paradox, že text, téma aj finálny stav predstavenia sú krehké, meditatívne a vlastne smutné a hrozivé – a napriek tomu sme sa pri skúšaní veľmi veľa smiali.
Lucia Hurajová: Za to vďačíme našej pani dramaturgičke Veronike Kolejákovej, ktorá sa okrem iného zhostila aj úlohy veľmi nápomocnej šepkárky.
Ako sa cítite po premiére?
Lucia Hurajová: Ja som nadšená! Hoci mojím cieľom bolo nič nepokaziť, takže latka bola nízko, ale mám pocit, že zrodenie inscenácie sa podarilo.
Alena Weisel Lelková: Som veľmi spokojná, napriek krátkosti času pri intenzívnej práci všetko do seba zapadlo. Herci ma prekvapili, ako veľmi sa do toho vložili a dosiahli všetky vrstvy, ktoré text ponúka. Som šťastná.
Ján Dobrík: Spomeniem iného režiséra, Mariána Amslera, ktorý mi raz povedal: Dôveruj mi, mám pomerne dobre vyvinutú predstavivosť na základe mojich skúseností. Vzal som si túto myšlienku za svoju a pri druhom stretnutí som dievčatám povedal, že na základe mojich skúseností mám pomerne dobre vyvinutú vizualizáciu. Videl som, že to bude krásny, citlivý tvar, o ktorom sa bude rozprávať.
Určite. V živote by mi nenapadlo, že sa dá na diváka preniesť aj emócia, akú prežíva strom, a vám sa to podarilo. Koľko stromov ste už zasadili?
Ján Dobrík: Je ich toľko, že ich neviem spočítať!
Alena Weisel Lelková: Som záhradníčka, budujem, staviam a sadím naokolo…
Lucia Hurajová: Za mňa to urobili moji rodičia a darovali mi stromy pre mňa a moje deti. Robili to s vedomím, že tie stromy tu budú rásť, aj keď tu už oni nebudú, na pamiatku.
Takže pre vás je aj tento podtext veľmi osobný. Aj vy ste si v hre našli niečo osobné?
Alena Weisel Lelková: Určite, lebo Dodo Gombár trafil úzkosť a obavu z budúcnosti a zároveň stratu koreňov. Keď si človek v istom veku uvedomuje, že nebude žiť večne, prichádza o najbližších, to ma zasiahlo.
