Na tlačovke ku Guľôčke vás všetci účinkujúci chválili ako nadaného autora a režisérovi Michalovi Vajdičkovi skladali poklony ako výbornému kormidelníkovi. Ako ste pre zmenu spokojný vy s výkonmi hercov?
Moja skúsenosť s hercami Národného divadla je niečo podobné tomu, čo zažíva jazdec, ktorý si presadne z auta do formuly. Prekvapí ho, čo všetko formula dokáže. Aj ja niečo napíšem, mám nejakú predstavu, no keď ju vezmú do rúk herci, som prekvapený, čo všetko z nej dokážu vyťažiť, čo sa ma pýtajú a aké ďalšie roviny v mojom texte dokážu odhaliť. Ako dokážu holú kostru obaliť mäsom tak, aby výsledok nepôsobil ako schéma, ale ako skutočný život, ktorý sa odohráva pred našimi očami.
Foto: Collavino
Aké otázky hercov vás prekvapili?
Viackrát sa mi zdalo, že na repliku, ktorú som dal do textu akosi automaticky – neviem vám hneď uviesť konkrétny príklad – sa ma herci začali pýtať: Prečo to hovorím v tejto situácii práve týmito slovami? Dokážu pri čítačke odhaliť, že treba ešte čosi dodať, aby myšlienka bola jasná. Je pre mňa naozaj cťou spolupracovať s nimi, pretože nie sú len interpretmi napísaného, ale naozaj partnermi v tvorivom dialógu.
Keď ste písali adaptáciu Maupassantovej poviedky Guľôčka, mali ste už pred očami, kto bude stvárňovať ktorú postavu?
Áno, my s Michalom Vajdičkom vždy začíname skúšobný proces tým, že si urobíme náčrt tém a poviedok, ktoré sa vzťahujú k danému autorovi. Pritom sa snažíme postavy obsadiť, aby sme vedeli, pre koho budeme text robiť, tak sa to robí najlepšie.
Písali by ste teda Guľôčku inak, keby titulnú rolu nestvárňovala Rebeka Poláková?
Áno, myslím si, že áno.
Koľko vzniká takáto adaptácia?
Je to veľmi individuálne, Guľôčka vznikala extrémne dlho, možno jeden a pol roka. Aj iné adaptácie mi trvali toľko, ale väčšinou sa napíše prvá verzia, ktorá sa na trištvrte roka odloží a potom sa na ňu človek pozrie ako na cudzí text a celé to prepíše. Ale na Guľôčke to bola intenzívna práca rok a pol, začiatočná verzia má s finálnou spoločných možno 15 či 20 percent. Neodohrávala sa vo vagóne, ale úplne inde, okrem Guľôčky a grófa (hrá ho Tomáš Maštalír) v nej boli úplne iné postavy. Zistili sme, že by to nefungovalo, takže sme celý 60-stránkový text zobrali, oplakali a odložili a pustili sa do druhej verzie. Tá bola pre mňa oveľa komplikovanejšia.
Foto: Collavino
Prečo?
Lebo v nej je všetko vtesnané do jedného vagóna, z ktorého sa po tri štvrtiny deja nedá vystúpiť. Vo vagóne mám záchod, kam môžem občas jednu dve postavy poslať, keď sa ich chcem zbaviť, ale inak sú všetci ľudia – šesť, osem či desať postáv – stále tam. Veľmi som si lámal hlavu s tým, ako to urobiť, aby sme urobili expozíciu jednotlivých postáv – ich predstavenie ešte predtým, ako sa spoznajú. Bola to pre mňa veľká drina.
Scéna Pavla Andraška sa mi zdá geniálna. Naozaj vám to režisér Vajdička tým vlakom tak skomplikoval?
Áno, veľmi, keby sme mali otvorený priestor – záhradu či salón, kam ľudia môžu slobodne prísť alebo odísť, dáva vám to oveľa viac možností inscenovania. Prídu a urobíte dialóg, ale ako to urobiť, ak ostatné postavy nemôžu veľmi prichádzať ani odchádzať, nemôžu pribúdať štýlom, že najprv máte prvý výstup, potom prídu ďalší štyria… My však začíname v idúcom vlaku, kde sme museli riešiť veľa technických vecí: ako sa zbaviť tohto herca, teda postavy, čo má robiť v tejto situácii – má ju počuť či nie a od ktorej chvíle… Michal mi to naozaj skomplikoval, ale tvorivo.
Vy ste si s tým výborne poradili. Herci si tiež pochvaľovali tímovú prácu, kde sú všetci na scéne a dopĺňajú sa. Nedá sa povedať, že niekto vyniká na úkor druhého.
To je jedna z čŕt Michalovej réžie, preto aj často pristupujeme k adaptáciám poviedok. Tie nám umožňujú nemať jednu hlavnú postavu a dvadsať halapartníkov, ktorí v jednom výstupe odovzdajú list alebo povedia dve tri repliky. Takto môžeme mať aj 15 rovnocenných postáv. Aj ten najpokornejší človek keď hrá 15. halapartníka alebo podáva list ako sluha, nemôže byť ľudsky zaujatý na výsledku predstavenia tak, ako hlavná postava. Michal tak pracuje s kolektívom, aby každý jeden herec bol bytostne zainteresovaný na výsledku, mal v hre vytvorený svoj priestor, tzv. herecké mäso.
